„Kjótsky protokol je deštruktívny voči vede a životnému prostrediu, voči verejnému zdraviu a bezpečiu, je deštruktívny pre ekonomický rast, a pre medzinárodný boj proti hladu a chudobe,“ chrlil síru 15. novembra 2004 vo Financial Times poradca ruského prezidenta Putina Andrej Illarionov.
Jeho prezident sa rozhodol, že Rusko ten deštruktívny dokument ratifikuje. Motívy Vladimíra Putina urobiť tento krok určite neboli vznešené. Dlho váhal, jeho námietky boli jasné a logické, a keď sa nakoniec rozhodol, kúpil si tým od celosvetovým ideologickým dobrom posadnutých európskych politikov dobrý puntík (a možno čosi naviac – trebárs voľnejšie ruky doma a v „blízkom zahraničí“). Illarionov je na vládneho úradníka, ktorý píše o posvätnej krave celej európskej politickej elity, neobyčajne otvorený, výrečný a nemilosrdný, ba krutý: „Kjótsky protokol vyžaduje nadnárodné byrokratické monštrum, ktoré bude riadiť prideľovanie emisií a tým aj ekonomické aktivity. Kjótsky systém prideľovania kvót, povinných reštrikcií a tvrdých postihov bude istým druhom medzinárodného Gosplanu (celozväzový komunistický plán), systémom, ktorý môže súperiť s bývalým Sovietskym zväzom. Napriek tvrdeniam o jeho celosvetovej akceptácii väčšina ľudstva ten systém neakceptuje. Aj po ratifikácii Ruskom bude 75% svetových emisií CO2, 68% vyprodukovaného svetového HDP a 89% svetovej populácie patriť krajinám, ktoré nie sú spútané reštrikciami Kjótskeho protokolu. Podobne ako fašizmus a komunizmus je „kjótoizmus“ útokom na základné ľudské slobody spoza dymovej clony propagandy. Podobne ako tieto ideológie ľudskej nenávisti bude odhalený a porazený.“ V závere Illarionovho článku je povinná poznámka redakcie, že jeho názor sa nemusí nevyhnutne zhodovať s názorom ruskej vlády. Treba dodať, že ho ani, na druhej strane, zaň nik nepotrestal. Illarionov slovník je naozaj veľmi expresívny. Rovnako expresívny je však aj slovník tej druhej strany sporu – vášnivých stúpencov katastrofických teórií o globálnom otepľovaní a Kjótskeho protokolu ako spôsobu ako klimatickej katastrofe zabrániť. Ich vášeň budí podozrenie (hraničiace s istotou), že o klimatické zmeny ide až v druhom rade. Andrej Illarionov sa hnevá, a treba dodať, že právom. Hnevá sa na to, že aj politici v jeho krajine podľahli globálnym mýtom.
Globálne mýty
Nepodložených či vedome lživých mýtov súvisiacich s globálnym otepľovaním, skleníkovými plynmi, ľudskou úlohou v tom celom a s Kjótskym protokolom narátali experti dovedna jedenásť (ich podrobný popis nájdete na www.envirotruth.org ):
Prvý mýtus (základný): Tvrdí, že ľudstvo je primárnou príčinou globálnych klimatických zmien, že počítačové modely ukazujú katastrofálne oteplenie v blízkej budúcnosti, že vedci celého sveta sa zhodujú na tom (ako odhaľuje správa Medzivládneho panelu o klimatických zmenách (IPCC) OSN), že ľudstvo spôsobuje významné klimatické zmeny, a že klimatické zmeny sa dejú predtým nevídaným tempom.
