Americký sen je snom o rôznosti. Trinásť amerických kolónií v roku 1776 tvorilo trinásť najrôznejších spoločenstiev. Katolík Patrick McKay z Marylandu a metodista John Mason z Virgínie si mohli spoločne sadnúť na whisky v Red Fox Inn a od srdca zareptať na vysoké anglické dane a štátne náboženstvo. Americká republika devätnásteho a dvadsiateho storočia bola taviacim kotlom najrôznejších národov a národností, túžiacich po príležitosti slobodne hľadať svoje šťastie. Nečudo, že si otcovia zakladatelia, matky zakladateľky a ich deti dali vyraziť na mince „v rôznosti je jednota“.
Aká je teda americká diverzita na prahu 21. storočia? Niečo zostalo po starom. Pokoj a noblesa Nového Anglicka sa stále miesi s dravosťou stále menej „divokého“ západu. Anonymita New Yorku sa strieda s všadeprítomným usmievavým „Hi“ na prašných chodníkoch Skalnatých hôr.
Pokojné mestečko o veľkosti Bratislavy na stredozápade Spojených štátov, môže so svojimi 443 kostolmi zahanbiť aj sakrálnymi stavbami preplnený Rím. O to viac šokuje miera rozvodovosti, ktorá v ňom prekračuje neuveriteľných 70 percent. Vidieť katolícky kostol vedľa protestantského na každom rohu tu však nie je výnimkou, rovnako ako množstvo afro-amerických, hispánskych a indiánskych obyvateľov pokojne spolunažívajúcich v jednej komunite s potomkami anglosaských prisťahovalcov.
Diverzita však má aj novú, viac paradoxnú tvár, pod ktorou sa skrýva dobre známa lebka sociálneho inžiniera. Diverzita funguje aj po prekročení miestnej mutácie sociálneho úradu. Sociálne inžinierstvo však nepustí. Za všetkým, čo funguje, hľadá zradu. Zvlášť keď sa drží štedrosti daňových poplatníkov ako kliešť. Prečo teda nevymyslieť nejakú „diversity coalition“, v ktorej si nájdu miesto všetci bieli, čierni, žltí, červení, ružoví… nakoniec na farbe nezáleží. „Záleží“ na prostriedkoch. Úrad pripravil spoločné posedenia pre svojich rôznorodých zamestnancov a vydal „kuchársku knihu“ s receptami na jedlá rôznych kultúr.
Iste, je to milé a ušľachtilé. Nezodpovedanou otázkou zostáva, či by si niečo chutné navarili aj daňoví poplatníci, keby zistili ako s ich peniazmi šafári miestna vláda. Možno by skôr uvarili miestnu vládu… Podstatné je, že ani takéto sociálne inžinierstvo nespochybňuje dedičstvo „zakladateľov“: odmeňovanie snaživých a trestanie lenivých. Takto navarená diverzita chutí lepšie. Dobrú chuť.
Peter Gonda je analytik Konzervatívneho inštitútu, Michal Novota je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2005
