V júni 2005 má byť na svete „Národný plán na zavedenie eura v SR“, ktorý by mal stanoviť konkrétne kroky na to, ako sa má Slovensko stať v roku 2009 členom európskej Hospodárskej a menovej únie (EMU). Vláda a Národná banka Slovenska (NBS) rozhodli o tomto termíne pred vyše rokom a dnes tak „iba“ pokračujú v „úspešnom“ vťahovaní občanov Slovenska do EMU. Slovensko nevybočuje z radu spomedzi ostatných kandidátov, ktorí sa hrnú do tohto historického experimentu. Závažnosť dopadov na slovenských obyvateľov to však neznižuje a zodpovednosť vlády za to nesníma. EMU pritom pôsobí proti zvyšovaniu ekonomickej prosperity, životnej úrovne a osobnej slobody ľudí v nej.
Ak podmienky pre konkurenciu a slobodné podnikanie a obchod boli základom ekonomického rozkvetu časti Európy v minulosti (napríklad Anglicka v 18. a 19. storočí), tak eurozóna je dnes budovaná presne na opačných „princípoch“: na obmedzovaní konkurencie, rôznosti, pružnosti a trhu.
Na začiatku sa politicky dohodlo, že všetky krajiny, ktoré chcú byť v eurozóne, musia zaviesť spoločnú menu (euro), ktorou nahradia svoje domáce meny. Dôvodom vraj mali byť lepšie podmienky pre konkurenciu, tým aj efektívnejšie fungovanie únie. To je však omyl! Pre konkurenciu je potrebná rôznosť, nie nanútená jednotnosť.Spoločná únia a priori nevyžaduje jednu menu. Mala by ekonomické opodstatnenie iba vtedy, ak by sa presadila v konkurencii s ostatnými menami. To však nie je dnešný stav. Zrušením domácej meny a s ňou spojeného výmenného kurzu sa navyše vytráca aj dôležitý faktor pružnosti a automatického vyrovnávania niektorých výkyvov v ekonomike. Pre nás to predstavuje značné obmedzenie rýchlejšieho približovania sa k životnej úrovni obyvateľov v krajinách dnešnej Únie.
Členstvo v EMU však nie je len o nahradení koruny eurom. Je tiež o väčšej zviazanosti s ekonomikami v eurozóne a o akceptovaní dnešných a v budúcnosti prijatých pravidiel a záväzkov v Únii. Je tiež o ich dopadoch na ekonomické subjekty, ktoré ich popri spoločnej mene zväzujú do rovnakých podmienok.
Takou podmienkou sú pravidlá tzv. Paktu rastu a stability, uplatňovanie ktorých prispieva k rastúcej nestabilite a k brzdeniu ekonomického rastu v krajinách EMU. Potvrdením nestability pravidiel je nedávne uvoľnenie kritéria deficitu verejných financií na viac ako sú doterajšie 3 % HDP. Vychádza sa tým v ústrety vládam, ktoré neplnia toto kritérium, osobitne vládam Nemecka a Francúzska.
Súčasná kombinácia národných rozpočtových politík s nadnárodnou menovou politikou motivuje vlády k prenášaniu finančnej záťaže časti svojich programov na Európsku centrálnu banku (ECB). Vlády vedie k ich rozpočtovej nedisciplinovanosti a stále k vyšším deficitom až po (resp. nad) úroveň 3 % HDP. Nemajú motiváciu znižovať rozpočtové deficity, či dokonca smerovať k vyrovnanému hospodáreniu. Takéto “fiskálne čierne pasažierstvo”, respektíve „morálny hazard rozpočtových politík“ sa v praxi prejavuje u stále viacerých vlád. Výsledkom toho je a stále viac bude nižšia ekonomická výkonnosť, rast nedôvery a treníc medzi krajinami a následne vyššie náklady na udržiavanie funkčnosti menovej únie.
Odpoveďou európskych politikov a byrokratov na tieto problémy je harmonizovanie ostatných ekonomických podmienok, vrátane daňovej a sociálnej sféry. Potvrdzujú to aj v praxi realizované kroky a návrhy – na minimálnu sadzbu dane z príjmov právnických osôb, či návrh euroústavy. Naštartovalo sa tak postupné rozširovanie menovej únie o rozpočtovú a sociálnu úniu smerom k federálnej vláde a euroštátu. Ak by sa to “podarilo”, znamenalo by to bezprecedentné prenesenie politických rozhodovaní zo suverénnych štátov na centrálnu úroveň. Dôsledkom toho by bolo väčšie brzdenie rastu ekonomickej prosperity a výrazné obmedzovanie osobnej slobody jednotlivcov.
Riziká členstva Slovenska v eurozóne sú väčšie aj pod ťarchou harmonizovania európskeho sociálneho modelu (so silným vplyvom odborov a napríklad i štedro nastavenými sociálnymi dávkami). Príkladom sú regulácie na trhu práce (napríklad obmedzujúce dĺžku pracovného času) a prílišné sociálne vymoženosti garantované navrhnutou euroústavou. Výstižné sú slová profesora ekonómie Otmara Issinga, že takáto “sociálna únia je v rozpore s požiadavkami na fungovanie menovej únie. Požiadavky sociálnej únie smerujú k reguláciám na trhu práce, zatiaľ čo menová únia vyžaduje opak: oveľa väčšiu pružnosť na trhu práce.”
Cena integrácie do EMU tak pre Slovensko môže byť vysoká. Okrem rizík súvisiacich priamo so stratou výmenného kurzu ňou môžu byť aj vyššie dane, či príliš štedré a finančne náročné sociálne systémy. To vytvára predpoklady pre nižší ekonomický rast a životnú úroveň obyvateľov Slovenska v porovnaní s vývojom mimo EMU.
V čase, keď tieto riziká sa zdajú stále reálnejšie a eurozóna je čoraz nestabilnejšia, odloženie rozhodnutia vlády o vstupe do EMU by bolo opodstatnené. Prehodnotenie jej doterajšieho rozhodnutia o začlenení Slovenska do eurozóny už v roku 2009 by preto mohlo znamenať priaznivý signál pre občanov (aj voličov) a v prípade jasného zdôvodnenia aj pre finančné trhy.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2005.