Pravdou z toho nie je nič. Napríklad počas viac ako 90% zemskej histórie bolo na Zemi omnoho teplejšie ako teraz. Pred dvomi miliónmi rokov sa lesy rozprestierali až takmer k severnému pólu. Pred 125 000 rokmi bolo natoľko teplo, že v severnej Európe žili zvieratá, ktoré dnes žijú iba v Afrike. Boli však aj dlhé a kruté obdobia chladu nazvané ľadovými dobami. Striedali sa však s teplejšími obdobiami, v ktorých teploty prevyšovali významne tie dnešné. To všetko bez akéhokoľvek pričinenia človeka. Za uplynulé storočie stúpla teplota asi o 0,7° C, ale väčšia časť tejto zmeny prišla pred rokom 1940, hoci najväčšie zvýšenie emisií CO2 prišlo až po roku 1940. Vôbec tiež nie je pravdou, že sa vedci zhodujú na tom, že to spôsobuje človek svojou činnosťou. Nezhodujú, dokonca veľká časť relevantných klimatológov, meteorológov, fyzikov a pod. je dôrazne proti. V správe IPCC je nepochopiteľný rozdiel medzi politickým súhrnom a vedeckými faktami v texte. Záver vedeckej časti hovorí, že: „Vo výskume a modeloch klímy musíme vziať do úvahy, že máme do činenia so spojeným nelineárnym systémom, a preto že je predpoveď špecifickej budúcej klímy nemožná.“ Politický záver je úplne iný – poplašný a katastrofický. Rovnako nie je pravdou, že počítačové modely ukazujú katastrofálne oteplenie v budúcnosti. Ani počítačové modely dnes nepredpovedajú katastrofu, skutočné satelitné merania však ukazujú trend otepľovania omnoho nižší, ako predpovede – iba okolo 0,07° C za uplynulé desaťročie. Čo sa týka bezprecedentnosti súčasných zmien, je to tvrdenie priamo smiešne. Paleoklimatológ Tim Patterson z Carletonskej univerzity v Kanade uvádza, že sa pri výskume ľadovcov pokrývajúcich Grónsko našli dôkazy o neuveriteľne prudkých teplotných zmenách v minulosti – napríklad pre 12 000 rokmi stúpla teplota o 8°C za jediné desaťročie.
Druhý mýtus (poplašný): Tvrdí, že najnovšie globálne stúpnutie teploty je dramatické.
Nie je to pravda. Dokonca vôbec nie je zrejmé, že pozorujeme skutočný a nepochybný trvalý trend otepľovania. Tim Patterson aj iní upozorňujú, že len za posledných tisíc rokov bolo na Zemi omnoho teplejšie i omnoho chladnejšie ako je teraz. V stredoveku, asi od roku 900 do roku 1300, bola Zem teplejšia ako teraz – zohriala sa asi o 1 až 2 stupne Celzia, čo je asi toľko, ako predpovedajú vedci na konci 21. storočia. Viking Červený Erik, ktorého vyhnali súkmeňovci z Islandu, sa vydal v 10. storočí na západ a našiel Grónsko, na ktorom sa usadil. Nazval ho Greenland – zelená zem – a preplavil sa k nemu vo vodách, ktoré sú dnes zamrznuté a nepriechodné. Dali sa tam chovať ovce, dokonca pestovať poľnohospodárske plodiny. Všetko skončilo asi v roku 1350, keď sa začalo podnebie ochladzovať. Postupne sa začala „malá doba ľadová“ a sídla Erikových potomkov a následníkov zanikli smutne uprostred ľadu a arktickej zimy. Všade sa začali zväčšovať ľadovce (napríklad aj v Alpách). Dnes je ľad na holandských kanáloch vzácnosťou, ale Pieter Breughel mohol vtedy maľovať korčuliarov každú zimu. Blahodárne mierne oteplenie priniesol až koniec devätnásteho storočia a dvadsiate storočie.
Tretí mýtus (skleníkový): Tvrdí, že hromadenie skleníkových plynov produkovaných ľuďmi, a zvlášť kysličníka uhličitého, spôsobí katastrofálne planetárne oteplenie.
