Na počiatku stála snaha upraviť zmluvnú základňu EÚ. Za prednosť Zmluvy o Ústave pre Európu je vydávané, že zjednodušuje doterajšiu sústavu zmlúv. Ak túto „jednoduchosť“ nebudeme posudzovať iba podľa komplikovanosti doterajších zmlúv, ale aj podľa charakteru výsledného dokumentu, nemôže byť o jednoduchosti ani reč. Ak si euroústavu čo i len zbežne prelistujete, musíte uznať, že nejde o dokument, ktorý by bol jednoduchý v zmysle zrozumiteľnosti pre jeho čitateľa.
Výrečný je už samotný rozsah euroústavy. Iste stojí za to zacitovať z predkladacej správy, s ktorou vláda posunula euroústavu do NR SR: „Vzhľadom na to, že ide o mimoriadne obsiahly dokument, predkladáme zmluvu na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky v elektronickej podobe na CD-nosiči.“ Za zjednodušenie a sprehľadnenie zmluvnej základne EÚ je teda vydávaný dokument, ktorý je taký obsiahly, že je škoda ho v tlačenej podobe namnožiť čo i len pre 150 poslancov zákonodárneho zboru.
Pomaly už notoricky známe je porovnanie rozsahu euroústavy s ústavou USA. Kým tá druhá sa vám zmestí do vnútorného vrecka od saka, na tú prvú by to vrecko muselo byť špeciálne upravené. Alebo by euroústava musela byť nie v tlačenej, ale v elektronickej verzii.
Ale určite nie v samotnom rozsahu je hlavný problém s euroústavou. Hlavný problém tohto dokumentu spočíva v tom, že úniu ďalej centralizuje a posúva ju bližšie k európskemu superštátu. Prenáša ďalšie kompetencie z národných štátov do Bruselu, rozširuje okruh otázok, o ktorých sa už nebude rozhodovať konsenzom, ale bude sa o nich hlasovať kvalifikovanou väčšinou.
EÚ aj euroústava sú plné deklarovania princípu subsidiarity.
„Podľa zásady subsidiarity,“ deklaruje euroústava, „koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.“ Takáto vágna formulácia však umožňuje, aby EÚ rozhodovala skoro o všetkom, ak usúdi, že to môže lepšie dosiahnuť ako členské štáty. Ako si EÚ predstavuje praktické uplatňovanie princípu subsidiarity, veľmi dobre vidno na zdieľaných právomociach. Ide síce o právomoci, ktoré únia zdieľa s členskými štátmi, ale „Členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala alebo rozhodla, že ju prestane vykonávať.“
Euroústava otvára cestu ďalšej centralizácii EÚ, a to implicitne (svojím vágnym, ťažko zrozumiteľným a na mnohých miestach frázovitým jazykom), ale aj explicitne.
Doložka flexibility
1. Ak sa preukáže, že v rámci politík vymedzených v časti III je na dosiahnutie niektorého z cieľov uvedených v ústave nevyhnutná činnosť Únie a táto ústava na to neposkytuje potrebné právomoci, prijme Rada ministrov jednomyseľne na návrh Európskej komisie a po získaní súhlasu Európskeho parlamentu, vhodné opatrenia.
Podobne ďalšie ustanovenie hovorí o tom, že “Európska rada môže jednomyseľne prijať európske rozhodnutie, ktoré umožní Rade uznášať sa kvalifikovanou väčšinou vo všetkých prípadoch okrem tých, ktoré sú uvedené v časti III.“
Tieto ustanovenia relativizujú celú konštrukciu delenia právomocí medzi úniu a členské štáty a medzi rozhodovanie konsenzom a kvalifikovanou väčšinou. Je to niečo podobné, ako keby ústava štátu obsahovala ustanovenie, že je ju možné meniť nielen ústavným zákonom, ale aj nariadením vlády, ak sa na ňom zhodnú všetci členovia vlády.
