Životy bulharských sestričiek a palestínskeho lekára boli vykúpené zrejme nemalými finančnými prostriedkami. Každému normálnemu človeku určite odľahlo a vlády, ktoré peniaze poskytli, ich určite oželejú. A nielen to.
Pre gaunera menom Muammar Kaddáfí budú aj zbrane a možno aj nejaká francúzska jadrová elektráreň. A on sám je už takmer dočista vyumývaný a akceptovaný štátnik, hoci okamžite po omilostení sestričiek vyzval arabský svet na bojkot Bulharska. Svet (aj ten západný) je, zdá sa, naozaj príbytkom bláznov.
To, že sú bulharské sestričky a palestínsky lekár (vlastne sotva doštudovaný) v kauze nakazenia 426 líbyjských detí vírusom HIV nevinní, bolo jasné od počiatku. Deti sa nakazili vinou katastrofálnych hygienických podmienok v nemocniciach pred tým, než vôbec prišli do styku so sestričkami či s palestínskym lekárom. A vinu za tie pomery nesú, samozrejme, líbyjské skorumpované štátne inštitúcie. Jasné to bolo nielen samému francúzskemu objaviteľovi vírusu HIV profesorovi Lucovi Montagierovi, ktorý v kauze svedčil v ich prospech, ale i Kaddáfího policajtom, ktorí to absurdné obvinenie skonštruovali a vzniesli – stačí si prečítať, čo o ich „vyšetrovacích metódach“ hovorí ten palestínsky lekár (nasledujúci článok v .kritickej prílohe). Tí odpudzujúci sadisti vedeli o ich nevine aspoň tak dobre ako vyšetrujúci československí eštebáci o nevine Milady Horákovej začiatkom päťdesiatych rokov. A vedeli to aj tie pompézne karikatúry sudcov, ktoré im opakovane udelili trest smrti, rovnako ako to vedeli sudcovia Milady Horákovej pred polstoročím. A netreba mať ani najmenšie pochybnosti o tom, že o ich nevine vedel aj „brat vodca revolúcie“ (oficiálny titul) Muammar Kaddáfí, bez ktorého vôle sa nestane v Líbyi nič, tobôž nepadne rozsudok v medzinárodne sledovanom škandálnom procese. Netreba sa teda vôbec ostýchať dať im všetkým – od posledného policajného tupca, ktorý nevie nič, iba mlátiť ľudí, cez líbyjských prokurátorov a sudcov, až po samého Kaddáfího – primerané označenie: banda zločincov a vydieračov. Či o nevine sestričiek vedeli aj po pomste volajúci rodičia infikovaných detí, nevedno. Skôr nie. Tí asi vedeli iba to, čo im naservírovala oficiálna líbyjská propaganda, ktorej paranoické bludy o sprisahaní sestričiek v réžii izraelskej a americkej tajnej služby preberali ochotne médiá v celkom arabskom svete. Ale to je jedno – v ich rukách osud bulharských sestričiek nebol a ukázalo sa, že nakoniec ochotne vymenia „spravodlivosť“ za peniaze. Aj keď zabudneme, že sa tými peniazmi vykúpil život nevinných, je to čudný koncept spravodlivosti – ale iba pre európske uši a oči. V islamskom svete bežná vec.
.„peniaze za krv“
Hoci oficiálny názov Líbye znie „Veľká socialistická ľudová líbyjská arabská džamahíríja“ (Al-Džamahiríja al Arabíja al-Líbya aš-Ša´bíja al-Ištirákia al-Udhmá), je tam právne myslenie, ako nakoniec v celom arabskom svete, pod silným vplyvom islamského práva – šaríje. A v islamskom práve sa používa koncept dijah (diyeh, diyat), teda akéhosi finančného odškodného zaplateného príbuzným, ktorým možno odčiniť zločin. Prekladá sa to ako „peniaze za krv“ (blood money). Podľa šaríje môže rodina či príbuzní obete akceptovať „peniaze za krv“ a vinník potom nebude potrestaný (popravený). Podrobnosti, ktoré sú naozaj zaujímavé, sa možno dočítať v nespočetných prameňoch. Napríklad na internetovej stránke gulfnews.com upozorňuje reportérka Bassma Al Džandaly návštevníkov Dubaja, že tam platí právny systém, ktorý je kombináciou šaríje a iných občianskych a trestných zákonníkov, zatiaľ čo v iných emirátoch platí iba šaríja. A hovorí o peniazoch za krv (blood money) bez akýchkoľvek úvodzoviek. Píše tiež, že podľa šaríje je život moslima oceňovaný väčšou sumou peňazí než životy ľudí inej viery či etnických skupín, ale že v Spojených arabských emirátoch je jednotná cena za život všetkých mužov bez ohľadu na ich vieru či národnosť 200 000 dinárov. Cena za život ženy je polovičná – 100 000 dinárov.