V skutočnosti sa tempo otepľovania spomalilo napriek stúpajúcej produkcii kysličníka uhličitého. Profesor klimatológie Tim Ball upozorňuje, že najrozšírenejším a najvýznamnejším skleníkovým plynom sú vodné pary. Predstavujú až 97% všetkých skleníkových plynov v atmosfére. Kysličníka uhličitého je menej ako 3% a ďalšími skleníkovými plynmi sú napríklad metán, kysličníky dusíka, ozón a iné stopové plyny. Keď v roku 1998 spôsobil fenomén El Niño zvýšenú tvorbu vodnej pary v okolí rovníku, celosvetovo stúpla teplota takmer o 1° C. Ľudský príspevok k celosvetovej tvorbe vodných pár je v porovnaní s tým úplne zanedbateľný a triviálny. Astrofyzici Sallie Baliunas a Willie Soon pripisujú klimatické zmeny na Zemi predovšetkým zmenám v žiarení Slnka – teraz žiari intenzívnejšie. Paleoklimatológ Tim Patterson píše, že ak iba polovica teplotných zmien za uplynulé storočie súvisela so zmenami slnečného vyžarovania, zostáva iba asi 0,3° C na akékoľvek iné príčiny, vrátane urbanizácie a využívania pôdy. Ak teda vôbec prispeli emisie CO2 ku globálnemu otepleniu, musel to byť príspevok malý, až zanedbateľný. Väčšie množstvo vodných pár v atmosfére pri vyššej teplote umožňuje zasa, aby rastliny absorbovali viac kysličníka uhličitého, čo je mocný regulačný mechanizmus. Skleníkový efekt spôsobený ľuďmi a ich emisiami kysličníka uhličitého je buď neexistujúci, alebo z hľadiska globálnej klímy bezvýznamný. Tim Ball a Jan Veizer navyše tvrdia, že dôkazy podporujú skôr hypotézu, že stúpnutie množstva CO2 je reakciou na oteplenie a nie jeho príčinou. Jedným z dôkazov je zistenie z analýzy ľadovcov, že najmenej pri troch veľkých ľadových dobách sa obsah kysličníka uhličitého v atmosfére zvýšil až niekoľko sto rokov po skutočnom stúpnutí teploty. A naopak – na začiatku poslednej veľkej doby ľadovej, asi pred 114 000 rokmi, zostala hladina atmosferického kysličníka uhličitého vysoká aj dlho po dramatickom poklese teplôt na celej Zemi. Petr Chylek, profesor fyziky na Dalhousie University, napísal, že: „Je vysoko pravdepodobné, že globálna teplota bude stúpať a klesať bez ohľadu na to, čo budeme robiť.“
Štvrtý mýtus (ľudsko-katastrofický): Tvrdí, že ak sa Zem oteplí, bude do ničivé pre životné prostredie a ľudskú spoločnosť.
Ako ukazuje aj prípad Vikinga Červeného Erika v časoch oteplenia a potom osud jeho potomkov z obdobia „malej doby ľadovej“ medzi rokmi 1350 až povedzme 1850, je to nezmysel. Piaty mýtus (prírodno-katastrofický): Tvrdí, že oteplenie zeme bude sprevádzané extrémnymi poveternostnými javmi a katastrofami. Už sa to vraj začalo – suchá, záplavy, lesné požiare a pod. sú stále častejšie následkom našich emisií skleníkových plynov.
To tiež nie je pravda. John Christy z Alabamskej univerzity tvrdí, že frekvencia hurikánov, búrok, krupobití a tornád sa jednoducho za uplynulé roky nezvýšila. Počasie sa nám javí neobyčajné a nebezpečné najmä vďaka globálnej pozornosti, ktorú venujú novovzniknuté globálne elektronické médiá prírodným katastrofám. Pre tento mýtus neexistuje žiadny systematický dôkaz, skôr naopak – oteplenie môže priniesť miernejšiu klímu a menej extrémnych poveternostných javov.
Šiesty a siedmy mýtus (o topení polárnych ľadov a utopení pobreží): Tvrdí, že hladina morí rýchlo stúpa a to sa ešte zhorší, keď sa roztopia vďaka globálnemu otepleniu polárne ľadové prikrývky. Pobrežné ľudské sídla a nízkopoložené ostrovy zmiznú pod hladinou. Tvrdí tiež, že človek topenie sa polárnych ľadovcov svojou činnosťou dramaticky urýchľuje.
