Čo teraz NATO? Čo teraz EÚ? Priveľa je tých, ktorí nechápu otázku. Veď konflikt Gruzínska s Ruskom je zažehnaný, dohody podpísané a ruské tanky sa, aj keď neochotne, sťahujú. Akurát Saakašvili dostal príučku, ale zavinil si to sám. Toto je však postoj hluchých a slepých. Otázka je pálčivo naliehavá.
Odpoveď pre Gruzínsko, NATO, Spojené štáty a Európsku úniu sa musí začať zložením ružových okuliarov. Po ich zložení sa naskytne nasledujúci pohľad: Rusko je v rukách putinovskej garnitúry, ktorá pozerá na svet okom dravca. Rusko je v rukách garnitúry, ktorá sa cíti do morku kostí ponížená stratou impéria. A nemieni to tak nechať. Rusko je v rukách garnitúry, ktorá zdedila inštinkty sovietskych tajných služieb. Rusko je v rukách garnitúry, ktorá je ochotná poslať tanky do ulíc cudzích miest a bombardovať civilné obydlia. Rusko je v rukách garnitúry, ktorá práve naznačila, že Gruzínsko neznamená koniec jej ambícií, ale iba začiatok. Hľadí na Krym a Ukrajinu, hľadí na Pridnestersko a Moldavu, hľadí na pobaltské republiky a ponad Bielorusko a Ukrajinu hľadí aj na nás, na Čechov a Poliakov.
Pre krajiny NATO a EÚ z toho vyplýva niekoľko konzekvencií. Prvou je, že pre Rusko opäť platia slová, ktoré na jeho adresu kedysi povedal americký diplomat George F. Kennan “Na svojich hraniciach pozná Rusko iba vazalov a nepriateľov”. Druhou je, že prichádzajúce roky spolužitia s Ruskom neprinesú kooperáciu, ale konfrontáciu. Ak si to niekto nevie predstaviť, stačí počúvať ruského veľvyslanca pri OSN Vitalija Čurkina, ministra zahraničia Sergeja Lavrova, podpredsedu vlády Sergeja Ivanova… Treťou konzekvenciou je, že NATO i EÚ môže zabudnúť na sen o “soft” sile diplomacie, Rusko sa jej otvorene smeje.
Putin neverí, že za inváziu do Gruzínska bude platiť cenu. Neverí, že bude Rusko vyhodené z G-8, neprijaté do WTO, ani to, že sa skončí spolupráca s ním na pôde Rady Rusko – NATO. Preto treba urobiť presne to – do G-8 ani do WTO Rusko i tak nepatrí a spolupráca na pôde NATO sa javí ako úplne prázdna ilúzia. Ak totiž zo Západu nepríde nijaká skutočná sankcia, Putinova garnitúra to pochopí ako signál, že v obnovovaní impéria môže pokojne pokračovať. Na rade bude zrejme Ukrajina a po nej Pobaltie.
To je aj dôvod, prečo musí NATO ponechať Ukrajine i Gruzínsku otvorenú možnosť budúceho vstupu. Bývalý estónsky premiér Mart Laar tvrdí, že Ukrajinu a Gruzínsko treba prijať do NATO okamžite. To však nie je realistická opcia. Je jasné, že Gruzínsko ani Ukrajina nie sú a ešte dlhšie nebudú vnútorne pripravené stať sa štátmi NATO. A v tejto chvíli na to nie sú pripravené ani krajiny NATO. Okamžité prijatie Gruzínska by napríklad znamenalo, že NATO má, ak sa bude situácia opakovať, okamžitý záväzok vyplývajúci z článku 5 Severoatlantickej zmluvy – prísť vojensky na pomoc, teda vojensky sa konfrontovať s Ruskom. To v tejto chvíli nechce nik a Rusi to veľmi dobre vedia. Takže od tejto chvíle musí NATO a jeho členské krajiny pracovať na tom, aby zosilneli natoľko, že Rusi stratia istotu, že sa bude Západ naďalej bezmocne prizerať jeho avantúram.
To, že Gruzínsko stratí Abcházsko i Južné Osetsko, bolo jasné už od prvej polovice 90. rokov a najneskôr od chvíle, keď Rusko začalo hromadne vydávať ruské pasy Abcházcom a Osetíncom. Ale hlavný dôvod je ten, že Abcházci ani Osetínci jednoducho nechcú žiť s Gruzíncami v jednom štáte. To bude musieť Gruzínsko akceptovať ako realitu. Vazalstvo voči Rusom však akceptovať nemusí. Musí pracovať intenzívne na svojej modernizácii a na vytvorení skutočne liberálnej, slobodnej a prosperujúcej spoločnosti. Čím viac bude Gruzínsko také, čím “západnejšie” bude aj svojím politickým životom a hospodárstvom, tým ťažšie mu bude uprieť stoličku v NATO.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 35/2008 dňa 25. augusta 2008.
