Správy o útokoch na rómsku minoritu čoraz častejšie prichádzajúce z Maďarska, Česka či Slovenska môžu spoločne vytvárať dojem o silnejúcom nástupe radikálov neonacistického razenia.
Národná garda, Dělnická strana, trosky Slovenskej pospolitosti, rómske vysťahovalectvo z Čiech do Kanady, útoky na Rómov v Maďarsku, neľudské zaobchádzanie s rómskymi deťmi zo strany policajných orgánov na Slovensku. Tieto udalosti tvoria základ pre hysterické konštrukcie. Pridajme medializovanú apatiu politických elít, historickú analógiu s veľkou krízou a nástupom nemeckého národného socializmu, a máme široké pole na špekulatívne obavy o hodnoty demokracie v strednej Európe.
Je pravda, že periférne spolky krčmových radikálov sa menia. Hľadajú nové témy a spôsoby. Využívajú slobodu a zákony na vlastnú propagáciu, pochodujú, skryto oslavujú, ohrozujú. Média lačné po senzáciách informujú, kritizujú, naznačujú. Je však jeden dôvod, prečo renesancia nacizmu nehrozí. S týmito ideológiami už máme skúsenosť. Nie sú novinkou, nie sú neznámou.
Vražedné ideológie
Komunizmus našiel podporu (aj) mnohých slušných ľudí, hľadajúcich akýsi „spravodlivejší“ svet, no po ére budovania socializmu si žiaden slušný človek túto skúsenosť zopakovať nechce. V prípade národného socializmu je tento fakt ešte výraznejší. Kým socializmus je iracionálne hodnotený ako „slušnejšia totalita,“ tak národný socializmus a fašizmus nemajú ani tento nostalgicko-emotívny spoločenský kredit. Rozdiel sa skrýva vo vzťahu k smrti. Kým komunizmus vraždil viac-menej skryto, národný socializmus a fašizmus vraždu ako spoločenský princíp legalizovali a ku koncu ani netajili. Len minimálna spojitosť s týmito chorými predstavami vo väčšinovej verejnosti vyvoláva odpor. Vďaka tomu by sa verejnosť pri hrozbe reštitúcie týchto myšlienok zmobilizovala rýchlejšie ako pri totalite novej, neznámej, sľubujúcej „spravodlivejší“ svet.
Navyše, dnešní lídri národného socializmu si neuvedomujú jeden zásadný fakt. Aj keby sa dokázali pretransformovať do relevantného politického zoskupenia, biľag z mladosti im zostane vypálený na čele. Ak by sa v médiách ukázalo ich meno, okamžite by k nemu bolo pridané: v minulosti priaznivec radikálnych hnutí. Priamo úmerne ich politickým aktivitám by sa hlasnejšie oznamovala minulosť, ktorá by daného aktéra diskvalifikovala v očiach verejnosti.
Nezáujem a tolerancia radikálov
Stredná Európa netrpí rastúcim vplyvom národného socializmu a fašistov. Trpí tým, čím trpela stále. Nie je náhoda, že momentálne všetky prípady spája práve rómska menšina. Afričania a Ázijci akoby z tohto bludného kruhu vypadli. Prečo? Pretože sem prichádzajú za prácou a štúdiom. Nemôžeme hovoriť o vyslovenom rasizme.
Nezáujem riešiť problémy jednej minority v dobrých časoch prináša problémy v časoch zlých. Žiadna renesancia nacizmu, žiaden nový nástup otvoreného, násilného rasizmu. Neschopnosť koncepčne a racionálne pracovať na riešení problémov Rómov, ale i predsudkov voči nim, dnes vrcholí. Optický nárast útokov na rómsku menšinu padá na hlavu dnešných i minulých politikov. Menšina okradnutá o tradície, za socializmu násilne usadená do prostredia, ktoré jej je cudzie, potrebuje pomoc, ako objaviť svoj lepší dnešok. Väčšinová spoločnosť odsudzujúca Rómov ich vníma ako hrozbu a má sklony tolerovať radikálov, ktorí predstierajú záujem o „udržiavanie bezpečnosti.“ Neonacistické spolky si to uvedomujú a plne využívajú.
Riešenia nemôžu byť jednostranné. Deklaratívne odsudzovanie či postihy radikálov nepôsobia preventívne, len spätne. Je nutné nájsť politickú odvahu prijať opatrenia, ktoré neprinesú popularitu. Koncepčné riešenie je behom na dlhú trať a výsledky nepocítia politici, ktorí ho začali. Pokračujúcim zanedbávaním tejto otázky, zatváraním očí a Rómov do get a periférií problém nevyprchá. Uzavretá menšina ostane problematická, väčšina otvorene netolerantná a radikáli odvážnejší.
Autor je historik.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2009.