EÚ býva kritizovaná za desaťtisíce strán všemožných regulácií hospodárstva a ďalších oblastí nášho života. Tieto regulácie brzdia hospodársky rozvoj európskych krajín a sú hlavnou príčinou zaostávania povedzme za Spojenými štátmi. Z euroústavy možno vyčítať, že množstvo regulácii bude ešte narastať. Orgánom únie, ktoré sú euroústavou potvrdzované alebo budú na základe euroústavy konštituované, vyplýva z jej textu množstvo úloh, čomu všetkému sa majú venovať, čo všetko majú svojimi právnymi aktmi upravovať. A je isté, že dotyčné orgány – keď už existujú a majú na to kompetencie – nebudú zaháľať a budú chŕliť ďalšie stovky a a tisíce stále nových a nových regulácií.
Zakotvenie Charty základných práv s problematickými sociálnymi právami do euroústavy je zasa výrazným predpokladom narastania socialistických tendencií v EÚ. Socializmus, ktorého sa na Slovensku konečne snažíme trhovými reformami zbavovať, sa nám tak okľukou bude cez okno Bruselu vracať naspäť.
Iste sú aj na Slovensku ľudia, ktorí sa z prehlbovania európskej integrácie, čo je v dnešnej dobe iba eufemizmus pre ďalšiu centralizáciu únie, pre zvyšovanie miery celoeurópskych regulácii a postupovanie k európskemu superštátu, tešia. Bolo by však poctivé priznať, o čo tu ide a netváriť sa, že sa nič nedeje.
Európska ústava vytvára z únie štátny zväzok. Nebudem opakovať preukázne právne argumenty (Radoslav Procházka: Európska únia ako štátny zväzok, Justičná revue č. 1/2005), len zopakujem, že EÚ po schválení euroústavy bude vykazovať všetky relevantné charakteristiky pre to, čo právna teória nazýva štátnym zväzkom. EÚ bude mať svoje explicitne definované územie, obyvateľstvo, jurisdikciu, hlavu štátu, vládu, parlament, ministra zahraničných vecí, štátne symboly, dokonca i ústavu… Čo ešte ďalšie by mala mať, aby sme ju označili za štátny zväzok?
Ale o vstupe SR do štátneho zväzku sa má podľa ešte stále platného znenia slovenskej ústavy rozhodnúť ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom. Ak teda platí, že po schválení euroústavy bude Slovensko súčasťou štátneho zväzku, v minulosti súčasťou tohto štátneho zväzku nebolo a dosial nebol schválený žiadny ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku EÚ, ktorý by bol potvrdzovaný referendom, logicky z toho vychádza, žeby ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku mal byť schválený a referendom potvrdený práve teraz. Existuje snáď nejaké iné logické vysvetlenie spomínaných faktov?
Ak referendum nebude, bude to zjavným porušením slovenskej ústavy. Euroústava síce deklaruje nadradenosť európskeho práva nad slovenským, z toho však nevyplýva, že Slovensko má vysloviť súhlas s euroústavou spôsobom, ktorým poruší svoj základný zákon. Práve naopak – euroústava predpokladá, že v jednotlivých členských štátoch bude schvaľovaná spôsobom, ktorý je upravený vnútroštátnym právnym poriadkom. Ale keďže sme rovnaký ústavný článok porušili už v roku 1992 pri vystúpení z česko-slovenského štátneho zväzku, o ktorom sa tiež nerozhodovalo referendom, prečo by sme si tento postup nezopakovali znovu, všakže?
EÚ nepotrebuje euroústavu. Potrebuje zjednodušenie zmluvnej základne, prehľadnejšie vzťahy, menej spoločných inštitúcií, menej zbytočnej byrokracie, menej regulácií a zasahovania do trhového hospodárstva. Nič z toho euroústava neponúka. Naopak – potvrdzuje a posilňuje trendy, ktoré idú práve opačným smerom. Preto ju treba odmietnuť.
Autor je riaditeľom Konzervatívneho inštitútu a koordinátorom Iniciatívy proti európskej ústave
Prednáška odznela na konferencii Európske fórum 2005: Ústavná zmluva pre Európu, ktorú v spolupráci s Národným konventom o EÚ usporiadal Úrad vlády SR dňa 9. mája 2005 v Bratislave.
Obrazovú správu z vystúpenia Ondreja Dostála k téme euroústavy vo vysielaní spravodajskej televízie TA3 nájdete tu.
