Tak znie otázka, ktorá od konca novembra opäť znie Európskou úniou. Nastolila ju designovaná nemecká kancelárka Angela Merkelová. Jej kabinet požaduje, aby krajiny EÚ s nižšími daňami, medzi nimi i Slovensko, dostávali z eurofondov menej. Tieto hrozby by sa mali týkať prerozdelenia rozpočtu EÚ na programovacie obdobie 2007-2013, o ktorom európski lídri rokujú.
Otázka eurofondy vs. nižšie dane nie je nová. Už počas prvého roka nášho členstva v EÚ nás predchodca Merkelovej v kresle nemeckého kancelára Gerhard Schröder vystríhal, že naša neochota zvýšiť dane môže viesť k zníženiu rozpočtu EÚ pre regionálnu politiku. K Schröderovi sa vtedy pridal i jeho sociálno-demokratický kolega Goran Persson, ktorý z pozície švédskeho premiéra vyslal smerom k novým členským krajinám nasledovný signál: „Asi si myslia, že vo Švédsku, Fínsku a Dánsku budeme vyberať vysoké dane a posielať tieto peniaze do východnej Európy, aby tam mali triedu bohatých, ktorá dane neplatí. To je však neobhájiteľné.“ V podobnom duchu sa pred rokom vyjadril i Nicolas Sarkozy, vtedy ešte ako francúzsky minister financií, keď prišiel s nápadom, aby bolo čerpanie eurofondov viazané na výšku podnikových daní.
Čo teda vedie krajiny „starej“ Európy k takýmto ostrým vyhláseniam voči nám, novoprišelcom? Trápi ich nízky ekonomický rast. Ten súvisí aj s vysokými výdavkami na „zaopatrovateľské“ funkcie štátu, ktoré sú v týchto krajinách vykrývané vysokými daňami a odvodmi. Zamestnávatelia v takomto prostredí však nie sú schopní zvyšovať počet pracovných miest a vôbec byť konkurencieschopní v globálnom meradle. Snahy riešiť to zavedením rovnej dane v Nemecku v predvolebnej kampani nezabodovali. Naopak, takmer Merkelovú stáli víťazstvo vo voľbách. O čom to svedčí? Keďže staré členské krajiny nie sú schopné reformovať svoj štát blahobytu a brániť sa tak logickému odchodu firiem smerom na východ, riešenie vidia v exporte svojho rigidného európskeho sociálneho modelu k nám. Merkelovej vyhlásenia treba vnímať najmä ako gesto smerom k voličom, ktoré podobne ako nedávne strašenie poľským inštalatérom vo Francúzsku, znie nasledovne: „Nemusíte sa báť konkurencie z východu, my vaše pracovné miesta uchránime!“.
A aká je teda naša odpoveď? „Slovensko nemôže zahlasovať za európsky rozpočet, ktorý by zohľadňoval takéto požiadavky nemeckej veľkej koalície,“ znie stanovisko nášho ministerstva financií. Nemecko-francúzska „os“ u nás teda naďalej nenachádza podporu pre urýchlenú daňovú harmonizáciu daňového systému v rámci únie. Veľmi správne, rozhodovanie o otázke daní totiž musí ostať na úrovni národného štátu ako súčasť jeho suverenity. Ako však, na strane druhej, odpovieme na minuloročnú otázku Sarkozyho, ktorou sa nás ako zástupca francúzskej vlády úplne legitímne pýta: „Ako máme ráno redukovať svoje deficity a večer zvyšovať výdavky na financovanie štrukturálnych fondov?“. Kde teda berie premiér Dzurinda právo žiadať pre Slovensko stále vyššie a vyššie príspevky z eurofondov, pokladnica ktorých je plnená najmä z peňazí daňovníkov Nemecka a Francúzska, patriacich medzi najväčších prispievateľov do rozpočtu EÚ?
Doterajšiu pozíciu slovenskej vlády odmietať výzvy zrušiť „neférovú“ daňovú súťaž treba len kvitovať. A dúfať, že ju počas prebiehajúcich debát o rozpočte únie „nepredá“ za možnosť výraznejšieho čerpania z eurofondov. V hre je totiž skoro 400 miliárd korún, ktoré by k nám mohli z Bruselu „pritiecť“ počas sedemročnice počnúc rokom 2007. Samozrejme, za podmienky, že budeme poslušní a podľa nemecko-francúzskeho vzoru harmonizujeme dane. Bola by to však veľká škoda, presahujúca horibilné sumy sľubované z eurofondov. Víťazstvo eurofondov v boji s nižšími daňami by bolo v konečnom dôsledku prehrou všetkých európskych politikov i obyvateľov. Trhu nerozkážu a prípadným odchodom firiem do pre ne výhodnejšieho prostredia dajme tomu v Ázii nezíska v EÚ nik.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 14. decembra 2005 a v Konzervatívnych listoch 12/2005.
