V Iraku sa situácia mení k lepšiemu, pretože americkým jednotkám velí schopný generál, ktorého nová stratégia postupne zbavuje džihádistov z al-Káidy pôdy pod nohami. A možno aj pre iné, občas aj nečakané príčiny.
Generál David H. Petraeus ohlásil 10. januára tohto roku novú stratégiu boja proti silám teroru. Nazval ju „surge“ – výrečný názov, ktorý znamená niečo ako príval, ako keď sa preženie veľká masa vody po skalách. Je to dramatická zmena vojenskej koncepcie.
Bývalý americký minister obrany Donald Rumsfeld i bývalý veliteľ amerických síl generál Abizaid verili, že americké vojenské sily majú situáciu kontrolovať skôr z úzadia, čo bolo založené na teórii, že Amerika bude úspešnejšia, ak v Iraku zanechá „malú šľapaj“ („small footprint“). Rumsfeld i Abizaid sa však zrejme mýlili – ich stratégia skôr poskytla džihádistom z celého arabského sveta i tým domácim priveľa priestoru na zabíjanie nevinných ľudí. Rok 2006 bol pre Iračanov z pohľadu ľudských obetí sektárskeho násilia katastrofálny. Nevinní zomierajú pri sporadických bombových útokoch aj teraz, ale Petraeusov „surge“ zabral. Hoci je vláda irackého premiéra Nuriho al-Malíkího v niektorých ohľadoch poriadne nekompetentná, sektárskeho násilia výrazne ubudlo. Mestá a provincie, ako Bagdad, Anbar či Dijala, sa dostali opäť pod kontrolu vlády a spojeneckých síl. Americké jednotky prostredníctvom mnohých cielených operácií postupne vyháňajú al-Káidu i šiítskych militantov z ich útočísk a teritórií. Javí sa to tak, že al-Káida je v Iraku prakticky na úteku pred Petraeusovými rýchlymi a smrtiacimi vojenskými údermi, i keď teroristi nejaký čas ešte vraždiť zo zálohy určite budú.
Od al-Káidy sa odvrátila aj väčšina sunitských klanových lídrov, ktorí jej akcie donedávna podporovali a poskytovali al-Káide zázemie. S americkou pomocou konečne vzrástla aj účinnosť a úspešnosť irackých vládnych ozbrojených jednotiek. Vďaka ich operácii Fard al-Kanun (po arabsky „presadenie zákona“) klesol počet zavraždených civilov v Bagdade na polovicu. „Surge“ funguje a hovoria to už aj niektorí členovia americkej Demokratickej strany, ktorí boli od počiatku skeptickí nielen k stratégii „surge“, ale i k celej vojne – napríklad demokrat Carl Levine, predseda Výboru pre ozbrojené sily amerického Senátu. Aj on sa vrátil z Iraku so správou, že al-Káida prehráva a sunitskí kmeňoví vodcovia v Anbare, Dijale a iných provinciách prebehli od vzbúrencov na stranu vlády.
.účinný, ale…
Stratégia „surge“ má v Iraku dva bezprostredné ciele: poraziť al-Káidu v Iraku a zabrániť, aby na pôde Iraku vznikol akýsi miništát pod kontrolou al-Káidy. A ešte potlačiť sunitskú vzburu, ktorá po víťazstve Američanov a ich spojencov naštartovala sektárske krviprelievanie, a tým v mnohom zmarila ekonomickú, politickú a sociálnu rekonštrukciu Iraku. V spomenutých cieľoch je stratégia v tejto chvíli úspešná a Petraeus je zárukou, že túto misiu dotiahne aj do konca. Ale je to vojenská stratégia. Iba vojenská.
