Z istého uhla pohľadu možno dane rozdeliť na dve kategórie. Všeobecné dane zaťažujú v podstate všetky subjekty, selektívne dane iba niektoré, pretože sa vzťahujú iba na určitý druh tovaru či činnosti. V ich prípade by preto mal existovať nejaký relatívne logický dôvod, prečo sú príslušný tovar či činnosť zaťažené selektívnou daňou navyše oproti iným tovarom či činnostiam.
Typickým príkladom všeobecnej dane je daň z príjmu. Platia ju všetky subjekty, ktoré majú príjem, resp. majú príjem nad určitú hranicu. Všeobecný charakter má aj daň z pridanej hodnoty, ktorá sa vzťahuje na všetky tovary či služby. Typickými selektívnymi daňami sú zasa spotrebné dane. Pri spotrebných daniach z tabaku alebo z alkoholických nápojov možno uvažovať o tom, že spoločnosť vníma fajčenie a konzumáciu alkoholu ako do istej miery problematické činnosti a snaží sa spotrebu tabaku a alkoholu obmedziť, či aspoň zaťažiť takýmto zdanením navyše. Hoci ani toto zdôvodnenie nie je celkom bez problémov (vyvstáva otázka, prečo sú takto selektívne zdaňované zrovna tieto, a nie iné “problematické” činnosti), možno ho doplniť aj o ten aspekt, že s niektorými činnosťami sú spojené pomerne veľké náklady pre celú spoločnosť – napr. liečba onkologických ochorení, ktoré majú súvis s fajčením. Ak by sme však toto zdôvodnenie prijali za určujúce, všetky výnosy zo spotrebnej dane z tabaku by potom mali adresne smerovať do liečby ochorení spôsobených fajčením.
Jazdenie autom problematickou činnosťou nie je, pri spotrebnej dani z minerálnych olejov alebo dani z motorových vozidiel však možno tiež aplikovať zdôvodnenie cez náklady spojené s týmito činnosťami, ktoré neznášajú iba automobilisti. Ide tu o potrebu existencie ciest, ktorých výstavba a údržba je nákladnou záležitosťou. Keby cesty boli súkromné a financované prostredníctvom poplatkov, nebol by dôvod na takéto dane. Keďže to tak nie je, má nejakú logiku, že by na tieto účely verejnému sektoru ako vlastníkovi ciest prostredníctvom selektívnej dane mali viac prispievať tí, ktorí cesty používajú.
Istú, vyššie naznačenú logiku možno nájsť aj v systéme miestnych daní, ktoré vyberajú miestne a regionálne samosprávy. Daň z nehnuteľností má viac menej charakter všeobecnej dane, ktorou sú zaťažení všetci vlastníci nehnuteľností (hoci v nerovnakej miere). Daň za psa je zasa typickou selektívnou daňou, ktorá môže mať zdôvodnenie v špecifických nákladoch súvisiacich s prítomnosťou psov najmä v mestách. V tom prípade by sa však výnosy z tejto dane mali adresne používať napr. na zabezpečovanie čistoty a čistenie verejných priestranstiev od psích výkalov. Pri dani z nevýherných hracích prístrojov možno pripustiť argument “problematického charakteru” činnosti (hrozba vzniku gamblerských závislostí). A pri dani za užívanie verejného priestranstva možno okrem jej všeobecnosti argumentovať tým, že ide o využívanie priestorov, ktoré sú vo vlastníctve obce, inými subjektami, teda v podstate o niečo ako prenájom vlastného majetku.
Existujú však aj miestne dane, ktoré sa vymykajú akejkoľvek logike. Príkladom je daň za predajné automaty, ktorá evidentne nie je všeobecnou daňou (je ňou zaťažený iba jeden špecifický druh podnikania). Na predajných automatoch nie je nič spoločensky nežiadúce, či problematické. Rovnako ich existencia nevytvára obciam žiadne relevantné špecifické náklady. Ak sa nachádzajú na verejnom priestranstve, možno ich zdaniť daňou za užívanie verejného priestranstva. Ak sa nachádzajú v súkromných priestoroch, neexistuje žiadny akceptovateľný dôvod pre ich osobitné zdaňovanie. Napriek tomu táto daň existuje a obce ju vyberajú. Hoci vlastne jediný “dôvod” je, že im to zákon umožňuje.
To je ale veľmi slabý dôvod pre existenciu dane. A naopak, veľmi pádny dôvod na jej zrušenie.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2005.
