Francúzi nám trochu pozmenili leitmotív tejto diskusie – skôr ako o ústave sa budeme baviť o budúcnosti EÚ. Zdá sa totiž, že ústavná zmluva v Giscardovej podobe takmer 500 strán a 448 článkov je mŕtva. A tak je to dobre, pretože ústava bola zlá a ideologická. Jacques Chirac hovoril presne, keď tento dokument nazval „dcérou roku 1789“. Čo však, žiaľ, nie je mŕtve, sú ambície európskej politickej triedy, ktorá teraz vyslovuje sklamanie nad nechápavými Francúzmi a chce nechať ukončiť ratifikačný proces, aby sa ústavu podarilo predsa len presadiť. Holanďania možno už zajtra tieto túžby pochovajú, a ak Briti odmietnu ďalej hlasovať, tak bude rozhodnuté.
Zásadnou otázkou, ktorú v tejto chvíli nedokáže nikto predvídavo zodpovedať, je, či odmietnutie ústavy v týchto referendách je len epizódou, ktorá načas otrasie európskou integráciu, ale nevychýli ju z jasného smeru, alebo je zlomom, ktorý je začiatkom konca superštátu.
Pred asi 13 rokmi rozhodovalo vtedy 12 európskych národov o Maastrichtskej zmluve, ktorá bola v rámci integrácie porovnateľným kvalitatívnym skokom na ceste k superštátu ako táto ústava. Takisto to nemala ľahké. Dáni ju schvaľovali na dvakrát a programátori EÚ im pred druhým pokusom poskytli výnimku v troch oblastiach z obáv, že ju neschvália. Francúzi ju napokon schválili najtesnejšou väčšinou, pričom na čele jej odporcov stál istý Jacques Chirac. O 10 rokov neskôr predkladal Francúz Valéry Giscard ústavu a ten istý Chirac strašil Francúzov z neblahých dôsledkov jej neprijatia.
Z toho vyplýva zrejmá skutočnosť. Pre EÚ a jej protagonistov nebol vtedy postoj obyvateľov Únie, ktorí na jednej strane vítali odstraňovanie hraníc, ale voči nadstavbovým projektom ako euro a jej inštitúciám boli vlažní, varovaním, že ich predstavy sú v rozpore s realitou. Maastricht sa ani poriadne nezačal uplatňovať, už bol na stole Amsterdam s ďalším presúvaním kompetencií. Hneď na to prišla Nice, ktorá ešte nebola kompletne uvedená do platnosti a už zasadal Konvent Francúza Giscarda. Ten predžul ústavu a tento projekt dodávajúci EÚ ďalšie prvky štátnosti o rok schválili lídri štátov. Aj to dokazuje, že integrácia nie je výsledkom dopytu občanov, ktorí by sa zrazu cítili zbavení lojality k štátom. I napriek tomu sa pre jej neviditeľnosť a vzdialenosť deje bez väčšieho odporu. Ľudia vidia očividné a pozitívne veci ako otvorené hranice, nevidia však všetky tie regulácie a nepočujú odpudzujúcu euroangličtinu. Elity si pre umelo urýchľovanú integráciu zabezpečovali aspoň vlažnú podporu strašením pred následkami z jej neúspechu, alebo vytváraním ilúzie, že iba racionálne riadenie spoločnosti na vyššej úrovni než je národná zabezpečí materiálny blahobyt. Keď sa pred vyše dvomi týždňami schvaľovala v slovenskom parlamente ústava, premiér našej reformnej vlády pri obhajobe ústavy najdlhšie hovoril o eurofondoch a o tom, ako povznášajú našu krajinu. Táto rétorika našich politikov ostane aj po krachu tejto ústavy.
V prípade sporov o ústavu bolo najmä varovné, že spory, ktoré prebiehali mimo pozornosti verejností vnútri európskej politickej triedy, boli celkom zástupné. Prijatie všetkých požiadaviek napríklad slovenskej alebo českej vlády by na podstate ústavy nič nezmenilo. Nebolo podstatné, či Komisárov bude 15, alebo 25, či Rada bude mať stále predsedníctvo, alebo rotujúce, kľúčová nebola ani nová kvalifikovaná väčšina posilňujúca Nemecko a Francúzsko. I napriek tomu, že Laekenská deklarácia priamo hovorila o možnosti renacionalizácie niektorých politík, nikomu nenapadlo spochybniť, že všetky kompetencie, ktoré sa posúvali, sa posúvali výlučne pohybom smer Brusel, elity nijakého štátu nespochybňovali zakotvenú nadradenosť práva EÚ, právnu subjektivitu, nikto nepochyboval o významnom posilnení EP, nikto nepochyboval o Charte práv (hoci pred 5 rokmi Blair ubezpečoval, že iba nezáväzný dokument…), ktorá vytvára nebezpečný priestor pre súdny aktivizmus. Nikto nespochybňoval fatálne dôležitú doložku flexibility, ktorá je vlastne doložkou permanentnej revolúcie, lebo umožňuje Radám EÚ uzurpovať si ďalšie kompetencie. Toto všetko bolo predmetom širokého konsenzu, ktorý z najvyšších miest napadal iba prezident ČR Václav Klaus, z tej nižšej ministerskej úrovne napríklad náš minister vnútra Vladimír Palko.
