Obdivovatelia Baracka Obamu triumfujú – Irán sa podvolil a sadá si za rokovací stôl. Diplomacia víťazí nad sankciami, nátlakom a rinčaním zbraní, ktoré boli typické pre Bushovu vládu. Aj ajatolláhovia triumfujú, ale z iných dôvodov.
V diplomatickom newspeaku sa rokovacie zoskupenie štátov, ktoré si, zatiaľ akože, sadajú za stôl s Iránom, nazýva P5 plus 1. Znamená to päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN (Spojené štáty, Rusko, Veľkú Britániu, Francúzsko a Čínu) plus Nemecko. „P5 plus 1 je jednotná a máme za sebou medzinárodné spoločenstvo, ktoré potvrdilo svoje odhodlanie k nerozširovaniu (nukleárnych zbraní, pozn. autora) a odzbrojeniu. Preto počula iránska vláda jasné a jednotné posolstvo od medzinárodného spoločenstva v Ženeve: Irán musí ukázať prostredníctvom konkrétnych krokov, že splní svoje záväzky ohľadne jeho nukleárneho programu… dnešné stretnutie (P5 plus1, pozn. autora) bolo konštruktívnym začiatkom,“ povedal 1. októbra na pódiu sály Bieleho domu pre diplomatické prijatia Barack Obama a dodal, že: „Musia nasledovať konštruktívne kroky iránskej vlády.“ Zatiaľ nenasledovali – v istom ohľade sa dá povedať, že práve naopak.
Po tom, čo spolupracovníci iránskej opozície dostali z Iránu von do sveta informáciu, že Irán má okrem deklarovaných zariadení na obohacovanie uránu, o ktorých vie aj Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu, ešte jedno utajované, Irán to pokojne priznal. Ale vôbec pri tom nesklopil zrak ani uši. Iránsky denník Džomhuri-je Eslami napísal v editoriale, že oznámenie o zariadení na obohacovanie uránu dostalo Západ do defenzívnej pozície. A najväčší teheránsky denník Kayhan napísal, že oznámenie o zariadení na obohacovanie bude na októbrových rokovaniach „víťaznou kartou Iránu“. Barack Obama vcelku platonicky kritizoval iránske utajované zariadenie a Mahmúd Ahmadínedžád ho hneď pokarhal za „historickú chybu“. Všetky tieto iránske reakcie dávajú tušiť celkom plasticky iránsky postoj na rokovaniach a samozrejme aj ich konečný výsledok. Nota bene, keď proti Iránu na opačnej strane stola bude sedieť aj Rusko a Čína, ktoré mohli síce deklarovať, že aj im ide o Irán bez nukleárnych zbraní, ale k Obamovej predstave o „jednote“ v tejto veci to má príliš ďaleko. Rusko je, koniec koncov, dodávateľom nukleárnych technológií do Iránu, i keď „mierových“, a Čína nepohla ani prstom, keď s Iránom na programe „spolupracovala“ Severná Kórea.
.dôkaz úspešného odhadu
Ku koncu roku 2007 zverejnili americké tajné a spravodajské služby pravidelnú správu NEI (National Intelligence Estimate), ktorá dospela k šokujúcemu záveru – Irán zastavil svoj nukleárny zbrojný program ešte v roku 2003. Spravodajské služby aj bezpečnostní analytici v celom západnom svete, v Izraeli, aj v arabskom svete krútili nechápavo hlavami – ich zdroje vraveli niečo iné. Hlavou krútili aj experti z Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, lebo aj ich zistenia ukazovali, že Irán sa, naopak, nielenže ničoho nevzdal, ale pracuje na svojom nukleárnom programe čoraz intenzívnejšie. (Písali sme o tom čudnom odhade v .týždni č.3/2008.) Ukazuje sa, že „odhad“ bol politickou manipuláciou ľudí vo vedení amerických služieb, pretože tie mali dostatok informácií ukazujúcich niečo celkom iné – Irán nukleárne zbrojí aj naďalej. Uprostred leta tohto roku napísal The Wall Street Journal vo svojom európskom vydaní, že nemecká tajná služba BND získala dostatok dôkazov, že Irán pokračuje s nukleárnym zbrojným programom. Táto pôvodne tajná správa sa dostala na verejnosť vďaka nemeckému Najvyššiemu súdu v Karlsruhe, ktorý vydal niekedy v marci právny názor v kauze možného ilegálneho obchodovania s Iránom a citoval v ňom správu nemeckej spravodajskej služby. Mahmúd Ahmadínedžád a ďalší iránski hodnostári ten nezmyselný „odhad“ privítali potleskom, ktorý bol výdatne sýtený radosťou nad hlúposťou protivníka. Je zrejmé, že utajované ďalšie zariadenie, ktoré odhalili tento rok, bolo už vtedy prinajmenej v pokročilom štádiu výstavby.
.veštenie z kávy
Lepšia metóda ako veštenie z kávovej usadeniny na spoľahlivú predpoveď výsledkov diplomatických rokovaní medzi P5 plus 1 a Iránom neexistuje, čo však neznamená, že výsledok je ťažké prevídať. Je to úplne ľahké – bude presne taký ako všetky predchádzajúce výsledky všetkých rokovaní západných diplomatov s Iránom doposiaľ. Teda nijaký. Irán neurobí skutočné ústupky vo veci svojho nukleárneho programu a tipovať sa dá iba to, ako dlho budú ajatolláhovia vodiť západnú diplomaciu za nos, než odídu definitívne a triumfálne od stola.