Na stabilitu v Iraku treba viac než iba vyhrať vojnu. Väčšina analytikov zastáva názor, že na úplné spacifikovanie sunitského odboja proti novej demokratickej irackej vláde i spojeneckým jednotkám je v Iraku potrebná aj fungujúca vláda národnej jednoty. Vláda premiéra al-Malíkího taká nie je, hoci veľká časť kritiky, ktorá sa zniesla na jeho hlavu, nie je poctivá ani spravodlivá. Nemôže si napríklad vyberať do svojej vlády ministrov, ale musí podľa dohôd prihliadať najmä na to, ku ktorej náboženskej skupine patria. A to nebýva najlepšie kritérium kompetentnosti. V takto zostavených vládach chápu ministri zväčša svoje poslanie tak, že si majú jeden pred druhým strážiť svoje klanové teritóriá a získať „pre svojich“ nejaký prospech. Ale čo sa týka situácie v boji so vzbúrencami a teroristami, ukazuje sa, že suniti sa postupne obracajú proti al-Káide aj bez stopercentne fungujúcej centrálnej vlády, bez toho, aby dostali žiadaný prístup k rope, bez toho, aby sa dohodli s vládou na federalistickom modeli a bez ďalších dohôd s Bagdadom. Súčasťou irackých problémov, ktoré nemajú takú publicitu ako bombové atentáty, sú utečenci vyhnaní z domovov sektárskym násilím šiítov proti sunitom a opačne. Jordánsko tvrdí, že je tam viac než milión Iračanov, ale na papieri ich registrujú len asi 18-tisíc. Ich veľká väčšina sa považuje za ľudí, ktorí sú tam na prechodnom pobyte, zapájajú sa do biznisu a vedia sa o seba postarať. Sýria udávala, že prijala asi 750-tisíc utečencov z Iraku. Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov však registruje iba asi 40-tisíc „vysídlených osôb“ z Iraku a z tohto počtu je 25-tisíc pôvodných Palestínčanov a neznámy počet Egypťanov a Sudáncov, ktorých priviedol do Iraku ešte Saddám Husajn v snahe zmeniť pomer síl medzi sunitmi a šiítmi. Pohyb cez hranice však šiel oboma smermi – z Turecka sa podľa niektorých správ vrátilo do Iraku až 1,5 milióna Iračanov, ktorí tam pred rokmi utiekli pred Saddámovým režimom. Keď sa vyráta rozdiel medzi počtom tých Iračanov, ktorí ušli pred sektárskym násilím či pomstou, a tými, ktorí sa vrátili, zostáva vonku navyše asi pol milióna ľudí, medzi nimi veľa kresťanov. Z nich je veľká časť vzdelaných a schopných ľudí a ak sa nevrátia (a nevrátia sa, ak sa situácia celkom neupokojí), budú pri obnove Iraku veľmi chýbať.
V rámci problému utečencov je tu ešte zvláštny problém tých, ktorí museli utiecť zo svojich domovov, ale žijú na inom mieste Iraku. Týchto vnútorných utečencov je v Iraku viac než milión a vláda pre nich nerobí zatiaľ takmer nič.
.niečo sa darí i Malíkímu
Medzi tými lepšími čerstvými správami z Iraku je i tá, že sa najvyšší sunitskí, šiítski a kurdskí politici (premiér Nuri al-Malíkí, prezident Džalál Talabání, viceprezident Tarik al-Hašemi, viceprezident Adel Abdul-Mahdi a kurdský regionálny šéf Masúd Barzání) spojili, aby pripravili návrhy zákonov, ktorými majú vyriešiť tie najexplozívnejšie témy ohrozujúce politickú existenciu Iraku. Teda štátnu ropnú politiku, zmiernenie „debaasifikácie“ (čosi ako denacifikácia v povojnovom Nemecku) a prepustenie niektorých zadržiavaných a väznených Iračanov. Ak sa im to podarí, bude to výrazný krok k postupnému upokojeniu Iraku. Niečo podstatné sa mení aj v bezprostrednom okolí. V Turecku prijal premiér Erdogan irackého premiéra al-Malíkího s veľkými vojenskými poctami a Turecko sa jeho ústami vzdalo úmyslu vojenského zásahu na severnom irackom území proti kurdským teroristom, ktorí odtiaľ podnikajú výpady do Turecka. Erdogan prisľúbil Iraku všemožnú pomoc v boji proti teroristom. Hral zrejme aj svoju vlastnú politickú hru so svojimi sekulárnymi odporcami v tureckej armáde, ktorým zobral obľúbenú tému – útok na zázemie kurdských teroristov v Iraku.
