O multimediálnom projekte Krátka dlhá cesta, ktorý dňa 15. septembra 2008 odštartoval na webe, hovoril Karol Sudor z denníka SME s jeho autorom – Fedorom Gálom.
Včera ste spustili projekt Krátka dlhá cesta. Prečo vznikol?
Som človek, ktorý nevie, čo je to mať otca, babičku, či dedka. Keď som bol malý „šrác”, nedochádzalo mi, že mi niečo v živote chýba. Prišlo však obdobie, keď som sa začal pýtať – čo som po predkoch prevzal, akí vlastne boli? Mama totiž o týchto veciach nikdy nehovorila. Mlčky mi vsugerovala predstavu heroického otca, ktorý ju prišiel zachrániť, keď sa za vojny ukrývala niekde v lesoch. Potom prišli Nemci, otec sa dostal do koncentráku a tam ho zastrelili – tak vyzerala moja dlhoročná predstava o tom, čo sa stalo.
Kedy tá predstava dostala trhliny?
V roku 1994, keď mama zomrela. Na jej pohrebe prehovoril pán Zoltán Lenský, ktorý prežil Sachsenhausen. Hovoril, že kráčal aj v pochode smrti, ktorý bol osudným pre otca. Nebol totiž zdravý, kamoši z Liptova ho ťahali, kým mohli, a keď už nemohli, tak ho nechali.
Čo bolo cieľom pochodu?
Platil Himmlerov likvidačný rozkaz – všetkých, ktorí dokráčajú zo Sachsenhausenu do Schwerinu, mali posadiť na lode a tie následne potopiť, aby neostali žiadni svedkovia. Ten peší pochod bol organizovaný v kolónach po 500 ľudí, trasa mala viac ako 300 kilometrov, zúčastnili sa ho najmä vyhladovaní, zoslabnutí väzni, pričom súčasťou rozkazu bolo aj to, že „kto nebude kráčať, toho treba zastreliť”. Otec patril medzi nich. Vtedy vo mne skrsla myšlienka, že sa o tom musím dozvedieť viac.
Celý rozhovor s Fedorom Gálom bol uverejnený dňa 16. septembra 2008 v denníku SME a nájdete ho tu.