K väčšej ohybnosti by mohol Irán prinútiť iba naozaj nekompromisný a tvrdý postoj P5 plus 1, ale to by súčasťou tohto spolku nesmeli byť Rusi, ktorí si hrajú svoje mocenské hry, ani Číňania, ktorí robia to isté, ani Francúzi, ktorí vždy musia mať v diplomacii pravdu, ktorá by mala byť vždy iná ako tá americká, ani Nemci, ktorí myslia vždy aj na obchod, a nakoniec ani Obamova Amerika, ktorá v tejto chvíli vysiela v jeho réžii taký pach slabosti ako už dávno nie. Zdá sa, že zostala jediná krajina, ktorá pociťuje v súvislosti s možnosťou, že Irán bude vlastniť atómovú bombu, existenčné ohrozenie. Nie je to iba preto, lebo v kresle iránskeho prezidenta sedí blázon popierajúci holokaust a hovoriaci o tom, že Izrael musí byť vymazaný z mapy. Podobné reči predsa vedú aj tí „umiernení“ ajatolláhovia. Napríklad jeden z „umiernených“ favoritov európskej diplomacie, bývalý prezident ajatolláh Alí Hašemí Rafsandžání, vyhlásil už 14. decembra 2001, že: „Použitie atómovej bomby proti Izraelu by totálne zničilo Izrael, jej použitie proti islamskému svetu by spôsobilo iba škody. Takýto scenár nie je nepredstaviteľný.“ Americkú a európsku diplomatickú elitu akoby mátalo selektívne vnímanie a selektívna amnézia – takéto výroky spravidla ani nevyvolajú zdvihnuté obočie (skutočný diplomat si ich nevšíma, respektíve ich považuje za neškodný folklór), a ak ich vníma, prakticky cez noc na ne zabúda. To je, žiaľ, starý problém – ani Hitlerove reči či písačky o jeho úmysloch nik nebral vážne.
Prognózu tak možno ponechať na zdravý úsudok čitateľa. Na jednej strane stola budú sedieť ajatolláhovia pripravení klamať, zavádzať, klásť nezmyselné podmienky, vodiť za nos a vlastne čokoľvek, len nie ustúpiť. Nebudú mať navyše právo nič sľúbiť záväzne – doma v Iráne vždy nakoniec rozhodne „najvyšší duchovný vodca“ Alí Chameneí, ktorý už tradične kašle na všetky rokovania a diplomaciu. Na druhej strane stola bude sedieť rozglejený a napriek Obamovým rečičkám nejednotný, nerozhodný, špekulujúci, kalkulujúci a zbabelý spolok pragmatikov, matadorov „vyvážených záverečných rezolúcií“ a mierových holubíc. Ajatolláhom sa bude rokovať jedna radosť. Tak tipujte.
.predsa len prognóza
Hrozivý temný kút, v ktorom sa ocitá v tejto chvíli Izrael, si zasluhuje zvláštny text, rovnako ako jeho pravdepodobná reakcia. Ale čosi sa dá s istou mierou pravdepodobnosti predpovedať, aj keď nevezmeme do úvahy možný nukleárny útok Iránu na Izrael. Ide o logický scenár ďalšieho vývoja v regióne a vo svete, keď už bude iránska bomba skutočnosťou – čo sa dá do dvoch či troch rokov očakávať ešte aj podľa veľmi zdržanlivých expertov Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Podľa analytika a znalca regiónu Michaela Rubina sa odohrá zrejme nasledovné:
Ak sa Irán stane nukleárnym, pocítia akútne ohrozenie a potrebu vlastného nukleárneho vyzbrojenia Saudská Arábia a Turecko. Obe krajiny majú na to prostriedky aj technologické predpoklady (Saudská Arábia si môže kúpiť naozaj čokoľvek). A urobia to. Ak sa stanú nukleárnymi Saudská Arábia a Turecko, urobia to isté Egypt a Grécko. Egypt vlastniaci nukleárne zvrane vysoko pravdepodobne privedie Alžírsko k prehodnoteniu svojej pozície v tejto veci, a to isté zrejme urobí Líbya, ktorá ukončila svoj značne pokročilý nukleárny program po šoku z amerického úderu na Saddáma Husajna. Rozsype sa tak niečo viac než zmluva NPT o nešírení nukleárnych zbraní, rozsype sa celý zraniteľný a už teraz vetchý koncept bezpečnostnej architektúry sveta, ak sa ešte vôbec dá o tom hovoriť. Ak teda Izrael neurobí ešte predtým niečo zúfalé, čo však tiež nemá nijaké pozitívne východiská.
Z tej čudnej šestice, ktorá tvorí skupinu P5 plus 1, záleží v skutočnosti iba na rozhodnosti jediného – Spojených štátov amerických. Rusko a Čína nie sú skutoční partneri a zvyšní traja – Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko – nie sú už dostatočne silní ani ochotní vojensky zasahovať. Od Obamovej diplomacie však možno čakať čokoľvek, len nie rozhodnosť. Tá jej totiž nechýba, iba ak ide o ústupky a gestá. Rokovania sa začínajú, ale nečakajte zázrak. Nečakajte nič.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 41/2009 dňa 12. októbra 2009.
