Veľké témy sa niekedy najlepšie zviditeľňujú prostredníctvom zdanlivých maličkostí. Individuálna sloboda, vzťah štátu a jeho občanov, zasahovanie štátnej moci do života jednotlivcov patria k podstatným aspektom usporiadania spoločnosti. Hlásenie pobytu občanov v zahraničí je na prvý pohľad zanedbateľná drobnosť. A predsa…
V roku 1998 bol schválený zákon o hlásení pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR. V zákone je ustanovená povinnosť občanov hlásiť úradom pobyt v zahraničí, ak má trvať viac ako 90 dní. Hoci zákon čoskoro oslávi 15. narodeniny, táto povinnosť by pre drvivú väčšinu ľudí ostala úspešne utajená. Nebyť toho, že sa ktosi na ministerstve vnútra rozhodol z neznámych príčin zmeniť slová, ktorými je táto povinnosť v zákone upravená. A že si tento zámer všimol poslanec Národnej rady SR Peter Osuský (SaS) a povedal na túto tému pár ráznych slov na pôde parlamentu.
Komická novela a posmešky z ministra
Nádych komickosti celej záležitosti už od počiatku dodáva skutočnosť, že vládou navrhnutá zmena nijako nemení obsah povinnosti hlásiť pobyt v zahraničí. Iba akoby slovne trochu viac zdôrazňovala, že povinnosť je povinná. Podľa súčasného znenia § 9 zákona o hlásení pobytu občanov „Občan, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, pred vycestovaním ohlási túto skutočnosť ohlasovni v mieste trvalého pobytu.“ Ministerstvo vnútra navrhlo nahradiť slovo „ohlási“ slovami „je povinný ohlásiť“. Slovo „ohlási“ v texte zákona pritom neznamená nič iné než význam slov „je povinný ohlásiť“.
Peter Osuský v druhom čítaní kontroval a miesto zmeny formulácie navrhol túto povinnosť zo zákona úplne vypustiť. Argumentujúc, že navrhovaná úprava nadmerne a neodôvodnene zasahuje do slobodného pohybu a súkromia občanov a že je nevhodné a nesprávne občana za nesplnenie takejto povinnosti sankcionovať. Vládna väčšina jeho pozmeňujúci návrh odmietla. A dočkala sa za to búrky verejnej kritiky. Za povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí sa minister vnútra Robert Kaliňák stal terčom mnohých vtipov a posmeškov.
Časť ľudí si pritom ani nevšimla, že táto povinnosť sa do zákona nezavádza až v máji schválenou novelou, ale je v ňom už 15 rokov. Ťažko im to však vyčítať. A nič to na veci nemení. Ide o to, či takáto povinnosť má alebo nemá existovať. A poslanci Smeru odmietnutím Osuského pozmeňujúceho návrhu prepásli príležitosť nezmyselnú povinnosť zo zákona vypustiť.
Kaliňák vs. Kaliňák
Ak sa niekto snažil ľudí uviesť do omylu, tak to bola vláda ako predkladateľ novely. V dôvodovej správe sa totiž uvádzalo: „Navrhovaná zmena ukladá priamo povinnosť občana, ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, ohlásiť túto skutočnosť príslušnej ohlasovni pobytu. Nesplnenie si uvedenej povinnosti umožní správnemu orgánu postih fyzickej osoby podľa zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Doterajší stav neukladal občanovi výslovne povinnosť danú skutočnosť ohlásiť. Občania často nerozlišujú v právnom predpise ak je povinnosť ustanovená slovesom bez použitia slova povinný.“ Darmo potom minister Kaliňák hasil požiar poukazovaním na to, že tu povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí existuje od roku 1998. Dôvodová správa ním predloženého návrhu zákona vyvolávala presne opačný dojem.
Komicky pôsobila aj diskusia okolo pokút, ktoré je možné ukladať za porušovanie tejto povinnosti. Kým z dôvodovej správy k vládnemu návrhu novely by čitateľ mohol nadobudnúť dojem, že pokuty bude možné ukladať až po novelizácii zákona, v skutočnosti to bolo možné aj doteraz. Kaliňákovej dodatočnej obrane, že schválením novely sa v tomto smere nič nemení, chýbala presvedčivosť. Odporovala totiž dôvodovej správe k predkladanej novele.
