„Ja so svojím sociálnym cítením nemám problém zaplatiť viac daní,“ zdanlivo pokorne sa nedávno vyjadril Róbert Fico. Ja mám… Politici a osobitne tí so „sociálnym cítením“ však potrebujú čo najviac zdaňovať, aby mohli „blahosklonne“ rozdeľovať čo najviac peňazí iných. Ak pán Fico chce prispievať zo svojich peňazí do „spoločnej pokladnice“ viac, môže. Prečo však chce k tomu nútiť ostatných? Prečo by mali dane komukoľvek odkrajovať z vlastníctva a obmedzovať vlastnícke práva viac ako dnes? Blížia sa voľby a je opodstatnené hľadať odpoveď na otázku, ako by sa napríklad zmenil daňový systém a čo by to aspoň rámcovo znamenalo, ak by o ňom rozhodovala predovšetkým strana SMER.
Odrazovým mostíkom ekonomického pohľadu na jej návrhy v daniach sú verejné výdavky a postoj SMERu k úlohám vlády. SMER sa zasadzuje za zrýchlenie výstavby diaľníc, rýchlostných komunikácií a „návrat k sociálnemu štátu“. Tieto výdavky sú väčšinou finančne náročné a navyše „otvárajú dvere“ finančným nárokom na ne do budúcnosti. Môžu preto tlačiť na rast verejných výdavkov, a to aj nad úroveň inflácie.
SMER napríklad chce verejnými výdavkami na dôchodky, zdravotníctvo, školstvo a iné sociálne účely garantovať vyššiu mieru solidarity. Tomu zodpovedajú zámery jeho „expertov“, ktoré sú viac omotané duchom socializmu ako princípmi ekonómie. Princíp „nič nie je zadarmo“ napríklad SMERu nič nehovorí. SMER totiž presadzuje zrušenie poplatkov v zdravotníctve, či tézu o tzv. „bezplatnom“ zdravotníctve a školstve. Vyvoláva tým ilúziu, že za tieto služby netreba platiť. Príjemcovia takýchto verejných služieb síce za ne neplatia priamo v čase ich využívania, ale finančná záťaž sa prenáša (aj) na ostatných v spoločnosti, ktorí musia za službu zaplatiť z (vyšších) daní a/alebo sociálnych odvodov.
Prístup SMERu k úlohám vlády v spoločnosti a k verejným výdavkom tak v čase deficitu a snahy o jeho dodržanie na úrovni kritéria pre vstup do EMU neumožní viditeľnejšie zníženie daní a celkového daňového zaťaženia ľudí. SMER navrhuje zníženú sadzbu dane z príjmov fyzických osôb pre nižšie a stredné príjmové skupiny ľudí, či nižšiu sadzbu DPH na niektoré komodity (energie, základné potraviny a podobne). Navrhuje však i vyššiu sadzbu pre najvyššie príjmové skupiny daňovníkov, opätovné zavedenie dane z dividend, či sociálno-inžinierske zdaňovanie príjmov niektorých podnikov (podnikov s dominantným a monopolným postavením).
Takéto daňové zmeny by tak ako dnes neriešili podstatný problém v daniach: vysokú daňovú a odvodovú záťaž. SMER diferencuje daňovníkov na „lepších“ (ktorých, treba menej zdaniť) a „horších“ (ktorí by mali platiť viac). Bez ekonomických zdôvodnení hovorí, že nižšiu daň si zaslúžia ľudia s nižšími príjmami, menej aktívni a nepodnikajúci. Naopak, tí, čo sa hýbu, podnikajú a/alebo sú bohatší, nech platia viac. Metódy zdaňovania navrhuje nesystémovejšie, ako sú dnes. Do systému vracia napríklad otvorenú progresivitu zdaňovania u príjmov fyzických osôb (keď sa uplatňuje vyššia sadzba dane vo vyššom daňovom pásme), dvojité zdaňovanie pri podnikaní, či rôzne selektívne nástroje.
SMER podkladá, ale ekonomicky nezdôvodňuje, progresivitu tézou, že „nie je správne, ak ľudia s nadštandardnými príjmami platia rovnakú daň ako priemerne a podpriemerne zarábajúci.“ Prečo? Čím viac musím platiť inému, tým mám menšiu motiváciu byť aktívny, produktívny (pracovne a/alebo v podnikaní) a sporiť. Silne demotivujúce je to v prípade prechodu z jedného daňového pásma do ďalšieho, keď je progresívna daň. „Experti“ SMERu zabudli na skutočnosť, že i dnešná „rovná daň“ (teda rovnaká sadzba dane) je v dôsledku odpočítateľnej položky (19,2 násobok životného minima) de facto progresívna.
Ďalšie heslo, že „nie je správne, aby podnikateľské subjekty a finančný sektor s obrovskými ziskami a nízkymi daňami z príjmu nemuseli platiť daň z dividend“ používa SMER ako bič na opätovné zavedenie dane z dividend. Dividendy sa však platia zo zisku podniku, ktorý sa zdaňuje daňou z príjmov právnických osôb. SMER teda navrhuje prinavrátiť dvojité zdanenie na jeden príjem. Výsledkom môže byť nafukovanie nákladov firiem, preferencia spotrebiteľského správania ich vlastníkov pred investičným, nižšie zisky a nakoniec nižšie príjmy aj z výnosov dane z príjmov právnických osôb.
Zmeny v zdaňovaní podľa SMERu by išli zlým smerom. Neznížili by významnejšie daňové zaťaženie ľudí, aspoň nie pre väčšinu z nich. Ich dôsledkom by bol tiež komplikovanejší daňový systém, nižšia efektivita a postupne pomalší rast životnej úrovne obyvateľov. Treba dúfať, že SMER nebude mať možnosť presadiť takéto zmeny.
Namiesto toho by ľuďom najviac pomohol dlhodobo žiaduci smer na nielen jednoduché dane, ale najmä na razantné znižovanie daní, spolu s odbúravaním sociálnych odvodov a súčasne zásadným znižovaním verejných výdavkov. Dlhodobým cieľom takého smeru (bez SMERu) by mohla byť nízka paušálna daň („daň z hlavy“), z ktorej by sa financovali základné úlohy vlády v spoločnosti (objemom na úrovni okolo 10% HDP).
Autor je ekonomický analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2006.