Sýria, ktorá doteraz slúžila ako prístav i štartovacia báza pre väčšinu zahraničných islamských teroristov prúdiacich za svojím džihádom do Iraku, zrazu priznala, že islamskí teroristi operujú z jej územia. Sýrii určite neprekážalo bratovražedné zabíjanie v Iraku, najmä ak škodilo rodiacej sa demokracii a Američanom, ale prekáža jej, ak sa začína objavovať hrozba, že sa zabíjanie prenesie aj na sýrske územie. Aj Irán, ktorý sa permanentne vmiešaval do situácie v Iraku a podporoval teroristov, pozval na oficiálnu návštevu al-Malíkího. Irak potrebuje aspoň aký-taký zmier s Iránom – možno až 90 percent jeho populácie žije v stokilometrovom pásme pozdĺž hranice s Iránom.
.vietnam – mnohoznačná analógia
Obľúbeným bonmotom Henryho Kissingera je, že história nás neučí maximami, ale pomocou analógií. Lenže svet analógií je zradný. V médiách i v ústach politikov, ktorí si z odporu proti irackej vojne urobili agendu, je najčastejšou analógiou prirovnanie k vietnamskej vojne. Je to analógia, ktorá kríva na obe nohy, ale v niečom jej nechýba racionálny obsah.
Aj vo Vietname Američanom išlo o boj za slobodu. Aj vo Vietname prevládla najprv nevhodná vojenská stratégia – generál Westmoreland sa zameral najviac na straty nepriateľa, a nie na udržanie získaného územia a po jeho odchode generál Abrams nahradil taktiku „hľadať a zničiť“ taktikou „vyčistiť a udržať“. Aj Abrams, podobne ako Petraeus dnes, bol po vojenskej stránke veľmi úspešný. Niekedy v roku 1970 bol komunistický Vietkong prakticky na celom území južného Vietnamu porazený a život sa stal pre väčšinu civilných obyvateľov bezpečným. Keby boli Američania pokračovali vo finančnej a materiálnej pomoci juhovietnamskej armáde a ponechali tam aj nejaké svoje sily, ako sa to stalo dve desaťročia predtým v Južnej Kórei, komunisti by neboli zvíťazili a Juhovietnamci mohli žiť podobne ako ich šťastnejší juhokórejskí bratia.
Američania vojnu vo Vietname neprehrali, Američania vzdali pod ideologickým tlakom vlastnej vnútornej opozície v Kongrese vojnu, ktorú už takmer vyhrali – a odišli. Američania následne odobrali aj podporu svojim juhovietnamským spojencom, a nechali ich napospas vietnamským komunistom, ktorí masívnu ľudskú i materiálnu podporu Sovietskeho zväzu a Číny mali aj naďalej. Výsledkom bol pád Južného Vietnamu a tvrdý stalinistický režim, ktorý dal podľa niektorých údajov ihneď popraviť až stotisíc ľudí. Ďalšie státisíce skončili vo vietnamskom gulagu. Milión ľudí sa pokúšalo zachrániť na člnoch (boat people) a dva milióny skončili v diaspóre. Americký odchod z Indočíny predznamenal i komunistickú genocídu v Kambodži a ďalšie dobrodružstvá posmelených Sovietov napríklad v Angole a v Afganistane.
Racionálny obsah krívajúcej analógie Iraku s Vietnamom je ten, že by sa v Iraku a v celom regióne Stredného východu udiali veci analogicky tragické ako vo Vietname a okolí, keby Američania opäť odišli z vojny, ktorú môžu vyhrať a opustili spojencov, ktorí im uverili. A analogicky ako vtedy – skazu šíriaca ozvena takého zlyhania by obehla opäť celý svet.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 36/2007 dňa 3. septembra 2007.