Pravdou je, že hladina morí od poslednej ľadovej doby stále prirodzene stúpa, ale nijako sa to nezrýchľuje, ani inak nemení. Celkovo stúpla za tie dlhé tisícročia asi o 120 metrov a stúpa rýchlosťou asi 18 centimetrov za storočie. Ovplyvniť to nemožno nijako. Topenie arktického ľadu nemá na hladinu oceánov nijaký vplyv – ako nemá vplyv na hladinu vody v pohári roztopenie sa kocky ľadu, ktorá v ňom plávala. Zmenu by mohlo spôsobiť roztopenie sa obrovských množstiev pevninských ľadovcov napríklad v Antarktíde a Grónsku, ale nezdá sa, že by k niečomu takému prichádzalo. Maledivy i Barbados postupne i keď pomaly miznú v mori, ale spôsobili to ľudia znečistením vôd odpadmi a zahubením koralov tvoriacich bariéry, nie globálne otepľovanie. Arktického ľadu podľa výskumov v deväťdesiatych rokoch nepribudlo ani neubudlo (tu pribudlo, tam ubudlo). Mamutia ľadová prikrývka Antarktídy, ktorá obsahuje dostatok zamrznutej vody aby zdvihla hladinu oceánov o šesť metrov, sa netopí. Naopak, ľad hrubne a Antarktída je chladnejšia.V Grónsku poklesla teplota za uplynulých dvadsať rokov o dva stupne Celzia.
Ôsmy mýtus (kjótsky): Tvrdí, že Kjótsky protokol zachráni tisíce životov znížením znečistenia vzduchu. Súčasťou tohto mýtu je aj presvedčenie, že vedci dokážu robiť zmysluplné predpovede klimatických zmien na základe pozorovaných a predpovedaných zmien v hladine atmosferického kysličníka uhličitého.
Obe tvrdenia sú nezmyslom. Skleníkové plyny nie sú znečistením. Človek produkuje iba zanedbateľné množstvo z celkového objemu skleníkových plynov – ani nie 2 percentá. Zvyšok produkuje príroda. Špeciálne kysličník uhličitý nie je žiadny znečisťovateľ – nie je toxický, je bezfarebný, bez chuti a zápachu a tvorí iba asi 0,037% zemskej atmosféry. Pomáha udržiavať teplotu zemskej atmosféry, a je pre rastliny živinou nevyhnutnou pre fotosyntézu. Kjótsky protokol nezachráni ani jediný život. Čo sa týka predpovedania zmien, vedci nedokážu nič z uvedeného. Atmosferický kysličník uhličitý je súčasťou veľmi zložitého a doposiaľ nie celkom pochopeného systému, ktorý sa volá uhlíkový cyklus. Týka sa oceánov, pôdy a rastlín. Ak je pravdou čo tvrdí časť výskumníkov, že zmeny teploty navodzujú zmeny v hladine kysličníka uhličitého v atmosfére a nie naopak, potom nemá CO2 na globálnu klímu nijaký vplyv.
Deviaty mýtus (veterný a solárny): Tvrdí, že alternatívne zdroje energie – ako veterné a solárne elektrárne, dokážu čoskoro nahradiť energiu získanú spaľovaním fosílnych palív.
To je holý technologický nezmysel. Tisíc megawatová veterná elektráreň by musela mať veterné turbíny na ploche asi 833 štvorcových kilometrov. Profesor Hayden z University of Connecticut píše, že iba Kalifornia by takých elektrární potrebovala tridsať. Hayden tiež hovorí, že istú slávu v oblasti veterných elektrární si získali Dáni – tým, že ich predávajú iným, ľahkoverným. Efektívna slnečná elektráreň by sa rozkladala na ploche 600 štvorcových kilometrov. Množstvo potrebnej ocele, betónu a skla si je ťažké predstaviť – rovnako ako poškodenie krajiny.
Desiaty mýtus (naivný): Tvrdí, že Kjótsky protokol má za cieľ iba chrániť životné prostredie a klímu.
To je naivné nedorozumenie. Sir John Houghton,. ktorý je vedúcim vedcom IPCC – Medzivládneho panelu o klimatických zmenách OSN, nazýva globálne otepľovanie „morálnou záležitosťou“. Kanadská ministerka životného prostredia Christine Stewart vyhlásila, že: „Bez ohľadu na to či vysvitne, že všetky vedecké údaje (o globálnom otepľovaní) sú podfukom… zmena klímy poskytuje najväčšiu možnosť priniesť na svet spravodlivosť a rovnosť.“ To je naozaj pozoruhodný vedecký argument. V skutočnosti budú extravagantné medzinárodné konferencie o klimatických zmenách pokračovať aj keď už bude vedeckej komunite nad slnko jasné, že nemajú legitímny obsah. Globálne otepľovanie a Kjótsky protokol sú už dávno skôr politickou a ideologickou muníciou, ktorá sa už nepotrebuje obzerať na vedu.
