Súčasnou vládou avizovaná zásadná daňová reforma bola verejnosťou očakávaná so značnými nádejami. Nielen niektorí ekonómovia, ale aj ostatní občania si čoraz viac uvedomujú, že reforma by mala predovšetkým riešiť: 1.vysoké daňové a odvodové zaťaženie a 2. komplikovanosť a neprehľadnosť daňového systému. Po zverejnení koncepcie reformy sa žiaľ opäť potvrdilo, že očakávania prevyšovali realitu. Ministerstvo v nej významne rieši problém komplikovanosti systému, nerieši však hlavný problém – prílišné daňové a odvodové zaťaženie ekonomických subjektov.
Principiálne správne opatrenia – zrušenie väčšiny výnimiek a osobitných sadzieb na niektoré druhy daní, zrušenie „trojdane“ (dane z dedičstva, darovania a prevodu a prechodu nehnuteľností), dane z dividend a najmä zjednotenie sadzieb DPH a zjednotenie sadzieb daní z príjmov (zavedenie „rovnej“ dane) – môžu daňovníkom výrazne „uľahčiť život“. Môžu navyše znižovať administratívne a vyvolané náklady podnikateľom a firmám, vrátane na daňových poradcov. Celkovo by mali priaznivo pôsobiť na dynamiku podnikania a tvorbu produktívnych pracovných miest.
Nižšie náklady, vyššiu dynamiku podnikania, investovania a tvorby pracovných miest môže čiastočne podporiť predovšetkým „najodvážnejšie“ a aj pre EÚ vzorové opatrenie – „rovná“ daň z príjmov. Jej prínos pre ekonomiku SR však bude vzhľadom na navrhovanú, relatívne vysokú, sadzbu 20% obmedzený. Navyše sa neuvažuje o ďalších krokoch, ktoré by mali byť súčasťou konceptu „rovnej“ dane – napríklad o absolútnej zmene odpisovania investičného majetku s postupným prechodom na jeho jednorázové odpisovanie v roku obstarania a o zrušení zdaňovania úrokov, vkladov a dlhopisov. Ministerstvo na druhej strane ponecháva niektoré (aj keď dočasne zdôvodniteľné) výnimky a iné selektívne nástroje, napríklad paušálnu daň pre vybrané skupiny živnostníkov.
Je pravda, že po zavedení „rovnej“ dane z príjmov na 20% nebude mať nikto nižší čistý príjem ako súčasnosti. Garantuje to aj výrazné zvýšenie nezdaniteľného minima, znamenajúce de facto nulovú sadzbu pre nezanedbateľnú časť zamestnancov. Výrazné zvýšenie spodnej sadzby DPH zo 14% na jednotnú sadzbu 20%, razantné úpravy spotrebných daní a zdaňovanie nehnuteľnosti trhovou cenou (podľa „cenových máp“) však prevážia priaznivý vplyv z úprav v daniach z príjmov. Po prijatí všetkých zákonov navrhovanej „reformy“ budú mnohí platiť viac daní ako dnes. Z predbežných prepočtov napríklad vyplýva, že aj po zohľadnení vplyvu „iba“ zmien sadzieb daní z príjmov a DPH budú napríklad ľudia s mesačnými príjmami do 21 tisíc korún platiť každý mesiac v priemere o 250 až takmer 400 Sk viac ako v súčasnosti.
Dôsledkom daňovej „reformy“ preto bude aj nárast daňového zaťaženia väčšiny obyvateľov, teda nielen najnižších príjmových skupín, ale aj strednej príjmovej vrstvy. Kompenzácie sú na druhej strane určené „iba“ pre „reformou najviac postihnuté skupiny“, čiže nemajúcich pracovné príjmy (napríklad dôchodcov a nezamestnaných). Ich objem na úrovni niekoľkých miliárd však pravdepodobne nebude dostatočne „kompenzovať“ dosahy na obyvateľov po zavedení „reformy“. Podstatné je však, že samotný návrh na kompenzácie potvrdzuje nesprávnosť nadmerného zvýšenia nepriamych daní a spätne vnáša prvky selektívneho prístupu a komplikovanosti.
Vláda nevyužíva neopakovateľnú príležitosť – obdobie prvej polovice politického cyklu a čas pred vstupom do EÚ – na celkové (a naviac podstatné) znižovanie daňového zaťaženia obyvateľov a firiem. Po vstupe do EÚ bude náročnejšie presadzovať razantnú daňovú reformu. Potvrdzujú to nedávne problémy Írska pri jeho snahe o znižovanie daní. Rizikom je aj potenciálne harmonizovanie daní v EÚ, znásobené snahami o zvyšovanie ich sadzieb. EÚ napríklad plánuje – okrem v súčasnosti platných spodných limitov pre spotrebné dane a DPH (základnej sadzbe 15%) – zjednotiť dane z dividend, cenných papierov a úrokov až na 35%.
Opatrnosť pri znižovaní sadzieb daní v súčasnosti zdôvodňuje ministerstvo obavou o nižšie príjmy v rozpočte a vyšší schodok verejných financií. Argument príjmov však ekonomicky neobstojí. Ak by aj napríklad razantnejšie a žiaduce zníženie sadzieb daní z príjmov prinieslo na začiatku do rozpočtu menej peňazí, vykompenzovali ich väčšie disponibilné zdroje, viac investícií, zrýchlená dynamika ekonomického rastu, tým aj vyššie príjmy v ďalšom období. Naopak, zvýšenie príjmov rozpočtu na po spustení reformy by mohlo znamenať buď zvyšovanie daňovej záťaže a/alebo neefefektívny výber daní v predchádzajúcom období (príklad Ruska).
Podstatný je argument deficitu verejných financií, ale nie v zúženej väzbe iba na dane. Riešenie príčiny problémov prílišného daňového a odvodového zaťaženia subjektov a zároveň každoročných deficitov verejných financií je v znižovaní miery prerozdeľovania cez verejné výdavky. To je výrazne „nad pomery“ schopnosti ekonomických subjektov ich financovať (únosnými) daňami a inými povinnými odvodmi.
Ak by teda vláda mala odvahu riešiť podstatu problémov daňových platiteľov a verejných financií, tak je to práve v čase daňovej reformy. Tesne pred znižovaním daní by sa mala rozhodnúť o výraznej redukcii a zmene štruktúry verejných výdavkov. Napriek politickým a spoločenským limitom by malo platiť cieľové smerovanie skutočnej reformy: „jednoznačné vymedzenie a zúženie úloh vlády a miery povinnej sociálnej solidarity – adekvátne nižšie dane a odvody na ich krytie – vyrovnané hospodárenie s verejnými financiami“.
Peter Gonda, makroekonomický analytik
Konzervatívny inštitút M.R.Štefánika
Článok uverejnený v Hospodárskych novinách, dňa 9.4.2003
