17. marca zomrel autor „Dlhého telegramu“ vo veku 101 rokov. Je málo ľudí, ktorí behom svojho života obsiahli a kriticky komentovali toľko historických etáp ako George F. Kennan.
Rodák z Wisconsinu pôsobil už na začiatku sovietskeho experimentu ako mladý sekretár zastupiteľstva v Rige, odkiaľ poslal svoju prvú správu. V nej príznačne predpovedal, že systém musí nakoniec padnúť. Neskôr jeho „Dlhý telegram“ zmenil povojnovú politiku Washingtonu k Moskve tým, že jej poskytol po prvýkrát hlbší vedomostný fundament a položil tak základy dlhodobej línie, ktorá dostala názov „politika zadržiavania“ (containment). Kennan bol aj jedným z hlavných architektov Marshallovho plánu. Jeho názory sa jednako začali čoskoro rozchádzať s konkrétnymi rozhodnutiami, ktorými sa jeho načrtnutá doktrína realizovala. Obhajoval napr. ideu zjednoteného neutrálneho Nemecka v 50. rokoch. Protestoval proti angažovanosti vo Vietname. V deväťdesiatych rokoch protestoval proti rozšíreniu NATO. Na sklonku života vyslovoval aj pochybnosti o americkom étose globálneho šírenia demokracie a presvedčenia o vlastnom výnimočnom historickom poslaní.
Z Moskvy bol vypudený roku 1952 Stalinom po piatich rokoch na poste veľvyslanca po tom, čo príliš jasne dával najavo svoje názory na sovietsky dohľad nad svojou činnosťou. Z aktívnej diplomacie musel odísť po rozhodnutí ministra zahraničia Johna F. Dullesa – vo vzťahu oboch diplomatov panovala rivalita a napätie. Odvtedy sa Kennan vyjadroval k udalostiam viac ako historik.
Ale aj Kennanove diplomatické výstupy – práve v tom, čo bolo z nich najsilnejšie a najtrvalejšie – boli rovnako dielom historického bádateľa ako diplomata. Jeho znalosť ruských a európskych (vrátane nemeckých) reálií bola aj vo vzdelaných kruhoch výnimočná. Mal vynikajúcu znalosť dvoch zvrchovaných výhonkov zla v 20. storočí, ktorých rast a správanie pozoroval zblízka: boľševizmu a nacionálneho socializmu. Okrem diplomatických „kábelogramov“, ktoré písal s nevšedným literárnym talentom, zanechal po sebe 22 kníh a, samozrejme, množstvo článkov. Nikdy sa mu však nepodarilo preniknúť do vnútorného kruhu politických aktérov na najvyššej úrovni. Jeho neskoršia kariéra bola poznačená pocitom neuznania a nepochopenia. Jeho schopnosť a ochota vyjadrovať sa k aktuálnemu dianiu napriek tomu pretrvala.
.mal Kennan pravdu?
V čom však spočíva jeho vklad do histórie konfrontácie s komunizmom? Čo vlastne Kennan na začiatku studenej vojny naozaj tvrdil? A mal pravdu alebo nie?
Po smrti Roosevelta, skončení druhej svetovej vojny a v čase, keď sa, napriek úprimnej žičlivosti americkej strany, začínala víťazná Moskva správať čoraz arogantnejšie, topila sa americká zahraničná politika v mori otáznikov a pochybností: Skutočne Stalin nechápe našu vieru v morálne zásady v politike? Je to následkom krátkej histórie sovietskeho štátu, ktorý sa ešte len musí naučiť slušne správať? Urobili sme niečo zle? Zranili sme Stalinove city?
Tieto otázky nie sú doslovné citáty, ale presne vystihujú obsah úvah a rozhovorov na najvyššej úrovni vo Washingtone. Optimizmus prakticky založeného Američana (takým bol aj Rooseveltov nástupca Harry Truman) diktuje vieru, že nezhody s partnerom sa dajú riešiť úprimnosťou a dobrou vôľou. Inými slovami, konflikty sú dané skôr nedorozumením, než nezmieriteľnosťou základných prístupov. Z toho mohlo vyplývať, že nedorozumenia so Stalinom sú prechodnou záležitosťou, alebo sú výsledkom chýb v komunikácii na americkej strane, alebo …
.dlhý telegram
„Dlhý telegram“ z 22. februára 1946 skladajúci sa z piatich oddelených správ v celkovej dĺžke 8000 slov od neznámeho chargé d’ affaires na moskovskom veľvyslanectve vniesol jasnosť do washingtonských úvah naozaj revolučným spôsobom. Nebola to predpoveď všetkých detailov nasledujúceho obdobia, bolo to však poukázanie na základný princíp: postoje Moskvy nie sú výsledkom neidentifikovateľných chýb americkej strany, ale logicky vyplývajú zo samotnej podstaty sovietskeho režimu. Toľko prvá téza. A teraz druhá: sovietsky režim je svojským dedičom oveľa dlhšej tradície ruskej vnútornej a vonkajšej politiky. V telegrame sa o tom hovorí: „V pozadí neurotického nazerania Kremľa na svetové záležitosti sa nachádza tradičný a inštinktívny ruský pocit ohrozenia. Pôvodne to bolo ohrozenie mierumilovného roľníckeho ľudu snažiaceho sa žiť na širokých otvorených rovinách v susedstve bojovných kočovných kmeňov. Keď sa Rusko dostalo do kontaktu s ekonomicky rozvinutým Západom, pristúpil k tomu strach zo schopnejších, mocnejších a vyššie organizovaných spoločností v tejto oblasti. Ale tento druhý typ pocitu ohrozenia postihol skôr ruských vládcov než ruský ľud; keďže ruskí vládcovia sústavne cítili, že ich vláda je pomerne archaická vo svojej forme, krehká a umelá vo svojich psychologických základoch, neschopná obstáť v porovnaní alebo kontakte s politickými systémami v západnej Európe.“