Jedenásty mýtus (podozrievavý): Tvrdí, že všetci, ktorí spochybňujú tézu, že ľudská aktivita prispieva významným spôsobom ku klimatickým zmenám, sú tajne platení uhoľným, ropným, plynárenským či iným „dymovým“ priemyslom.
Pravoverní aktivisti o tom ani nezapochybujú. Odporcovia záchrany sveta musia byť predsa súčasťou nejakej nesvätej a zištnej konšpirácie. Pravdou je, že finančne by boli na tom skeptici a realisti neporovnateľne lepšie, keby sa pridali k šíkom tých, ktorí bojujú za peniaze OSN, Európskej únie, či svojich vlád proti neistým klimatickým zmenám. Boli by v balíku. Ropný ani iný priemysel ich služby v skutočnosti nepotrebuje, nemajú teda iný skrytý motív – okrem potreby odporovať bludom.
Čo zostane po zbúraných mýtoch
Nie veľa. Nevedno, či skutočne prichádza ku globálnemu otepľovaniu takej veľkosti, že by sa tomu mali venovať aj iní ľudia ako špecializovaní vedci vo výskumných strediskách. Ak prichádza k otepľovaniu, nie je isté, že s tým má človek, resp. jeho emisie skleníkových plynov, niečo spoločné. Pravdepodobne nie. Je skôr isté, že nemôže na tom nič zmeniť. Isté je napríklad, že existuje nesmierne široká vrstva ideologicky a nie vedecky motivovaných aktivistov, ktorá dokázala motivovať verejnosť i politické elity. Isté je, že si táto vrstva aktivistov pomohla vytvorením falošných katastrofických očakávaní a strašením verejnosti i politikov. Isté je, že nejde o životné prostredie a klímu, ale o kombináciu ideologickej agendy a parazitovania na verejných zdrojoch. Isté je, že sa do toho bezmyšlienkovite nechali vtiahnuť aj akademické a politické elity nových členských krajín Európskej únie (česť výnimkám akou je nahnevaný Andrej Illarionov).
Veda sa aj bráni
Vlastne od prvých okamihov globálneho strašenia globálnym otepľovaním sa veda bráni. Pochopiteľne, že sa nebránia všetci vedci a určite nie tí, ktorí si vybudovali na kontinuálnom strašení verejnosti apokalyptickými víziami klimatických katastrôf svoje celoživotné kariéry. Už v roku 1992, pri príležitosti „Summitu Zeme“ v Rio de Janiero, vydala na protest proti pseudovedeckému strašeniu globálnym otepľovaním skupina 425 vedcov tzv. Heidelberskú výzvu. Nájdete ju na www.sepp.org. Dnes je pod ňou vyše 4000 podpisov, vrátane podpisov 72 nositeľov Nobelovej ceny, väčšinou za fyziku, chémiu a medicínu. Nájdu sa medzi nimi legendárne mená ako Elie Wiesel, Alvin Toffler, Linus Pauling, John Charles Polanyi, I. Prigogine, Sergej Kapica, či Klaus von Klitzing. Médiá lačné skôr po senzácii z očakávania klimatického Armagedonu, si výzvu prakticky nevšimli. Výzva však stojí za povšimnutie rovnako dnes, ako vtedy. Píše sa v nej napríklad, že: „ …sme znepokojení, že sa na úsvite dvadsiateho prvého storočia vynorila iracionálna ideológia, ktorá sa stavia proti vedeckému a priemyselnému pokroku a brzdí ekonomický a sociálny vývoj.“ Ďalej v texte sa píše, že: „Máme úmysel presadzovať zodpovednosť a povinnosti vedy voči spoločnosti ako celku. Varujeme však autority, ktoré sú zodpovedné za osud planéty, pred rozhodnutiami, ktoré sú podporené pseudovedeckými argumentmi, či falošnými a nerelevantnými údajmi.