Z výsledkov rokovania ostatnej Republikovej rady SMK okrem iného vyplýva, že SMK bude v rámci realizácie fiškálnej decentralizácie presadzovať také prerozdeľovanie výnosov dane z príjmov fyzických osôb, ktoré nebude nútiť malé obce zlučovať sa. O čo vlastne ide?
Základom pre fiškálnu decentralizáciu sú zákony, ktoré schválil parlament na septembrovej schôdzi. Od budúceho roka by sa podľa týchto zákonov 70,3 percent výnosu dane z príjmov fyzických osôb malo stať vlastným príjmom obcí a 23,5 percent výnosu tejto dane príjmom vyšších územných celkov. Kritériá a spôsob rozdeľovania výnosu dane z príjmov fyzických osôb medzi jednotlivé obce a samosprávne kraje však stanoví až nariadenie vlády. Podľa SMK prijatím súčasného návrhu kritérií hrozí, že ak sa nebudú malé obce spájať, budú mať „veľký problém prežiť“.
Problémom je teda sídelná štruktúra Slovenska, najmä z pohľadu veľkosti obcí. Slovensko je rozdrobené na 2891 obcí, z nich až 69 percent má menej než 1000 obyvateľov, pričom ich obýva len 16 percent celkovej populácie krajiny. V malých obciach narastajú bežné výdavky na správu (napr. na platy starostov a zamestnancov obecných úradov a odmeny poslancov obecných zastupiteľstiev) na úkor kapitálových (investičných), čím je de facto blokovaný ďalší rozvoj obce.
Na realizáciu fiškálnej decentralizácie by preto logicky mala nadväzovať komunálna reforma. Jej cieľom by mala byť optimalizácia veľkosti správnych jednotiek ich zlučovaním, teda municipalizáciou. Ako vhodné sa javí nasledovanie dánskeho modelu. Parlament by najprv schválil základné kritériá a časový rámec, do ktorého by sa obce dobrovoľne zlučovali „zdola“. Zlučovanie obcí by bolo možné vykonať i bez zániku identity obce, keďže identifikácia obyvateľov s menšou územnou jednotkou je tradičná hodnota, ktorú je potrebné chrániť. Vznik novej obce zlúčením viacerých obcí neznamená, že bývalé obce prídu o svoj názov. Nová obec by sa síce volala jedným názvom platiacim aj pre bývalé obce, tieto však môžu vystupovať ako časti obce, pričom si zachovajú vlastný názov a nestratia identitu. Zároveň možno situáciu riešiť symbolickou politickou reprezentáciou bývalej obce na úrovni „čestného starostu“. Každá spájaná obec by tiež mala mať zastúpenie v novovzniknutom zastupiteľstve municipality.
Paradoxne, ak by sa presadila požiadavka SMK, teda aby rozpočet malých obcí bol dostatočný na to, aby neboli nútené zlučovať sa, podporíme tak len ich súčasnú agóniu. Konzervovanie aktuálneho stavu je totiž cestou, ktorá vyúsťuje do zvýšeného odchodu najmä mladých ľudí z týchto obcí, znižuje sa pôrodnosť, narastá podiel starších obyvateľov. Z takýchto obcí sa stávajú pomaly, ale isto vymierajúce skanzeny. Sústredenie takýchto obcí do doslova depopulačných zón sa nachádza najmä na severovýchode, ale i juhu stredného Slovenska.
Zlučovaním malých obcí by však vznikli správne jednotky, ktoré by umožňovali efektívne poskytovanie služieb občanom, keďže by boli schopné zabezpečovať aj výber, správu a prerozdeľovanie daní. Mikroregióny, ktoré by tak vznikli po municipalizácii, by dokázali väčšinu verejných služieb občanom zabezpečiť samotné, v súlade s princípom subsidiarity a rozvojom lokálnej demokracie.
Celkovo by sa zredukoval nielen počet správnych jednotiek zo súčasných 2891 na približne 300, ale tiež počet poslancov miestnych zastupiteľstiev z približne 25 000 na 6000. Nie je tento fakt i jedným z dôvodov odporu SMK? Ak SMK skutočne nechce, aby mnohé malé obce „zmizli“ z mapy Slovenska, mali by sa jej predstavitelia nad svojím rozhodnutím ešte raz zamyslieť.
Dušan Sloboda
Autor je regionálnym geografom a analytikom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 11.10.2004.