To viedlo k tomu, že sa vyvinuli určité schémy, ktoré zdedili aj boľševici: „Sovietsky režim je policajným režimom par excellence, ktorý vyrástol v temnom polosvete cárskych policajných úkladov, zvyknutý myslieť predovšetkým v pojmoch policajnej moci. Toto by sa nemalo strácať zo zreteľa pri posudzovaní sovietskych motívov.“
V tom istom roku 5. marca predniesol Churchill už ako bývalý premiér Británie svoj prejav na univerzite vo Fultone v Missouri. Oznámil spustenie „železnej opony“ a potrebu jednotnej a dlhodobej koncepcie postupu voči Sovietskemu zväzu. Politika anglosaských mocností dostala základnú formuláciu princípu, na ktorom sa mohla začať zjednocovať a stavať dlhodobú stratégiu. Po „Dlhom telegrame“ nasledoval v júni 1947 Kennanov článok v časopise Foreign Affairs s názvom „Príčiny sovietskeho správania“ (The Sources of Soviet Conduct) podpísaný pseudonymom „X“. V ňom formuloval potrebu vytvorenia koncepcie politiky zadržiavania ruských snáh o expanziu. Táto politika mala byť dlhodobá a trpezlivá, keďže Rusko sa v zásade snaží vyhnúť priamej vojnovej konfrontácii. Tu sú už vytýčené základné princípy celého obdobia studenej vojny. Koniec studenej vojny sa však spája skôr s ostrým kurzom Ronalda Reagana, nie s dlhodobým, trpezlivým a reaktívnym zadržiavaním, pri ktorom je iniciatíva zväčša prenechávaná protivníkovi. Treba však mať na pamäti, aké predchádzajúce udalosti a rozhodnutia museli podmieniť úspešnú „koncovú hru“ Reagana a jeho partnerov. Reagan a Thatcherová uplatnili taktiku v novom prostredí, ale na základe tých istých princípov. Pri všetkých rozdieloch by sa s Kennanom určite zhodli v jednom bode: slobodná spoločnosť je lepšia než neslobodná a v dlhodobej perspektíve musí zvíťaziť.
.kennan sa nemýlil
Kennan veril, že hodnota princípov konštitúcie slobody sa presadí svojím systematickým a trpezlivým prezentovaním a presviedčaním. Neveril, že to možno dosiahnuť silou zbraní. A neveril ani na kvázimesiášske poslanie Ameriky. Ako teda jeho postoj spravodlivo zhodnotiť?
Tak ako sa ukazuje nesprávnym idealistické presvedčenie, že prednosti demokracie sa presadia akosi samé od seba, existujú aj lekcie potvrdzujúce klasický postreh, že s bajonetmi možno robiť čokoľvek, len nie si na ne sadnúť. Opäť a s novým dôrazom je treba v dnešnej dobe opakovať, že akákoľvek formulácia princípov ešte netvorí návod na konkrétny politický postup, a že protivníka nie je možné poraziť moralizovaním. Ak pripustíme, že kultúra nepotrebuje politiku, v každom prípade ju však nenahradí a politika ju vždy v takej či onakej podobe reflektuje. Reflektuje ju aj diplomacia, ale „diplomacia bez zbraní je ako orchester bez nástrojov“ a „zmluvy bez meča sú holé slová“, ako tiež vieme od príslušných klasikov. Napriek razantnosti koncovej „hry“ bolo totiž víťazstvo v studenej vojne naozaj výsledkom trpezlivej politiky, kombinácie diplomacie, sily, kultúrnej príťažlivosti, „realizmu“ aj „idealizmu“. Kennan sa nemýlil, keď predpovedal, že to bude zápas dlhý, ale korunovaný víťazstvom, ktoré je možné dosiahnuť bez priamej vojenskej konfrontácie.
.rusko a Kennanov odkaz
Treba však spomenúť okrem iných možných i jeden aktuálny problém, ktorý sa nám vynára v dnešnej situácii aj v súvislosti s Kennanovým dedičstvom. Jeho myšlienky obsahujú určité napätia, ak nie priamo protirečenia. Spomenutá otázka sa dnes vynára nad Ruskom, ktoré Kennan vždy miloval, a pred ktorým sa mal vždy na pozore: Máme dnes k Rusku pristupovať ako k tradičnej mocnosti, ktorá sa zbavuje boľševického dedičstva, a preto neprenášať do našej zahraničnej politiky voči Moskve prežité schémy studenej vojny? Alebo máme prízvukovať práve skutočnosť, že aj boľševizmus preberal schémy cárskej imperiálnej politiky, a preto si zachovať nedôveru voči Rusku, ktoré má navyše stále čo robiť ohľadom vyrovnávania sa s totalitnou minulosťou?
Domnievam sa, že Kennanove názory, ktoré formulovali politiku zadržiavania, svedčia všeobecne v prospech udržania si obozretnosti. Ide o obozretnosť voči frustrovanej veľmoci, ktorá je dedičom nielen starého imperiálneho priestoru, ale aj problémov a schém správania, ktoré vyprodukoval historicky mladší boľševický režim.
Ktovie, možno čakáme na nejakého nového Kennana. Tomu, ktorý opustil tento svet v uplynulom mesiaci, patrí najvyššia úcta. Pokým totiž bude na svete víťaziť slušná a slobodná spoločnosť, bude za to zaviazaná aj brilantnému a nezávislému úsudku tohto veľkého, hoci kontroverzného diplomata a historika.
Autor je politológ, poradca predsedu NR SR a spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 15/2005 dňa 11. apríla 2005