Zbytočná novela, zbytočné veto
Korunu absurdnosti nasadil Kaliňák svojej novele tvrdením, že štát v minulosti neukladal pokuty za porušovanie tejto povinnosti a nebude tak robiť ani v budúcnosti. Ak aj odhliadneme od toho, že to opäť odporuje zámeru predkladateľa novely vyjadrenému v dôvodovej správe, tak prečo sa potom vôbec táto zmena mala schváliť? Keď sa ňou nemá nič zmeniť ani v ukladaní povinnosti, ani vo vymáhaní jej plnenia občanmi, ani v sankcionovaní jej všeobecne rozšíreného porušovania? A aký má zmysel zákonom uložená povinnosť, ktorej porušenie umožňuje zákon pokutovať, keď minister za to zodpovedný ubezpečuje verejnosť, že nikto pokutovaný nebude?
A ako by toho nebolo ešte dosť, svojou troškou do mlyna prispel aj prezident Ivan Gašparovič. Novelu vetoval a navrhol parlamentu vypustiť z nej bod, ktorým sa slovo „ohlási“ nahradzuje slovom „je povinný ohlásiť“. Čiže upustiť od zmeny, ktorou sa de facto aj tak nič nemení. Rovnako, ako sa vôbec, ale vôbec nič nezmení tým, či parlament prezidentovej pripomienke vyhovie, alebo ju odmietne. Také zbytočné veto by sa hľadalo naozaj veľmi ťažko.
Z povinnosti právo
Ale naspäť k povinnému hláseniu. Téma bola otvorená a zrejme sa na ňu tak skoro nezabudne. Na júnovej schôdzi parlamentu by sa okrem prezidentom vetovanej Kaliňákovej novely mali ocitnúť aj dve poslanecké novely, ktoré navrhujú zrušiť povinnosť občanov hlásiť pobyt v zahraničí. Osuského návrh počíta s tým, žeby sa táto povinnosť zmenila na právo občanov. Kto si myslí, že má nejaký zmysel ohlásiť úradom, že sa bude viac ako 90 dní nachádzať v zahraničí, ostane mu tá možnosť. A kto nie, nebude to mať stanovené ako povinnosť. Skupina poslancov Novej väčšiny navrhla paragraf s povinnosťou hlásiť pobyt občanov v zahraničí zo zákona úplne vypustiť.
Osuského návrh sa okrem pobytu v zahraničí dotýka aj prechodného pobytu na území SR. Zrejme tiež nie veľa ľudí vie, že ak sa mimo miesta svojho trvalého pobytu chcú niekde zdržiavať viac ako 90 dní, sú povinní prihlásiť sa tam na prechodný pobyt. Aj porušovanie tejto povinnosti umožňuje zákon sankcionovať. Úrady však na jej vymáhanie dbajú rovnako „intenzívne“ ako na vymáhanie povinnosti hlásiť pobyt v zahraničí. Osuského návrh predpokladá, žeby sa aj hlásenie prechodného pobytu malo zmeniť z povinnosti na právo občanov.
Český príklad
Povinnosť občanov hlásiť pobyt v zahraničí, či prechodný pobyt v rámci Slovenska je neopodstatnený byrokratický nezmysel. Nemôžeme sa vyhovárať, že nám to nariadil Brusel. Nevyplýva to z našich medzinárodných záväzkov. A nejde o nevyhnutný zásah štátu do života a súkromia občanov. V susednej Českej republike takéto povinnosti vôbec neexistujú. Štát tam tiež eviduje trvalý pobyt občanov.
Český zákon o evidencii obyvateľov a rodných číslach používa termín prechodný pobyt iba vo vzťahu k cudzincom, ktorí sa na území ČR zdržujú dlhšie ako tri mesiace. Vo vzťahu k vlastným občanom sa o prechodnom termíne v zákone nehovorí vôbec. Rovnako tento zákon nestanovuje občanom povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí.
Český zákon okrem adresy trvalého pobytu občana spomína aj adresu, na ktorú mu majú byť doručované písomnosti podľa osobitného právneho predpisu. Občan však nemá povinnosť takúto adresu úradom ohlásiť. Má len takú možnosť a úrady sú ju povinné zaevidovať.
Zbytočná novela, užitočná debata
Štát je tu pre občanov, nie občania pre štát. Štát by mal do života občanov zasahovať len v nevyhnutných prípadoch. Hlásenia prechodného pobytu a pobytu v zahraničí nevyhnutnými zásahmi určite nie sú. Preto ich treba zrušiť. Prinajmenšom ako zákonom stanovené povinnosti.
Štát by mal do života občanov zasahovať len v nevyhnutných prípadoch. Ale zasahuje stále viac aj v takých prípadoch, keď na to neexistuje najmenší dôvod. Absurdný charakter povinnosti hlásiť úradom pobyt v zahraničí to širokej verejnosti ukázal názornejšie a jasnejšie ukázal než by to dokázal čo ako dobrý filozofický traktát o slobode, či politologická štúdia o úlohách štátu. Vďaka za to, pán minister.
Autor je asistent poslanca Národnej rady SR Petra Osuského.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2013.
