Aj keď rozhodnutie o vstupe Slovenska do eurozóny bude politickým rozhodnutím, malo by byť podložené čo možno najkomplexnejšími ekonomickými analýzami, vyhodnocujúcimi najmä váhu nákladov a výnosov vstupu Slovenska do EMÚ v rôznom čase. Decízna sféra zatiaľ takými analýzami nedisponuje. Pozitívne je však, že ministerstvo financií a Národná banka Slovenska nedávno verejnosti prezentovali v dokumente Stratégia vstupu Slovenska do EMÚ svoju prvú spoločnú predstavu.
Čím viac však bude analytických podkladov „na trhu“ z reálne nezávislých zdrojov a čím viac ich bude vláda a NBS brať do úvahy, tým skôr môže byť ich rozhodovanie o ne/výhodnosti eurozóny pre Slovensko objektívnejšie. Platí to aj napriek úzkej vedeckej základni ekonómov, nielen napríklad oproti Veľkej Británii (kde sa na analytických podkladoch k testovacím kritériám pre vstup do eurozóny podieľalo viacero výskumných tímov), ale napríklad aj oproti Česku (kde sa v ekonomickom výskume, vrátane v centrálne banke, už niekoľko rokov analyzuje a diskutuje aj o rizikách členstva v EMÚ, osobitne o rizikách rýchleho vstupu).
Základným podkladom rozhodnutia bude napriek tomu spomenutá stratégia. Jej súčasťou by mala byť napríklad prinajmenšom rámcová (ale exaktne podoprená) predstava o koridore úrovne reálneho kurzu koruny k euro, výhodnom pre ekonomiku a trh pred zafixovaním koruny na euro. Myslí sa podmienená predstava rôznych alternatívnych scenárov, nie konkretizovaná prognóza úrovne výmenného kurzu.
Odpoveď na otázku miery udržateľného zhodnotenia reálneho kurzu koruny k euro je pred vstupom do mechanizmu výmenných kurzov ERM-2 a do EMÚ dôležitá pre všetky ekonomické subjekty – nielen pre investorov na finančných trhoch, ale aj pre obyvateľov a podniky. Zatiaľ čo pri nedostatočne zhodnotenej úrovni kurzu koruny (s veľkou pravdepodobnosťou pri skorom začlenení sa do EMÚ) hrozí napríklad znehodnocovanie úspor, tak pri jeho príliš silnej úrovni hrozí napríklad strata konkurencieschopnosti mnohých firiem (do určitej miery príklad Nemecka po vstupe do eurozóny).
Podstatnou súčasťou obdobnej stratégie by malo byť aj porovnanie a vyhodnotenie nákladov a výnosov členstva SR v mechanizme výmenných kurzov ERM-2 a v EMÚ. Takýto pohľad bol rámcovo prezentovaný v príspevku Slovensko a EMÚ bez ružových okuliarov (HN, 22.7.2003).
Reálne zvažovanie o vstupe Slovenska do menovej únie by celkovo malo byť podmienené splnením kritérií pripravenosti našej ekonomiky na členstvo v eurozóne a zároveň „akceptovateľným“ vývojom v Únii.
Kritériá pripravenosti domácej ekonomiky
Prvou podmienkou rozhodnutia o výhodnosti alebo nevýhodnosti vstupu Slovenska do EMÚ je posúdenie miery pripravenosti našej ekonomiky na členstvo v eurozóne. Podoprené by malo byť plnením nasledovných, vzájomne previazaných a podmienených, piatich blokov finančných a reálnych ukazovateľov:
1. Pripravenosť ekonomiky na dlhodobo udržateľné dodržiavanie nominálnych (maastrichtských) konvergenčných kritérií pred vstupom do ERM-2 a ich udržateľné plnenie pred vstupom do EMÚ.
O to by sme sa však mali snažiť bez ohľadu na snahu o členstvo v eurozóne, aj keď napríklad kritérium pre infláciu nie čo najrýchlejšie a za každú cenu – teda za cenu zabrzdenia približovania sa k ekonomickej výkonnosti krajín eurozóny. Udržateľné plnenie všetkých nominálnych kritérií ako podmienku vstupu do EMÚ zdôrazňuje v súčasnosti aj ministerstvo financií. Menej sa však prezentuje konkrétna predstava obdobného plnenia maastrichtských kritérií v relatívne krátkom čase a napríklad bez zabrzdenia dynamiky ekonomickej výkonnosti a financovania ekonomických a sociálnych reforiem.
2. Priblíženie sa ekonomickou a cenovou úrovňou k priemeru EMÚ na úroveň „konkurenčnej zrelosti“.
Za takúto ekonomickú a cenovú úroveň sa všeobecne považuje aspoň 65-70% priemeru v únii (teda aj koeficientu vychýlenia nominálneho kurzu oproti jeho vyjadreniu v parite kúpnej sily – ERDI – na úrovni okolo 1,5). Prepočtami sa môže stanoviť koridor „minimálnej konkurenčnej zrelosti“, osobitne v produktivite, pri ktorej bude riziko nadmerných strát našich subjektov z dôvodu východiskových bariér (nie z ich subjektívnych dôvodov) čo najmenšie. Kľúčovou je štruktúra ekonomiky. Konkurenčná pripravenosť by aj preto mohla byť posudzovaná najmä testovacími parametrami vzhľadom k štruktúre ekonomiky (napríklad k miere jej diverzifikácie a technologickej vybavenosti).
