Recyklačný fond má podporovať zber, zhodnotenie a spracovanie odpadov. Ale už od začiatku jeho činnosti je zjavné, že je len ďalším z nefunkčných počinov ministerstva životného prostredia.
Vznik a pôsobenie Recyklačného fondu (RF) je jedným z najbizarnejších spôsobov tvorby inštitúcií, ktoré zhromažďujú štátom vynútené poplatky. Fondu to umožňuje nakladať so stovkami miliónov korún veľmi netransparentným spôsobom. Je zvláštne, že RF vznikol presne v čase, keď sa rušili iné štátne fondy, ktoré sa ukázali byť priveľmi zneužívaným spôsobom hospodárenia s verejnými financiami. Podozrenie z korupčného rozhodnutia o jeho vzniku zvyšuje fakt, že v systéme odpadového hospodárstva fond do veľkej miery len zdvojuje príjem prostriedkov, ktoré sú na ten istý účel hradené občanmi v rozpočtoch obcí (v prípade komunálneho odpadu) a samotnými producentmi pri ich skládkovaní (v prípade odpadu nekomunálneho). Príspevky v Recyklačnom fonde sú vo svojej podstate klasickou environmentálnou daňou, ktorú vymáha štát a dáva ju spravovať „neštátnemu“ fondu. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) ako orgán zodpovedný za vznik fondu sa pri každom obvinení z korupcie bráni práve súkromnou povahou týchto prostriedkov. To je však celkom nezmyselné zbavovanie sa zodpovednosti, pretože poplatky pre RF jednoznačne stanovuje a vymáha štát (podobne ako iné dane), a teda štát nesie plnú zodpovednosť. Činnosť RF navyše neriadia sami prispievatelia, ale len malá privilegovaná skupina podnikateľov, členov samosprávy a štátnych úradníkov. Príjmy Recyklačného fondu sú jednoznačne verejnej povahy a len za prvý rok presiahli 887 miliónov korún. S nimi však fond hospodári podľa bežných podnikateľských pravidiel, teda bez možnosti kontroly napríklad Najvyššieho kontrolného úradu. Fond funguje ako hybrid, ktorý je „štátny“ i „neštátny“ súčasne: požíva výhody stabilného netrhového príjmu a monopolného postavenia na trhu, zároveň však má výhody podnikateľského rozhodovania.
Recyklačný fond nemá stanovené nijaké presne kvantifikovateľné objemy recyklácie a zhodnotenia odpadov, ktoré musí dosiahnuť. Štát teda od fondu nepožaduje nijakú zodpovednosť a nijaké skladanie účtov z plnenia cieľov, pre ktoré vznikol. Takto vzniká ideálne prostredie pre finančné toky, z ktorých môžu profitovať „spriatelené“ i rôzne „virtuálne“ firmy – navyše s projektmi, ktoré s účelmi fondu až tak veľa spoločného nemajú. Tak sa vo fonde robí napríklad nákup techniky nesúvisiacej s recykláciou odpadov, tak sa v ňom sponzorujú rôzne štúdie, okrajové investičné zámery a vydávanie regionálnej tlače… V prípade RF neexistuje spôsob evidencie a sankcionovania väčšiny neplatičov. Ministerstvo aj fond priznávajú okolo 30 percent neplatičov, obchodníci hovoria až o dvoch tretinách. Faktom je, že najmä pri drobných podnikateľoch je možnosť kontroly mizivá. Ďalším problémom je, že poplatky pre RF sú povinné pre všetkých výrobcov a dovozcov, ale dotácie na recykláciu odpadov idú len pre niekoľko záujemcov, ktorých „vyberie“ fond.
Vzhľadom na vysoké nebezpečenstvo zneužívania prostriedkov RF je celkom nepochopiteľné počínanie poslanca Petra Muránskeho (KDH), ktorý v máji tohto roku vložil do návrhu jedného zákona (napokon neschválenú) novelu zákona o odpadoch, ktorá by fond zbavila aj posledných protikorupčných opatrení. Návrh mal vyňať hospodárenie fondu spod zákona o verejnom obstarávaní, čím by mu umožnil svojvoľné určenie podielu prevádzkových nákladov a ich použitie. Navrhovaná novela išla ešte ďalej: fond mal byť vyňatý spod vplyvu zákona o štátnej pomoci a plniť funkciu zúčtovacieho strediska pre zálohy za nevratné obaly, čím by porušil pravidlá hospodárskej súťaže.
„Privátnosť“ podmienok podnikania RF posilňuje fakt, že štát nemá pod priamou kontrolou voľbu riaditeľa ani platové náležitosti vedenia. Rozhodovanie správnej a dozornej rady fondu nemôže ovplyvniť drvivá väčšina poplatníkov, a dokonca aj štát len v minimálnej miere. Fond ako „súkromný“ podnikateľ si nárokuje nepodliehať zákonu o slobodnom prístupe k informáciám a o udelených prostriedkoch informuje len dvakrát ročne. Správnu radu nezaujímajú ani vedľajšie podnikateľské aktivity vedúcich predstaviteľov fondu.
Súčasný systém spoplatňovania recyklácie odpadov má negatívny vplyv na slobodu trhu. Ak sa štát rozhodne podporiť recykláciu vo „verejnom záujme“ (napríklad dosiahnuť limity EÚ), mal by to riešiť úplne inými mechanizmami: napríklad stanovením zákonnej povinnosti založenia čisto privátnych združení, ktoré budú tieto prostriedky spravovať s presne kontrolovateľnými cieľmi alebo pomerným príspevkovým systémom pre obce a spracovateľov odpadov. K tomu však má MŽP ďaleko.
Radovan Kazda
Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu.
Článok bol uverejnený v týždenníku DOMINO FÓRUM č.48, 26.11.2003
