Smrť socializmu
Od pádu komunizmu uplynuli už takmer dve desaťročia. V roku 1989 v centre Bratislavy a po celom svete začalo byť odmietané všetko, čo súviselo s pojmom „komunizmus“, ale aj „socializmus“. Kolaps „reálneho existujúceho socializmu“ otriasa štruktúrami medzinárodného socializmu aj v roku 2007.
Z ekonomického hľadiska bol tento kolaps radikálny. Potvrdil, že socializmus ako ekonomická teória bol zásadne chybný. Ukázal tiež, že socialistická analýza kapitalistických režimov bola nesprávna. Bola postavená na „kváziviere“, že kapitalizmus musí nevyhnutne zlyhať. S kolapsom socializmu však skolabovala aj táto viera.
Ale kolaps tejto viery neovplyvnil iba komunizmus, ale aj ostatné doktríny a ideály, ktoré boli presiaknuté socialistickými ekonomickými princípmi, vrátane západného socializmu a dokonca sociálnej demokracie. Komunistické a socialistické strany po celom svete rýchlo menili svoje oficiálne názvy, obvykle na eufemizmy typu „sociálnodemokratický“. Vyvstáva otázka: Nie sme po kríze socializmu v kríze sociálneho štátu, teda v kríze najvlastnejšieho dieťaťa sociálnej demokracie? Fakty vyzerajú ako nepopierateľné. Čo s tým môžeme urobiť?
Úpadok zodpovednosti
Achillovou pätou sociálnej demokracie je práve to, že presúva príliš veľa zodpovednosti na kolektív a tak do značnej miery ignoruje to, čo pápež Ján Pavol II. nazval „subjektivitou“ ľudskej osobnosti; teda úplné jadro osobnej zodpovednosti, na ktorom je založená ľudská dôstojnosť.
Sociálna demokracia spáchala dva prehrešky proti kresťanskej antropológii. Po prvé, idealisti prehliadli morálnu slabosť, ktorá obvykle ruinuje osobný zmysel pre zodpovednosť, čo je pozorovateľná skutočnosť popísaná v slovnom spojení „kvôli prvotnému hriechu“. Po druhé, v ich prehnanej reakcii na „individualizmus“, ku ktorej vyzývajú, majú sociálni demokrati nielen tendenciu nadmerne zdôrazňovať „spoločenstvo“, ale aj ho nekriticky stotožňovať s „kolektívom.“ Potom si vyberajú ako prvotného predstaviteľa spoločenstva štát.
Z toho vyplývajú dva dôsledky: na jednej strane degeneruje subjektívny zmysel pre osobnú zodpovednosť a podporuje sa „letargia“, pred ktorou vystríha Druhý vatikánsky koncil v Gaudium et Spes (1965) a na druhej strane štátna administratíva pohlcuje čoraz viac funkcií, ktoré predtým vykonávala občianska spoločnosť.
To vynáša na svetlo osud, ktorý Alexis de Tocqueville predpovedal demokracii v modernom svete, teda, že vývoj povedie k „novému mäkkému despotizmu“. Predvídal, že budúci sociálni klienti podľahnú mäkkej materiálnej tyranii vlády, pričom uviedol: „Vláda rozširuje svoje objatie, aby do neho pojala celú spoločnosť. Pokrýva celý spoločenský život sieťou drobných, komplikovaných pravidiel, ktoré sú atomizované a zároveň jednotvárne, a ktoré spôsobujú, že dokonca aj tí najoriginálnejší ľudia s najvitálnejším temperamentom nebudú môcť o hlavu vyčnievať nad davom. Nelámu ľudskú vôľu, ale oslabujú, deformujú a vedú ju, …, blokujú, obmedzujú, rušia, dusia a mrzačia do takej miery, že nakoniec žiaden národ nebude nič viac ako stádo bojazlivých a lopotiacich sa zvierat so štátom ako svojím pastierom.“ Tocqueville, A.: Demokracia v Amerike, II. diel, IV. časť, kapitola VI).
Pápež Ján Pavol II. tiež zblízka pozoroval samodeštrukčnú silu logiky, ktorú v sebe demokracia a sociálny štát nesie. V encyklike Centesimus Annus pojednáva o „zdravej teórii štátu“, deštrukcii občianskej spoločnosti totalitným štátom a o vláde zákona spolu s ochranou osobných práv a práv menšín. Odsek 48 začína tým, že pôsobenie trhovej ekonomiky je podmienené bezpečnými zárukami slobody jednotlivca a súkromného vlastníctva, ako aj stabilnou menou a efektívnymi verejnými službami.
