V rámci projektu Hodnotenie samosprávnych opatrení (HSO), ktorý od roku 2009 realizuje Centrum pre hospodársky rozvoj (CPHR) v nadväznosti na projekt INEKO HESO-Regióny, sa štvrťročne vyjadrujú analytici (medzi nimi i analytik KI Dušan Sloboda), zástupcovia akademickej obce, samosprávy a mimovládnych organizácií k navrhovaným a realizovaným opatreniam samosprávnych inštitúcií na úrovni obcí, miest i krajov.
Poradie hodnotených opatrení za obdobie apríl – jún 2011, vrátane komentárov hodnotiteľov, nájdete vo formáte PDF tu.
Komentáre analytika KI Dušana Slobodu k vybraným hodnoteným opatreniam:
Bratislavské Staré Mesto prideľuje dávky v hmotnej núdzi formou poukážok
Nie je možné skontrolovať, či opatrenie zmeny vyplácania dávok z hotovostnej na poukážkovú formu spĺňa účel – teda že sa prostredníctvom poskytnutých poukážok klient „nedostane“ k nákupu alkoholu či cigariet. Takúto kontrolu by mohli poskytnúť e-pay karty blokujúce nákup vybraných druhov tovaru, alebo úplne iný prístup a práca s ľuďmi v hmotnej núdzi s pomocou charity a miestnych mimovládnych organizácií pri zabezpečení ich základných potrieb a snahe pomôcť im vymaniť sa z ťažkej životnej situácie. Porušovanie zákonov a finančnej disciplíny našimi voleným zástupcami v samospráve rozhodne nie je špecialitou rómskych zastupiteľov v Lomničke či Žehre. Svoje by vedeli o dlhoročnom drzom porušovaní zákonov hovoriť občania v Slovákmi vedených Brunovciach či našimi Maďarmi vedenej Zemianskej Oľči. Vyvolávanie na audiotextové čísla za obecné peniaze je len ďalším z nekonečného radu plytvaní vo verejnej správe. Treba si otvorene priznať, že staré známe „kto nekradne, okráda vlastnú rodinu,“ zo vzťahu občanov so štátom a z ich hláv nezmizlo ani po roku 1989. Niet sa čomu diviť – o nepotrestaných zlodejinách a množiacich sa absurdných rozhodnutiach súdov, zákonov bez sankcií a spupných samovládcoch v samospráve majú občania z médií informácie takmer denne – prečo by mali mať pocit, že zákon treba dodržiavať? Kontrola a vyvodzovanie osobnej zodpovednosti vo verejnej správe je na mizernej úrovni a neustále rozkrádanie verejných financií v menšom či väčšom je preto pochopiteľné.
Primátor Žiliny odignoroval pri udeľovaní grantov odporúčania vlastných komisií
Na príklade prerozdeľovania dotácií v Žiline pod vedením primátora Chomu (SMER-SD) je zrejmá podobnosť s tým, ako sa prerozdeľovali dotácie z eurofondov na ministerstvách za vlády SMER-SD, SNS a ĽS-HZDS a všeobecne poukazuje na problémy prerozdeľovania dotácií. Najprv desiatky organizácií venujú čas, peniaze a energiu na pripravenie projektov. Potom desiatky hodnotiteľov venujú čas a energiu na subjektívne či nebodaj objektívne hodnotenie projektov uchádzajúcich sa o dotácie. A nakoniec príde primátor či minister, ktorý svojvoľne rozhodne o tom, komu sa peniaze z našich daní majú prideliť a komu nie. Načo je taký grantový systém, ktorý márni čas, peniaze a energiu zúčastnených a nakoniec sa peniaze daňovníkov prerozdelia svojvoľne? Načo máme takú košatú legislatívu, národnú i európsku, ktorá umožňuje takéto legálne a beztrestné rozhadzovanie našich daní? Prečo politikom a byrokratom pokojne dovolíme regulovať to, aké môžeme mať žiarovky, kde smieme fajčiť, kedy musíme mať na hlave cyklistickú prilbu, …, pričom zároveň im dovolíme produkovať takéto deravé zákony, ktoré im umožňujú legálne svojvoľne mrhať našimi daňami?
