Nielen slovenskí ľavičiari niekoľko rokov šírili konšpiračnú teóriu o tom, že médiá pred nami zatajujú „islandskú revolúciu,“ v ktorej občania Islandu v januári 2009 zvrhli vládu, cez internet si schválili novú ústavu a zaviedli priamu demokraciu. A „kapitalistické“ médiá o tom nechcú informovať, pretože nejaké temné kruhy sa obávajú, že by sa podobné revolúcie mohli uskutočniť v celej Európe.
Táto konšpiračná teória svedčí o jedinom. O nevedomosti a hlúposti tých, ktorí tieto informácie šíria. Iste, prispel k tomu aj nedostatok informácií. Veď koľko správ o Islande sa za rok objaví v slovenských médiách? Koľko ľudí na Slovensku ovláda islandčinu? A koľko Slovákov niekedy bolo na Islande?
Island je zaujímavá krajina, o ktorej priemerný Slovák vie asi toľko, že je to krajina gejzírov, že tam majú aktívnu sopku s nevysloviteľným menom Eyjafjallajökull a futbaloví fanúšikovia si budú pamätať, že v roku 2008 Slovensko prehralo na domácej pôde s Islandom 1:2.
Strávil som v polovici mája na Islande štyri krátke dni a tri takmer biele noci. Nestal som sa expertom na túto krajinu, pochopil som však niektoré veci.
V prvom rade si myslím, že Island je zrejme posledná krajina, ktorá by zrušila tradičnú parlamentnú demokraciu a nahradila ju priamou demokraciou. Prečo? Lebo Island je krajina, ktorá má najstarší parlament na svete. Ten Islanďania založili už v roku 930, teda pred viac ako tisíc rokmi. Tento parlament, zvaný Alþingi, funguje dodnes s krátkou prestávkou v rokoch 1799 až 1844, o ktorú sa postaral dánsky kráľ pokúšajúci sa upevniť si svoju absolútnu moc.
Islanďania sú na históriu svojho parlamentu patrične hrdí a tak niet divu, že nás naši islandskí hostitelia vzali nielen na prehliadku súčasného sídla parlamentu (postaveného v roku 1881) v hlavnom meste Reykjavík, ale aj do Þingvellir, kde bolo sídlo pôvodného parlamentu.
Druhý dôvod, prečo Islanďania nepotrebujú revolúciu nastoľujúcu priamu demokraciu, je skutočnosť, že v krajine s 320-tisíc obyvateľmi, 237-tisíc voličmi a šesťdesiatimi tromi poslancami majú islandskí občania k svojim poslancom bližšie než v ktorejkoľvek inej európskej demokratickej krajine. A pri žiadnych z posledných štyroch parlamentných volieb za posledných desať rokov neklesol počet zúčastnených voličov pod osemdesiat percent.
Islanďania nepotrebujú nielen revolúciu a priamu demokraciu, nepotrebujú ani Európsku úniu, akokoľvek sa to našincom zdá nepochopiteľné. Island je, podobne ako Nórsko a Lichtenštajnsko, súčasťou Európskej ekonomickej oblasti (EEA) a Schengenu, čo jeho ekonomickým záujmom dostatočne postačuje. Navyše, krajina, ktorej hlavnou ekonomickou činnosťou je rybolov a následný spracovateľský priemysel, vôbec netúži byť súčasťou regulovanej, dotovanej a neefektívnej Spoločnej rybárskej politiky EÚ. Keď k tomu pridáme súčasné problémy v eurozóne, ani euro nie je pre Islanďanov žiadne lákadlo. Svoje problémy s bankami a hrozbou štátneho bankrotu si vyriešili aj bez eurovalu, aj keď bez pôžičiek – ktoré už na rozdiel od niektorých bankrotujúcich krajín eurozóny začínajú splácať – sa nezaobišli. Práve naopak, Islandu pomohlo, že má svoju vlastnú menu (korunu). Devalvácia meny bola v danej situácia nevyhnutná a zároveň pomohla väčšej konkurencii pri vývoze domácej produkcie na európske i svetové trhy a zatraktívnila Island ako turistickú destináciu.
Apropo, turizmus. Napriek tomu, že na Island sa nedostanete ani autom, ani autobusom, ani vlakom a už vôbec nie na bicykli, Island stále láka veľké množstvo turistov. A Islanďania im dokážu ponúknuť kvalitné služby a „predať“ krásy svojej krajiny. Rozhodne je to krajina, ktorú sa oplatí navštíviť a vidieť. Štyri dni je málo. No a keď už tam pôjdete, pokojne sa spýtajte na „islandskú revolúciu“. A nečudujte sa, ak o žiadnej nepočuli.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2013.