“ Pred konaním sa konferencie v Kjóte v decembri roku 1997 prijala ďalšia skupina vedcov tzv. Lipskú deklaráciu o globálnych klimatických zmenách (celý text opäť na www.sepp.org ). Podpísalo ju 1500 vedcov. Protestuje sa v nej proti východiskám kjótskej konferencie: „Zhromaždenie politikov z asi 160 signatárskych krajín sa chystá uvaliť – na občanov industrializovaných štátov, ale nie na iných – systém globálnych environmentálnych regulácií, ktoré zahrňujú kvóty a trestné zdanenia na energetické palivá.“ A ďalej, že: „ …veríme, že chystaný Kjótsky protokol – obmedzujúci emisie kysličníka uhličitého len u časti svetovej komunity – je nebezpečne zjednodušujúci, celkom neefektívny a ekonomicky deštruktívny pre zamestnanosť a životnú úroveň. Navyše, považujeme vedecký základ … zmluvy … za chybný a jeho ciele za nerealistické. Politiky navrhované v zmluve sú založené výhradne na neoverených vedeckých hypotézach, nedokonalých počítačových modeloch a ničím nepodloženom predpoklade, že katastrofálne globálne otepľovanie je spôsobené spaľovaním fosílnych palív a vyžaduje okamžité akcie. Nesúhlasíme. …Neexistuje dnes všeobecný vedecký konsenzus o význame skleníkového otepľovania spôsobeného rastúcimi úrovňami kysličníka uhličitého. V skutočnosti si teraz mnoho špecialistov klimatológov myslí, že aktuálne pozorovania z meteorologických satelitov neukazujú žiadne globálne otepľovanie – v priamom protiklade s počítačovými modelmi.“ V roku 1998 vznikla nakoniec tzv. Oregonská petícia (iniciovaná dr. Robinsonom z Oregonského Inštitútu pre vedu a medicínu, celý text na www.oism.org ), kde sa 17000 odborníkov podpísalo pod vyhlásenie, že: „neexistuje presvedčivý vedecký dôkaz, že ľuďmi spôsobované uvoľňovanie kysličníka uhličitého, metánu či iných skleníkových plynov spôsobuje, alebo spôsobí v dohľadnej budúcnosti katastrofálne oteplenie zemskej atmosféry a narušenie zemskej klímy.“ Základom výzvy je aj odkaz na podrobnú štúdiu Arthura Robinsona, Sallie Baliunas, Willieho Soona a Zachary Robinsona o environmentálnych účinkoch zvýšeného atmosferického kysličníka uhličitého. Štúdia všetky katastrofické predpovede jednoducho vyvracia. Heidelberská výzva, Lipská deklarácia i Oregonská petícia nestáli väčšine amerických a takmer všetkým európskym politikom za povšimnutie. Európska únia pretláčala schválenie a ratifikáciu už dnes neúspešného textu Kjótskeho protokolu ako povinnú agendu pre kandidátske krajiny pred vstupom do EÚ. Bez povšimnutia zostávajú desiatky článkov Patricka J. Michaelsa, v ktorých už roky bojuje za záchranu zdravého rozumu. Bjørn Lomborg, ktorý napadol v roku 2001 celú argumentáciu okolo globálneho otepľovania a účinku skleníkových plynov vo svojej dnes už povestnej knižke The Sceptical Environmentalist, sa stal terčom naozaj nevyberaných útokov celej akademickej, novinárskej a čiastočne aj politickej ľavice napriek tomu, že sa nikto nepokúsil napadnúť či vyvrátiť priamo jeho výpočty a argumenty. Jednoducho je ťažké až nemožné vzdať sa starého a úspešného strašidla, najmä ak tak dokonale spĺňa ideologický cieľ snov – obviniť kapitalizmus a štáty, ktoré ho stelesňujú, z nevysloviteľných a podlých zločinov proti celej planéte, a ešte ich pri tom aj riadne ozbíjať. A je ťažké až nemožné vzdať sa tých miliónov dolárov plynúcich na riešenie problémov, ktoré sme si tak krásne vymysleli a tak úspešne predali. Lebo úzkosť a strach z globálnych katastrôf sa predáva najlepšie – aj politikom.
