Významný podiel z výdavkov verejnej správy predstavujú každoročne transfery príspevkovým organizáciám (PO). Podľa návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2006-2008 je do sektora verejnej správy zaradených 95 takýchto organizácií v pôsobnosti štátu a 744 v pôsobnosti obcí a VÚC, s plánovanými celkovými príjmami na rok 2006 v sume 20,6 mld. Sk.
PO v pôsobnosti štátu zabezpečujú činnosti najmä v oblasti kultúry, školstva, životného prostredia, pôdohospodárstva, výskumu, služieb a informatiky, zatiaľ čo v pôsobnosti obcí prevládajú najmä verejnoprospešné práce, kultúra, sociálne veci, či šport, vo VÚC doprava, kultúra a školstvo.
Podľa zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy môže byť PO len taký subjekt, ktorého tržby kryjú menej ako 50 % výrobných nákladov a ktorý je na príslušný rozpočet príspevkom. Takýto spôsob hospodárenia však spôsobuje množstvo ekonmických i etických problémov.
PO totiž pôsobia ako štátom alebo samosprávou „vlastnený“ subjekt, ktorý má od nich zaistené krytie väčšiny kapitálových a bežných výdavkov. Tým však získavajú neférovú výhodu voči konkurencii súkromných poskytovateľov podobných služieb, s ktorými sa stretávajú pri podnikaní na slobodnom trhu. PO totiž disponujú možnosťou „dvojnásobného“ úžitku svojich aktív, ktoré si môžu zaobstarať z vládneho príspevku (napríklad vybavenie laboratórií, divadelných dielní, rekreačno-vzdelávacích zariadení a pod.), ktoré však užívajú i na poskytovanie komerčných služieb. Zrejme najrozsiahlejšou deformáciou je však využívanie príspevkom „pokrytej“ pracovnej doby zamestnancov na vedľajšie príjmy (napríklad u pracovníkov vedy a výskumu). PO tak môžu neférovo potláčať konkurenciu prostredníctvom cien, ktoré nezahŕňajú ich reálne výrobné náklady.
Štát nie je dobrým vlastníkom a nemá vnútornú predispozíciu hospodáriť efektívne. Vzhľadom k tomu, že PO nemôžu byť v zmysle zákona zakladané na výkon rozhodovacích právomocí, slúžia pre svojich zakladateľov zväčša ako servisné pracoviská. Činnosti, ktorých prevedenie na súkromný sektor by spôsobovalo závažné (napríklad bezpečnostné) riziká, idúce priamo proti cieľu týchto služieb, zabezpečujú obvykle rozpočtové organizácie. To eliminuje riziká spojené s prevodom činností, ktoré realizujú PO, do súkromných rúk.
Väčšina „príspevkoviek“ prežíva po roku 1989 vo forme zmutovaných podnikateľských subjektov, prevádzajúcich činnosti, ktoré buď nie sú oprávneným verejným záujmom, alebo si ich trh nežiada, alebo ich pred žiadúcim uvoľnením na trhovú súťaž „chráni“ dotáciami a stabilnými zákazkami štát. Príspevkové organizácie je potrebné zrušiť a pri hľadaní riešení, akým spôsobom „naložiť“ s ich terajšími činnosťami, je potrebné zvažovať najmä tieto skutočnosti:
1. Verejný záujem vs. trh. Mnohé služby (napr. poradenstvo a vzdelávanie), ktoré podnes štát zabezpečuje v rámci tzv. verejných záujmov prostredníctvom PO, realizuje súbežne so štátom a v dobrom postavení na trhu i súkromný sektor. Väčšinu takýchto štátnych inštitúcií je preto možné zrušiť a ich majetok (zahrňujúci i lukratívne zariadenia cestovného ruchu) previesť do súkromného vlastníctva.
2. Outsourcing. V ojedinelých prípadoch, keď hrozí reálne riziko, že služby spojené s presadením verejného záujmu by na voľnom trhu nenašli svojho prirodzeného poskytovateľa (napríklad monitoring životného prostredia), je možné túto službu previesť na súkromný subjekt ako vládnu objednávku.
3. Prekrývanie verejných záujmov. V mnohých prípadoch štát neefektívne „zdvojuje“ svoje pôsobenie, takže v rovnakej činnosti pôsobí viacero štátnych organizácií pod rôznymi rezortmi (najmä v oblasti vedy a výskumu, ale aj v rôznych iných organizáciách, ktoré vykonávajú servisné práce pre ministerstvá paralelne s ich ústredím). Podporu týchto aktivít je potrebné zefektívniť a zjednodušiť.
V snahe zefektívniť činnosť PO pripravila vláda v roku 2004 nový zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy, v uznesení ku ktorému uložila zriaďovateľom štátnych PO posúdiť právnu formu ich hospodárenia a zosúladiť ich právne pomery s návrhom zákona. Výsledkom tohto zámeru je snaha zriaďovateľov „preštátniť“ niektoré PO na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby. Ak by neziskové organizácie nezískavali ďalší príjem z verejných financií (okrem imania, ktoré získajú pri založení), nemuseli by byť napojené na verejnú správu, čo by bol istý posun k efektivite a prehľadnosti ich hospodárenia. I tak by však ostali v zbytočnom vlastníctve štátu. Oveľa väčšie deformácie však spôsobuje zámer zakladateľov ponechať im pôvodný transfer z verejných financií. Aktuálne sa ministerstvo pôdohospodárstva snaží takýmto spôsobom „upratať“ svoje atraktívne nehnuteľnosti do neziskovej sféry, teda ponechať ich vo svojom vlastníctve i v stabilnej rezortnej podpore.
Zmena PO na neziskové organizácie nevedie k zefektívneniu ich činnosti a už vôbec neotvára otázku ich reálneho významu. Práve naopak: hrozí, že štát bude i naďalej plytvať verejnými výdavkami a pod pláštikom neziskovosti budú ich zamestnanci požívať výhody vládneho socializmu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2005.
