Keď sme sa v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika začali intenzívnejšie venovať hodnotovo orientovanej zahraničnej politike, na Slovensku vládol fanúšik Fidela Castra, Ernesta Che Guevaru a kamarát čínskych komunistov. Na Slovensku sme odvtedy zažili veľa zaujímavého.
Ciele zahraničnej politiky boli v programovom vyhlásení vlády z augusta 2006 definované nasledovne: „Zahraničná politika vlády SR bude dôsledne vychádzať zo štátnych záujmov Slovenskej republiky s cieľom zabezpečiť nevyhnutné medzinárodné podmienky pre upevnenie bezpečnosti, hospodárskej prosperity štátu a pre zlepšenie životnej úrovne slovenských občanov.“
Po rokoch tradície jednej hodnotiacej konferencie slovenskej zahraničnej politiky, ktorú spoluorganizovalo Ministerstvo zahraničných vecí SR so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA), sa začali robiť dve hodnotiace konferencie. Jedna, na ktorú prišiel premiér, predseda parlamentu aj prezident a druhá, na ktorú prišli zahranično-politickí experti.
Slovenský premiér začal pravidelne chodiť na recepcie organizované kubánskym veľvyslanectvom pri príležitosti „víťazstva revolúcie“ (teda nastolenia komunistickej diktatúry), ale na recepciách organizovaných demokratickými krajinami až takým pravidelným hosťom nebol.
Zvýšila sa i frekvencia vzájomného navštevovania sa s vysokými predstaviteľmi krajín ako Čína, Kazachstan, Líbya alebo Vietnam. A skončilo to tak, že nepriateľmi štátu sa nestali tajní agenti čínskej komunistickej polície, ale slovenskí ľudsko-právni aktivisti.
Od júna máme novú vládu a jej programové vyhlásenie z augusta 2010 definuje ciele zahraničnej politiky nasledovne: „Vláda SR bude dôsledne obhajovať záujmy SR a jej občanov. Zahraničnopolitický záujem Slovenska bude vláda SR opierať o hodnoty, ako sú právo na život, osobná sloboda, zachovanie ľudskej dôstojnosti a ďalšie, tvoriace demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd Slovenska. (…) Na multilaterálnych i bilaterálnych fórach bude presadzovať princípy pluralitnej demokracie, právneho štátu, dodržiavanie ľudských práv a slobôd. (…) Bude obmedzovať oficiálne kontakty s krajinami, ktoré hrubo a flagrantne porušujú ľudské práva a slobody vlastných občanov, a naopak, zvýši podporu a zintenzívni vzťahy s ich občianskou spoločnosťou a aktivistami bojujúcimi za ľudské práva.“
Ľudsko-právny aktivista musí po prečítaní týchto riadkov zajasať. Môžeme si bod „hodnotová orientácia zahraničnej politiky“ odfajkovať ako splnený a venovať sa iným témam? Alebo treba naďalej sledovať činy vlády a ministerstva zahraničných vecí v tejto oblasti? A vôbec, nie je v tejto situácii „rýpanie“ do rezortu diplomacie kontraproduktívne? Nebudeme tým nepriamo pomáhať Brežnevovým pohrobkom spochybňovať súčasnú vládu resp. jej zahraničnú politiku?
V prvom rade som presvedčený, že zďaleka nie sme za vodou. Na papieri vyzerá byť všetko v poriadku, ale ako to vyzerá v realite? V októbri bola Liou Siao-poovi udelená Nobelova cena za mier. Minister zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda, ktorý sa v januári tohto roku ako jeden z 51 poslancov NR SR podpísal pod nomináciu tohto čínskeho disidenta na ono významné ocenenie, privítal, že čínsky politický väzeň a disident Liou Siao-po sa stal držiteľom Nobelovej ceny.
Dovolili by si niečo také Ficovi ministri Kubiš a Lajčák? Nechcem im krivdiť, možno áno, aj keď by si to od svojho predsedu vlády zrejme „vyžrali“. Mikuláš Dzurinda sa ničoho takého obávať nemusí. Preto by som od súčasného ministra zahraničných vecí očakával aj trochu viac. Napríklad to, že vyzve čínsku vládu, aby prepustila Liou Siao-poa z väzenia, umožnila mu vycestovať do Nórska, aby si v Oslo mohol osobne prevziať ocenenie a zaručila mu aj bezpečný návrat domov do Číny.
Iste, čínski komunisti by poslali protestnú nótu nielen nášmu veľvyslanectvu v Oslo, ale aj nášmu veľvyslanectvu v Pekingu. Čo také by sa však mohlo stať? Vyhlási nám Čína vojnu? Určite nie. Preruší s nami diplomatické styky? Zrejme nie. To by sa zo Slovenska muselo odpratať celé početné osadenstvo čínskeho veľvyslanectva a čínski podnikatelia na Slovensku by ostali „bez dozoru“, čo by sa im mohlo zapáčiť. Vyhlási nám Čína obchodné embargo? Asi ťažko, pretože by porušila obchodné dohody s EÚ, ktoré jej zaručujú voľný prístup na jednotný európsky trh. Náš strach z reakcie Číny je oveľa väčší ako to, čo nám reálne „hrozí“.
Mikuláš Dzurinda je však zatiaľ na poste ministra zahraničných vecí málo viditeľný, málo aktívny a málo odvážny. Zatiaľ ho v tej pozícii supluje aspoň štátny tajomník Milan Ježovica. Aj to by mohlo byť zárukou, že spolupráca ministerstva s mimovládnymi organizáciami bude v nasledujúcich rokoch intenzívnejšia a hodnotiaca konferencia slovenskej zahraničnej politiky bude opäť iba jedna.
Neznamená to však, že by sme mali ubrať z kritiky. Vláda, minister a ministerstvo si musia zvyknúť, že mimovládne organizácie tu nie sú preto, aby ich potľapkávali po pleciach, akí sú fajn, ale preto, aby ich upozorňovali na chyby a kritizovali za prílišnú opatrnosť a umiernenosť, pokiaľ ide o obhajobu občianskych slobôd, demokracie, panstva práva a ľudských práv v zahraničí. Nemusí to znamenať, že „mimovládky“ chcú zmenu vlády. Možno len zmenu štýlu vládnutia.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2010.