Nedávno sa pokúsili o revíziu tohto pozoruhodného inštitútu členovia iránskeho madžlísu (parlamentu), ale Rada strážcov (to sú „najmúdrejší“ ajatolláhovia – orgán postavený nad všetky inštitúcie iránskeho štátu, s výnimkou Najvyššieho duchovného vodcu Chameneího) návrh zákona zamietla. Pritom chceli iba, aby „peniaze za krv“ vyplácané za smrť príslušníkov menšín, teda kresťanov, Židov a zoroastriánov, boli rovnaké ako za moslimov. Menej peňazí za ženu im neprekážalo. Ale strážcovia povedali opäť nie. Zákon stanovuje v Iráne cenu za život muža moslima na 100 tiav, 200 kráv alebo 1 000 oviec (50 tiav, 100 kráv alebo 500 oviec, ak ide o moslimskú ženu), čo je momentálne asi 180 miliónov rialov (miestna mena), ale mení sa to dramaticky s infláciou, ktorá je tiež dramatická. Počet tiav, kráv či oviec je fixný – aspoň na niečo sa dá spoľahnúť. V parížskom exile žijúca iránska právnička a bojovníčka za práva žien v islamskom svete Zohreh Aršadiová spomína aj iné absurdnosti tohto „právneho“ systému. „Blood money“ sa totiž vyplácajú aj za telesné poškodenia. Štvrtá kniha Islamského trestného kódexu je venovaná práve „dijah“, teda „peniazom za krv“ a je veľmi podrobná. Tak napríklad obe mužské testes sú cenené na rovnakú sumu ako strata života, pričom ľavé „vajíčko“ má cenu dvoch tretín a pravé cenu jednej tretiny života (článok 430). A článok 439 hovorí podľa pani Aršadiovej, že zlomenie trtáčovej kosti, ktoré spôsobí, že muž neudrží stolicu, je tiež hodné ekvivalentu sumy za život. Pani Aršadiová poznamenáva s trpkou iróniou, že podľa týchto právnických kalkulácií sú ľavé testes starého impotentného muža alebo jeho anus po finančnej stránke hodny viac než život ktorejkoľvek ženy.
Ťažko povedať, aké kalkulácie použili líbyjskí sudcovia a vyjednávači v prípade vykúpených životov bulharských sestričiek a palestínskeho lekára – išlo o „protihodnotu“ za zdravie i životy 426 detí. Isté však je, že nešlo o „dijah“. Nech už je tento koncept islamského práva akokoľvek absurdný, aj podľa šaríje ho možno uplatniť iba vtedy, ak ide o dokázanú vinu a zločin. Nech už to líbyjské úrady vysvetľovali rodičom tých úbohých detí akokoľvek, tie peniaze nie sú „dijah“ ale obyčajné výkupné, ktoré si vynútil de facto únosca a zločinec Kaddáfí. Na pochopenie toho, čo sa stalo a čo je Líbya za štát, si aj on zaslúži pár slov.
.plukovník Muammar al-Kaddáfí
Muammar Abu Minjar al-Kaddáfí, ako sa volá plným menom, sa dostal k moci ako vodca malého a nekrvavého vojenského prevratu 1. septembra 1969. Mal iba 28 rokov. Sníval vtedy sen o arabskom socializme na spôsob egyptského prezidenta Násira a prijal aj jeho myšlienky pan-arabizmu. Ten mu je blízky dodnes. Režim zosadeného kráľa Idrisa bol blízky skôr Západu. Kaddáfí zavrel americké a britské vojenské základne a okamžite čiastočne znárodnil aj ropné spoločnosti. Postupne si vymyslel akúsi vlastnú ideológiu, ktorú vydával (zrejme podľa vzoru veľkého Kim Ir-sena) aj v útlych knižkách vychádzajúcich vo veľkom náklade a aj v anglickom preklade. Vozili ich aj do (vtedy spriateleného) socialistického Československa, a dodnes ich možno nájsť v škatuliach zberateľov kuriozít – popri Kimových traktátoch o „čučche“. Sú zmesou naivného socializmu, islamských povier a megalomanského mudrovania. Slovo „džamahíríja“ znamená niečo ako „štát más“. Režim tvrdí, že je priamou demokraciou bez politických strán (tie sú zakázané už od roku 1972). Väčšina vonkajších pozorovateľov sa zhodne na tom, že ide o vojenskú diktatúru, ktorá mala v minulosti zvyk vraždiť svojich odporcov žijúcich v exile.