Nechcem kaziť odporcom eurústavy tento týždeň, ale fakt, že ústava je možno mŕtva, nemusí znamenať z dlhodobého hľadiska nič významné. Nie je to ústava, ktorá je príčinou našich obáv, ale príčinou našich obáv sú súčasné –izmy. Europeizmus je pritom iba jedným z nich a poskytuje im infraštruktúru. Povedané inak, spor o EÚ nie je iba sporom o podstatu liberálnej demokracie s deľbou moci, ako sme ju poznali. EÚ sa dnes totiž stáva priestorom presadzovania ľavicového liberalizmu, ktorý v mene tolerancie upiera slobodu iným, ktorý šliape po základných civilizačných hodnotách, útočí na rodinu a ktorý si za triedneho nepriateľa zvolil kresťanstvo.
Uvediem príklad zo Slovenska: minulý rok minister vnútra Vladimír Palko na Rade ministrov ako jediný vetoval politiku vzájomného uznávania registrovaných partnerstiev. Hoci ich podľa prieskumov odmieta 80 percent ľudí a slovenský parlament už takýto návrh odmietol, médiá jednohlasne označili veto Palka za hanbu pre Slovensko. Tie isté médiá, ktoré kritizujú politikov zato, že nevedia povedať svoj názor. Palko neskôr spomínal a nie je dôvod mu neveriť, že mnohí ministri z Rady mu potom ticho vyjadrili podporu, ale báli sa pridať na jeho podporu. Zrejme takisto z obáv pred mediálnym lynčom. Konkrétne KDH po hlasovaní o euroústave agentúrna správa označila za extrémistov, naopak strany, ktoré doma robia reformy a súčasne v rozpore s ich duchom podporujú Chartu, antidiskriminačnú legislatívu sú médiami a intelektuálmi označované za príkladných Európanov.
To je nebezpečenstvo dneška: ideológovia novej Európy nevytvárajú iba novú postmodernú demokraciu, ale chcú vytvoriť nového Európana. Ľudia, ktorí tomuto čelia, sú kriminalizovaní – kto hovorí o suverenite, je nacionalista, xenofób, kto je proti antidiskriminačnej legislatíve či abstraktnej agende rovnosti mužov a žien (ktoré štát pozývajú do rozhodovania v intímnych sférach ľudského života), je netolerantný. Nielen štáty, ale všetky prirodzené zvyklosti, tradície, inštitúcie sú podozrivé a majú ustúpiť tzv. globalizačným výzvam 21. storočia.
Ako napísal istý americký právnik: „Úlohou národných štátov má byť podobná úlohe cirkví v komunistických krajinách – kontrolovane uspokojovať nálady, želania či potreby, ktoré sa úradom dosiaľ nepodarilo úspešne vykoreniť.“
Ten ťah po čoraz väčšej bruselizácii sa nedá zľahčovať iba tým, že politikom ide iba o rast vlastnej moci, ktorý je spojený s vytváraním nových nadnárodných štruktúr vládnutia. Oni si úprimne myslia, že národné a miestne spoločenstvá sú nesebestačné a kontinent tak treba riadiť zhora. Ako každá elita v každom veku aj oni potrebujú ideologickú výstuž, ktorou sa stala nebezpečná agenda abstraktných ľudských práv a sociálnych nárokov.
Zhrnuté a podčiarknuté: neviem to naisto, ale obávam sa, že NON je epizódou, pretože ideológia a záujmy, ktoré spájajú establišmenty naprieč Európou budú silnejšie než ľahostajnosť Európanov. Jednotlivé ciele ústavy sa bude dariť presadzovať i naďalej a ak sa podarí niektoré jej časti ako Charta, 1.časť ústavy schváliť v podobe zmluvného dodatku z Nice, tak rozdiel medzi práve možno pochovanou ústavou a budúcim právnym stavom bude marginálny.
Pripúšťam však, že moja euroskepsa je príliš skeptická.
Autor je redaktorom týždenníka .týždeň a spolupracovníkom KI
Prednáška odznela na seminári Centra pro ekonomiku a politikuEvropská budoucnost očima mladých, ktorý sa konal dňa 31. mája 2005 v Prahe.
