Rozdiely medzi regiónmi budú rásť aj v Únii
Seriózne analýzy už roky poukazujú na neefektívnosť vynakladania prostriedkov cez štrukturálne fondy, no Európska komisia (EK) sa tvári, že nič nepočuje a nevidí. Keď na potrebu reformy regionálnej politiky nedávno upozornila jedna štúdia, Prodiho tím sa veľmi nahneval.
Štúdia, ktorú si v júli 2002 objednal prezident Komisie Romano Prodi, mala navrhnúť stratégiu, ako dosiahnuť veľký cieľ z Lisabonu – urobiť do roku 2010 z Únie „najkonkurencieschopnejšiu a na znalostiach najviac založenú ekonomikou sveta”. V júli 2003 nezávislí experti pod vedením belgického profesora ekonómie Andrého Sapira predstavili výslednú správu. Okrem zásadnej reformy regionálnej politiky EÚ, ktorá by mala smerovať výlučne do pristupujúcich krajín, navrhli tiež zrušenie Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP) a pružnejšie rozpočtové pravidlá pre členské štáty. Prodi sa od štúdie dištancoval a komisár pre regionálnu politiku Michel Barnier odporúčania pre svoj rezort označil za „smiešne, nezmyselné a nereálne“. Ako vidieť, vstupujeme do spoločenstva, kde sebareflexiu nie je cítiť o nič viac než u nás doma.
Experiment
Regionálna politika EÚ je experimentom, ktorý sa uskutočňuje vo väčšine regiónov jej členských krajín už tridsať rokov. Hoci spôsoby realizácie sa menia, cieľ, ktorým je úsilie umelo dorovnať rozdiely medzi regiónmi, je v nedohľadne. Celková úroveň HDP na obyvateľa pätnástky podľa Sapirových prepočtov dosahovala v roku 1970 69 percent HDP na obyvateľa (v parite kúpnej sily) voči USA. Do roku 2000 sa tento ukazovateľ zvýšil len biedne na 70,3 percent. Spomedzi dlhodobých členov Únie dosiahli v porovnaní s USA rast HDP na obyvateľov o viac než 10 percent na úrovni štátov len Írsko (z úrovne 41,9 percent na 81,7 percent) a Portugalsko (34,7 percent, resp. 51,6 percent). I keď obe krajiny sú prijímateľmi pomoci zo štrukturálnych, ale i kohézneho fondu, o pokrok sa zaslúžili najmä ich domáce politiky, čo dokazuje i fakt, že ďalšie dve tzv. kohézne krajiny, Španielsko a Grécko, zaznamenali v danom období podstatne nižší rast či stagnáciu. Ak zídeme ešte o úroveň nižšie, teda na úroveň regiónov, zistíme, že rozdiely medzi regiónmi v jednotlivých členských štátoch sa dokonca zvýšili. Je to spôsobené aj zmätenou regionálnou politikou EÚ, ktorá v rámci svojich čiastkových cieľov prerozdeľuje väčšiu časť prostriedkov do najzaostalejších regiónov (súčasný Cieľ 1) a zvyšnú časť venuje na reštrukturalizáciu väčšiny ostatných, teda rozvinutejších regiónov (Cieľ 2), ako i na horizontálne (sociálne) ciele, ktoré pokrývajú často celé členské štáty (Cieľ 3). Výsledkom je čoraz väčšia priepasť v ekonomickej sile regiónov. Problémom je i použitie zdrojov, ktoré smerujú hlavne do technickej infraštruktúry, kým výskum, vývoj a podpora nových technológií sú podhodnotené.
Krajinou
V roku 1999 Slovensko dosiahlo 53 percent HDP na obyvateľa v porovnaní s priemerom EÚ-25 (teda členské a pristupujúce štáty spolu). Až pohľad na situáciu regiónov na úrovni krajov však obnažuje realitu: na jednej strane je Bratislavský kraj (105 percent), ktorý presahuje priemer EÚ-25, na druhej strane Prešovský kraj s 34 percentami priemeru EÚ-25. Všetky naše kraje, s výnimkou Bratislavského, môžu v rokoch 2004 – 2006 cez projekty získať zo štrukturálnych fondov 921 miliónov eur v rámci spomínaného Cieľa 1. K nim treba rátať približne 25 percent zo spomínanej sumy, ktorú bude spolufinancovať najmä náš štátny rozpočet. Obyvatelia Bratislavského kraja nebudú ochudobnení, naopak, v rámci Cieľa 2 a 3 môže kraj v uvedenom období získať spolu 73 miliónov eur – samozrejme, ak to budeme spolufinancovať z verejných a súkromných zdrojov, tentoraz vo výške 50-75 percent. Ak vezmeme do úvahy, že všetky prostriedky sa viažu na projekty, a potenciál pripraviť „kvalitný projekt” je najvyšší v Bratislave, prídeme k záveru, že eurofondy aj na Slovensku prispejú len k ďalšiemu rastu rozdielov medzi regiónmi. Možno očakávať, že súčasnú eufóriu okolo fondov v regiónoch vystrieda následne rast komplexu z Bratislavy. Čas a prostriedky venované naháňaniu peňazí z Bruselu by sme mali venovať skôr na prilákanie ďalších zahraničných investícií.
Niečo sa chystá
Každé doterajšie rozšírenie Únie o nových členov sa spájalo so zmenou regionálnej politiky EÚ a inak to nebude ani po rozšírení Únie v budúcom roku. Noví členovia zatiaľ naskočia do prebiehajúceho programovacieho obdobia 2000 – 2006. Reformu, ktorá je podľa zmienenej štúdie nevyhnutná, požaduje i Veľká Británia, jeden z čistých prispievateľov do rozpočtu EÚ. Aj podľa jej návrhu treba skoncovať s nezmyselnou redistribúciou zdrojov, okresať regionálnu politiku EÚ a smerovať ju len do nových členských krajín. Diskusia o reforme sa už začala, väčšina pristupujúcich krajín však prichádza len s vágnymi formuláciami o potrebe zjednodušiť súčasnú politiku či navýšiť jej zdroje. Ani Slovensko svoj názor zatiaľ nepredstavilo. Absolútneho konca socializmu v európskej regionálnej politike sa však ani po tejto reforme, ak sa vôbec podarí, asi nedočkáme.
Dušan Sloboda
Autor je regionálny geograf, spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol uverejnený v týždenníku Domino fórum 35/2003 dňa 27.8.2003.
