Nedávne protesty v Hongkongu a vo Venezeule si zaslúžia našu pozornosť a podporu. Sú však pre nás tiež zdrojom poučenia o dôležitosti slobody, a to aj v kontexte príčin ich odlišných výsledkov v krátkom historickom období.
Prvého júla, v deň 22. výročia odovzdania Hongkongu Britmi Číne, vyvrcholili masové protesty Hongkongčanov proti návrhu zákona, ktorý by umožnil vydávať podozrivých z trestných činov do Číny. Na najväčšom z nich bola až jedna štvrtina obyvateľov Hongkongu. Nepožadovali viac nárokov od vlády ako to býva zvykom v európskych sociálnych štátoch, ale sa postavili proti ohrozeniu slobody jednotlivcov, ktorí by mohli byť pre Čínu nepohodlní.
Vysokú citlivosť na ohrozenie slobôd prejavili ľudia v oblasti, ktorá sa za niekoľko desaťročí vyšvihla medzi najbohatšie vo svete. Podľa porovnateľných údajov Maddison projektu dosahoval v roku 1950 HDP na obyvateľa Hongkongu oproti Británii len 32%. V roku 1996 pred jeho odovzdaním Číne už mal o 2% a dnes má až o 30% vyššiu ekonomickú výkonnosť ako Británia. Podobný vývoj je i v strednej dĺžke života. Kým v roku 1960 bola v Hongkongu 67 a v Británii 71 rokov, tak dnes je v Hongkongu 85 a v Británii 81 rokov. Hongkong dosiahol enormný úspech bez prírodných zdrojov a pri veľkom náraste populácie: z 2 miliónov v roku 1950 na 7,5 miliónov v súčasnosti.
Príčinou hongkongského úspechu sú inštitucionálne podmienky umožňujúce čo najviac slobody podloženej pravidlami, zahŕňajúce otvorené trhy, vlastnícke právo a panstvo práva, či malú vládu s minimálnymi reguláciami. Hongkong je podľa Heritage Foundation od roku 1995 nepretržite ekonomicky najslobodnejší a podľa Fraser Institute aktuálne s Novým Zélandom a Švajčiarskom v prvej trojke celkovo najslobodnejších krajín sveta. Uplatňuje napríklad jednostranný slobodný obchod, nízke dane a prerozdeľovanie cez verejné výdavky pod 20% HDP.
Naopak, socializmus realizujúce Kuba, Venezuela a Severná Kórea sú v medzinárodnom porovnaní na posledných troch miestach ekonomickej slobody a ich obyvatelia žijú stále vo väčšej celkovej neslobode a chudobe. Vo Venezuele sa populistickým politikom a centrálnej banke „podarilo“ zdevastovať krajinu s obrovským nerastným bohatstvom a ožobráčiť ľudí za dve desaťročia. V roku 1998 bola ešte najvýkonnejšou ekonomikou Južnej Ameriky, dnes už výrazne zaostáva napríklad za Chile a Uruguajom. Prepadla sa do hyperinflácie, absolútnej chudoby väčšiny ľudí s výrazne zhoršeným zdravotným stavom, rastúcej kriminality a masovej emigrácie (vyše 3 milióny ľudí).
Aj z týchto skúseností sa môžeme poučiť. Inšpirujme sa najúspešnejšími ako Hongkong, Švajčiarsko, či Nový Zéland, kde sú obmedzenia slobody najmenšie a kapitalizmu sú najbližšie. Vyvarujme sa naopak prístupom, ktoré viedli k rozkladu spoločností ako vo Venezuele, na Kube, v KĽDR a predtým vo východnom bloku a tiež tým, ktoré u nás a na Západe šíria čiastkové a skrytejšie podoby socializmu. Odmietajme tak napríklad vyvlastňovanie majetkov, enormné zdanenie bohatých, či regulácie cien a podnikania. Odkazom skúseností aj z Hongkongu a Venezuely je totiž sloboda ako predpoklad prosperity a zároveň ako krehká a vzácna hodnota života ľudí v spoločnosti, ktorú musíme neustále brániť a rozvíjať.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 29. júla 2019.