Lipany sa chránia pred záplavami inak ako betónom
Je správne, že samospráva Lipian aktívne pripravuje protipovodňové opatrenia, a je tiež správne, že sa nespolieha len na doplnkové opatrenia „vodnej paradigmy“ z dielne pána Kravčíka a spol., ktoré podporuje i vláda z našich daní, a je správne, že mesto ich kombinuje aj so suchými poldrami. Vhodnosť zrealizovaných opatrení iste čoskoro preverí miestna klíma. Problémom Slovenska je však to, že protipovodňové opatrenia sú neraz realizované len niektorými samosprávami na časti povodia, pričom ich zmysel by bol posilnený, ak by sa naraz realizovali v celom povodí. Takúto koordináciu samospráv by umožňovala i komunálna reforma, ktorá sa na Slovensku neustále odtláča do budúcnosti a náklady tohto kroku znášame denne.
Trenčiansky samosprávny kraj nedodržiava zákon, lebo ho považuje za zlý
Trenčiansky župan Pavol Sedláček nepovažuje zákon prikazujúci zverejňovanie faktúr a objednávok od 1. januára 2011 za „šťastný“. Zo stanoviska k zverejňovaniu zmlúv, objednávok a faktúr, ktoré župa publikovala dňa 28. apríla 2011 vyplýva, že župa sa rozhodla „dočasne“ nezverejňovať objednávky a faktúry. Župa sa teda rozhodla porušovať zákon, navyše to zdôvodňuje i tým, že porušenie tejto časti zákona nie je sankcionované. Veru, tu udreli klinec po hlavičke presne – mnohé zákony určujúce povinnosti pre samosprávu nemajú sankcie a ako ukazuje i príklad trenčianskej župy, takýto stav umožňuje drzé porušovanie zákonov samosprávou spôsobom, ktorý si bežný človek vo svojich vzťahoch so štátom nemôže dovoliť a svoje povinnosti pod hrozbou sankcií plniť musí. Na Slovensku je to tak. Dokedy ešte?
Ide o hanebný konflikt záujmov, keď poslanec bude hlasovať o odsúhlasení zmluvy, kde je jednou zo zmluvných strán a má z uzatvorenia zmluvy s mestom prospech. Mesto by malo postupovať slušne a transparentne: zadefinovať podmienky, vyhlásiť súťaž a vybrať najvhodnejšiu ponuku. Poslanec by sa takejto súťaže zúčastňovať nemal, poslanec by nemal „robiť“ žiadny biznis s vlastnou samosprávou.
Košice dali zrovnať so zemou nelegálnu osadu
Zákon by mal platiť rovnako pre všetkých – ak si niekto postaví obydlie bez povolenia a na cudzom pozemku, jeho „vysťahovanie“ z takéhoto obydlia ťažko možno považovať za „nelegálne“, ako sa vyjadrili zástupcovia úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Potiaľ je postup samosprávy v poriadku. Problém začína hneď v následnom „riešení“, ktoré samospráva nelegálnym osadníkom ponúkla – vyzvali ich, aby sa vrátili na miesta svojho trvalého bydliska. To znie ako zlý žart a zvrátený zmysel pre humor – veď ak by títo ľudia mohli, zrejme by miesta svojho oficiálneho trvalého pobytu nevymenili za nelegálne postavenú chatrč. Nič nie je zadarmo by platiť malo, ale tento potemkinovský spôsob riešenia mesta vedeného „sociálno-demokratickým“ primátorom Rašim je dosť absurdný a kolegyňa pána Rašiho v sociálnej vláde Roberta Fica Viera Tomanová by hádam dodala, že i asociálny. Čo čakáme od ľudí, ktorých z chatrčí vyženieme do stanov v kroví? Ako od nich chceme požadovať, aby boli normálnou súčasťou tejto spoločnosti?
Rožňava predala podiel v teplárenskej spoločnosti bez súťaže
„Predaj tepla po rožňavsky“ má v sebe zakódované viaceré neduhy našej samosprávy: ide o predaj bez súťaže a pod cenu, hlasovali i poslanci, ktorí sú v konflikte záujmov, samospráva sa všemožne snažila skryť rozhodovanie o predaji pred občanmi a médiami, keď „mimoriadne“ rokovanie o predaji zvolal primátor Laciak nie do rokovacej miestnosti, z ktorej sa bežne vysiela i priamy televízny prenos a je v nej inštalované i elektronické hlasovacie zariadenie, ale do zasadačky mestského úradu. Dlhodobé správanie samosprávy v mestskej teplárenskej spoločnosti vykazuje črty tunelovania majetku. Keďže Rožňave hrozí, že bude musieť zaplatiť státisícovú pokutu, ktorú dostalo od úradu pre verejné obstarávanie, pričom túto informáciu mesiace ututlávalo a zamlčiavalo dokonca i pred poslancami zastupiteľstva, je možné, že sa primátor snaží lacným výpredajom majetku získať zdroje, aby mesto neskončilo v ozdravnom režime či nútenej správe.
