Fedor Gál sa nevydal na cestu pochodu smrti zo Sachsenhausenu do Schwerinu len preto, aby „zaplnil to nepatričné prázdno po otcovom krátkom živote“. Nevydal sa na tú poslednú cestu svojho otca, ktorá bol dlhšia, než Vojtech Gál dokázal zvládnuť, a na sklonku vojny ho v apríli 1945 na nej, spolu s mnohými ďalšími väzňami koncentráku, nacisti zastrelili. Cesta, na ktorú sa vydal Fedor Gál, a prostredníctvom filmu, knihy a webstránky projektu krátká_dlouhá_cesta_ nám umožnil, aby sme na ňu vydali i my, nie je, akoby sa zdalo, len o minulosti a holokauste. Je aj o našej prítomnosti, a, slovami Fedora Gála, i o „zvierati v nás“. To zviera v nás drieme stále. A zverstvá sa môžu zopakovať.
Smieme robiť hrubé čiary za našou minulosťou? Prezident Slovenského štátu Jozef Tiso v auguste 1942 vo svojej neslávne známej reči v Holíči verejne vyhlásil: „Je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? Že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom netreba nikoho presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa od nich neboli včas očistili. Urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu.“ (str. 148 in Ivan Kamenec: Slovenský štát v obrazoch 1939-1945, Ottovo nakladatelství, 2008). Neľudské svinstvo, navyše z úst kňaza, z úst prezidenta.
Je to však „len“ naša minulosť? V roku 2006 iný kňaz, arcibiskup Ján Sokol, verejne o Slovenskom štáte vyhlásil: „Tu bol blahobyt. Nič nám tu nechýbalo, pritom bola vojna.“ V roku 2008 ten istý arcibiskup potvrdil význam svojich slov i tým, že celebroval zádušnú omšu za Jozefa Tisa v deň výročia jeho popravy. Pri oltári bola aj Tisova prezidentská štandarda s heslom Verní sebe – svorne napred!, ktorou sa prezentuje i extrémistická Slovenská pospolitosť. Tá pochodovala ulicami Bratislavy i 14. marca 2009, na výročie vzniku Slovenského štátu.
Arizácia, deportácia, koncentráky, smrť. Príbeh mnohých slovenských občanov počas klérofašistickej totality vojnového Slovenského štátu.
Znárodňovanie, emigrácia, väzenie, vymyslené procesy, smrť. Príbeh mnohých slovenských občanov počas komunistickej totality povojnového Československa.
A čo naše príbehy v posttotalitnej dobe demokracie po Novembri 1989? Mečiarovská privatizácia, emigrácia, štátny terorizmus a jeho únosy a vraždy, dobrí a zlí Slováci a zlí Maďari.
A čo dnešok? Vyvlastňovanie, „verejne obstarávané“ krádeže, nedôveryhodné súdnictvo, zádušné omše za vojnového zločinca, pochodujúci neonacisti pred prezidentským palácom a pajác linkujúci jednu hrubú čiaru za minulosťou za druhou v ňom. Tomu všetkému asistuje opäť i tá naša apatia.
Nie, film Fedora Gála nie je o len o minulosti, je i o našej prítomnosti. Je aj o nás, a o tom, že ak čakáme, kým sa malé zlá zlejú do veľkého zla, s ktorým si nebudeme vedieť rady, i my sme spolupáchateľmi toho zla, najmä ak privierame oči a včas sa mu jasne nepostavíme. Táto cesta nemá koniec.
krátká_dlouhá_cesta_. Česko 2009, 82 minút.
Námet: Fedor Gál
Réžia: Martin Hanzlíček
Premiéra v SR: 11. marec 2009
http://www.kratkadlouhacesta.cz
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2009.