Pápež Ján Pavol II. formuloval tri princípy, ktorými by mali byť obmedzované zásahy sociálneho štátu: princíp subsidiarity, princíp nežiaducich účinkov a princíp osobnej morálnej služby. K princípu subsidiarity uvádza napríklad, že „spoločenstvo vyššieho rádu by nemalo zasahovať do vnútorného života spoločenstva nižšieho rádu, zbavovať ho jeho funkcií, ale radšej ho v prípade potreby podporovať…“. Zdá sa, že princíp nežiaducich účinkov je rozšírením slávneho princípu Adama Smitha a Friedricha Hayeka: zákona nezamýšľaných dôsledkov. Sociálny štát spôsobuje štyri nezamýšľané zlá, konkrétne: 1) stratu ľudskej energie a 2) nekontrolovateľný nárast verejných úradov, ktoré 3) sú ovládané viac byrokratickým spôsobom myslenia ako starostlivosťou o službu klientom, a ktorý 4) je sprevádzaný abnormálnym rastom verejných výdavkov. Tretí pápežov princíp kritiky sociálneho štátu zdôrazňuje úlohu tých, ktorých Edmund Burke nazval „malými čatami“ v ľudskom živote: „…potreby najlepšie chápu a uspokojujú ľudia, ktorí sú k nim najbližšie, a ktorí sú susedmi tých, ktorí sú na ne odkázaní“.
Odstránením „malých čiat“, ktoré dávajú životu tú správnu ľudskú mierku, sociálny štát generuje „masovú spoločnosť“ – neosobnú, nefunkčnú, kontraproduktívnu a dusiacu ľudského ducha. Odstraňovaním vitality súdržnej a samosprávnej občianskej spoločnosti štát sociálnej pomoci redukuje oblasť zodpovednosti za osobné skutky.
Aj keď sociálny štát priniesol pozitívne efekty, najmä pre starších, v mnohých krajinách bol voči mladým, a najmä manželstvám a rodinnému životu, veľmi deštruktívny. Podiel nemanželských detí dosiahol v mnohých krajinách nevídanú mieru, vrátane USA, Veľkej Británie a Švédska. Napriek úmyslom, sociálna demokracia preukázateľne zničila rodiny dokonca aj v takých kultúrach, kde rodina bola prvotným zdrojom sily po tisícročia. Spôsobila aj úpadok osobnej zodpovednosti, pracovných návykov a morálnej vážnosti. Strácajú sa tiež zdravé návyky, jednoduché cnosti ako umiernenosť, láskavosť a osobná spoľahlivosť vyzerajú ako staromódne a ľudia so silným charakterom sú vytláčaní tými, ktorí žiadny charakter nikdy nemali.
Morálny základ slobody
Vážne otrasy základov sociálnodemokratického experimentu súvisia s tým, že sociálny štát sľubuje viac ako je schopný splniť. To je príliš drahé a vytvára to „nový mäkký despotizmus“. Pokiaľ sociálnodemokratické spoločnosti nebudú zásadne reformované, na základe realistickejšieho a pragmaticky zdravého humanizmu, je v stávke osud samotnej demokracie. Projekt samosprávy má buď morálne základy, alebo nie je možný. Ak sa na tom zhodneme, musíme preskúmať morálnu dimenziu slobody.
Ako povedal lord Acton, skutočná sloboda je slobodou robiť to, čo by ste mali robiť, a nie slobodou robiť to, čo sa vám zachce. Takže výkon správne pochopenej slobody znamená prijať zodpovednosť za svoje skutky. To dáva človeku jeho dôstojnosť.
Problémom sociálneho štátu je, že bol skoncipovaný tak, že sa stal náhradou za zodpovednosť, slobodu, sebaovládanie a zákon. Nevyžaduje a ani neodmeňuje zodpovedné konanie. Korumpuje cnostných a dáva rovnaké požitky aj tým, ktorí cnosťou pohŕdajú. S občanmi jedná, ako keby to boli stvorenia bez morálky; robí z nich všetkých pasívnych klientov. Bol skoncipovaný tak, ako keby ho výchova zodpovedných občanov nezaujímala. Podporuje nezodpovednosť a tým sa vysmieva z tých občanov, ktorí starosvetsky ešte stále veria v svoje vlastné schopnosti byť nezávislými, tvrdo pracovať a spoliehať sa iba na seba.
Záver
Viac ako jedno storočie socializmus klamal ľudskú predstavivosť tým, že pútal jej pozornosť na štát. Primerane k tomu, chyba sociálnej demokracie spočíva v nasmerovaní spoločenského charakteru človeka na štát a v potláčaní jeho osobnej zodpovednosti a ľudskej tvorivosti. Avšak skutočným dynamom samosprávy slobodných ľudí nie je štát, ale jednotlivec a občianska spoločnosť. Preto všade, kde je to možné, je nutné nahradiť štátnu byrokraciu osobnou zodpovednosťou a inštitúciami občianskej spoločnosti.
Autor je americký teológ a filozof, spolupracuje s American Enterprise Institute.
Článok je skrátenou podobou prednášky, ktorá odznela v rámci cyklu CEQLS v Bratislave dňa 28. júna 2007. Celé znenie prednášky nájdete na webstránke KI tu.
Preložil Svetozár Gavora.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 7/2007.