3. Schopnosť ekonomických subjektov pružne reagovať na cyklické výkyvy v HDP a nezamestnanosti.
Súvisí s predchádzajúcim kritériom a môže byť tiež súčasťou testovacích parametrov. Tie by sa mali týkať pružnosti a mobility práce a kapitálu, ako aj pružnosti cien a miezd. Formálnou, ale nevyhnutnou, podmienkou toho je však neexistencia prechodného obdobia, zamedzujúceho voľné zamestnanie v ktorejkoľvek krajine menovej únie.
4. Vysoká obchodná previazanosť našich subjektov so subjektami v EMÚ.
Keďže celkový vývoz a dovoz Slovenska je už v súčasnosti tvorený v prevažnej miere z obchodu s krajinami dnešnej a budúcej (hospodárskej a menovej) únie, tak túto podmienku už dnes (ako jedinú) spĺňame.
5. Dokončené a finančne kryté štrukturálne reformy.
Realizované a finančne kryté by mali byť najmä reformy spojené s verejnými financiami – predovšetkým daňová reforma, ale aj dôchodková, zdravotná, školská reforma a reforma na trhu práce. V pokročilejšej fáze by mali byť aj ďalšie systémové reformy, smerované k väčšej prehľadnosti a dodržiavaniu pravidiel na trhu a morálky v ekonomike a spoločnosti.
Plnenie uvedených parametrov ekonomiky (s predpokladom ich kvantifikácie v období pred rozhodovaním o členstve) môže byť primárnou podmienkou pre členstvo v hospodárskej a menovej únii. V tomto kontexte sa zdá opodstatnené zvažovať vstup do ERM-2 najskôr po r. 2011, a to nielen kvôli prechodnému obdobiu na trhu práce (ktoré sa navyše môže skončiť aj skôr – napríklad v r. 2009). Uvažovať o vstupe do EMÚ by sa mohlo najskôr dva roky po vstupe ERM-2, avšak za predpokladu zastavenia centralistických a „zhora“ uskutočňovaných harmonizačných a regulačných tendencií v Únii.
Kritérium vývoja v Únii
Druhou (ale nie menej dôležitou) podmienkou vstupu Slovenska do ERM-2 a EMÚ by mal byť práve „akceptovateľný“ vývoj v EÚ. To však závisí postoja každého jednotlivca, ako aj vlády. Za „akceptovateľný vývoj“ považujem taký vývoj, ktorý nebude smerovať k väčšej politickej centralizácii a euro-etatizácii, ale naopak, vývoj, v ktorom „sa Európa vráti“ k nespochybniteľným hodnotám konkurencie, osobnej slobody a zodpovednosti. To ale nemôže dochádzať k prechodu od menovej centralizácie k fiskálnej harmonizácii (vrátane zjednocovania daní), následne k politickej únii (federatívnemu euro-štátu) a k zakonzervovaniu (či dokonca k prehĺbeniu) nadmerného zdaňovania a regulovania trhov v eurozóne.
Centralizačným, byrokratickým a federalizačným tendenciám v Únii by sme sa spolu s predstaviteľmi niektorých krajín s reformnejšími prístupmi (napríklad Írskom) mohli snažiť zabrániť. Pokiaľ to bude možné tak aj presvedčiť krajiny ako Nemecko a Francúzsko o neudržateľnosti „sociálneho štátu“, ktorého prvky sú zavádzané aj úrovni EÚ. Predpokladá to napríklad, aby nedošlo k zrušeniu práva veta v rozhodovaniach o daňových a sociálnych otázkach a aby ani nedošlo k harmonizácií daní a sociálnych systémov.
Prinajmenšom zastaviť politickú centralizáciu Únie a narastajúcu reguláciu jej trhov je možné, aj keď pravdepodobne skôr po tlaku konkurencie „zvonka“ (napríklad USA, krajín Juhovýchodnej Ázie, či Austrálie a/alebo Nového Zélandu). Vnútorný „odpor“ z členských a kandidátskych krajín Únie je zatiaľ nevýrazný. Nedávna Pražská výzva konzervatívnych strán Veľkej Británie, Česka a Poľska s kritikou navrhovanej Ústavy EÚ bola skôr výnimkou.
Trend od menovej centralizácie k centralizácii ostatných prvkov rozhodovaní hospodárskej politiky (verejných financií, sociálnej sféry, zahraničnej politiky, obrany a podobne) a prehlbovania regulácie trhov eurozóny však má medzi rozhodujúcimi predstaviteľmi značnú podporu. Ak preto bude dochádzať k takému vývoju, tak v súlade s princípmi slobodného trhu a osobnej zodpovednosti by sme sa mali snažiť ostať v tom čase mimo eurozónu a zvažovať aj zotrvanie v EÚ.
Takáto – vnútorným a vonkajším vývojom podmienená a konkretizovaná – stratégia by mohla byť jasným rámcom pre domáce a zahraničné ekonomické subjekty na trhu. Vyhlo by sa tým aj riziku nedosiahnutia cieľov snahy o príliš rýchle plnenie maastrichtských kritérií. Ukazuje sa však, že NBS a MF SR postupne posúvajú termín vstupu Slovenska do EMÚ k reálnejšiemu horizontu – k roku 2010. Podmieňujú to práve problematickejším plnením maastrichtských kritérií (napríklad deficitu verejných financií), iba čiastočne aj inými vnútornými obmedzeniami a zatiaľ vôbec nie aj rizikami celkového vývoja v Únii.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 11. augusta 2003.