Ion Mihai Pacepa, bývalý šéf rumunskej komunistickej tajnej služby, ktorý v roku 1978 emigroval na Západ, Kaddáfího dobre pozná. Rokoval s ním napríklad o tom, že Líbya zaplatí z ropných ziskov komunistickému Rumunsku vývoj biologickej zbrane na báze smrtiacej brucelózy. Kaddáfí súhlasil – s tým, že on dostane polovicu produkcie. Pacepa píše, že Kaddáfí je krutý a zároveň zbabelec permanentne sa obávajúci o život, ako nakoniec väčšina diktátorov. Z tejto permanentnej úzkosti kombinovanej s patologickým velikášstvom sa vyvinul Kaddáfího špecifický diplomatický štýl – nik nevie, kde je a kedy (a či vôbec) príde a všetci musia na neho čakať – hodiny, dni. Čakal aj Pacepa, čakal aj slovenský premiér Fico, ale niekoľko hodín čakal v roku 1999 aj generálny tajomník OSN Kofi Annan, ktorý tiež až do poslednej chvíle netušil, či ho vôbec Kaddáfí prijme. Keď nakoniec kohokoľvek prijme, sedí spravidla na zlatom tróne a opiera si bradu zadumane o dlaň. Mnohí európski politici podľahli opakovane ilúzii, že dosiahli zmenu Kaddáfího správania múdrymi diplomatickými krokmi, ale v skutočnosti sa zakaždým „polepšil“, až keď dostal strach. Napríklad 5. apríla 1986 zorganizovala Kaddáfího Líbya bombový útok na diskotéku La Belle v západnom Berlíne, do ktorej chodili americkí vojaci. Zahynuli traja ľudia a až 200 bolo zranených. Američania zachytili telexové správy z líbyjskej ambasády vo východnom Berlíne, ktoré dokazovali, že útok zorganizovala Líbya a 15. apríla 1986 nariadil prezident Ronald Reagan odvetné bombardovanie Tripolisu a Benghází. Kaddáfího život údajne zachránilo iba to, že odišiel pár minút pred útokom zo svojho stanu. Po útoku ohlásil, že všetky teroristické operácie proti Amerike skončil. O dva roky však znovu zorganizoval bombový útok na let 103 americkej leteckej spoločnosti PanAm, ktorý sa skončil tragicky nad škótskym mestom Lockerbie a dovedna zabil 259 pasažierov a 11 ľudí na zemi. V septembri 1989 zorganizovali Kaddáfího agenti bombový útok na let 772 francúzskej spoločnosti UTA. Lietadlo explodovalo vo výške a zomrelo v ňom 170 ľudí. Vyšetrovatelia zistili stopy rovnakého výbušného zariadenia ako v prípade letu PanAm 103.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa Kaddáfí postupne vypracoval na jedného z najväčších financovateľov a organizátorov medzinárodného terorizmu. Bol napríklad hlavným financovateľom palestínskej organizácie Čierny september, ktorá spáchala v roku 1972 hromadnú vraždu izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove. V roku 1984 prerušila Veľka Británia na desať rokov diplomatické styky s Líbyou po tom, čo dávka zo samopalu z okna líbyjskej ambasády zabila neozbrojenú britskú policajtku Yvonne Fletcher. V roku 1987 zastavili úrady obchodnú loď MV Eksund, ktorá vyplávala z Líbye a našli ju plnú zbraní a trhavín určených pre IRA – Írsku republikánsku armádu. Britské úrady tvrdia, že nešlo o prvú ani poslednú dodávku.
Po americkom útoku na Afganistan a po nasledujúcom páde režimu Saddáma Husajna v roku 2003 Kaddáfí náhle ohlásil, že sa úplne vzdáva vývoja zbraní hromadného ničenia, a vôbec, že už bude vzorný. Opäť to nebolo vďaka diplomacii, ale preto, lebo mu svitlo, že môže byť, ako organizátor a svetový sponzor terorizmu, na rade. Prirodzene, že dostal strach. Muži ako Muammar Kaddáfí zrejme rozumejú diplomatickým argumentom iba vtedy, ak sa volajú povedzme F-15, F-16, Tomahawk alebo B-52. A určite sa nedá rátať s tým, že by sa menili preto, lebo sa v nich pohlo svedomie. Je nepochopiteľné, prečo si aj po toľkých negatívnych skúsenostiach nahovárajú toľkí západní diplomati niečo iné.
.šťastný koniec a otázky
Bulharské sestričky i palestínsky lekár žijú a sú na slobode, čo je nepochybne šťastný koniec hnusného príbehu o surovosti, konšpiračných bludoch a vydieraní. Zostali po ňom päť žien a jeden muž, psychicky a určite aj fyzicky poznačení, celoeurópska guča hnevu v žalúdku a séria naliehavých otázok.
Jednou z tých otázok je, prečo toľko ľudí v Líbyi a v arabskom svete uverilo tej fantastickej konšpiračnej historke o cudzích sestričkách a lekárovi, ktorí úmyselne nakazia deti smrtiacim vírusom HIV. Čo je to za zmes kolektívneho stihomamu a xenofóbie? Každý, kto patrí k mojej generácii, má určite mnoho známych a priateľov medzi lekármi a sestričkami, ktorí chodili počas „socíku“ pracovať do Líbye a ďalších arabských krajín. Bol to asi jediný spôsob, ako aspoň trochu slušne zarobiť. Po návrate zväčša rozprávali príbehy, ktoré by neprešli ani tým najredším sitom cenzúry modernej politickej korektnosti – príbehy o lenivosti, skorumpovanosti, hlúposti, o patologickej podozrievavosti a rasových predsudkoch voči komukoľvek, kto nebol Arab či moslim. Nepublikovateľné príbehy. Také, ktoré naznačujú, že to, čo sa prihodilo v Líbyi tým bulharským sestričkám, sa tam aj inde vlastne mohlo prihodiť ktorémukoľvek z nich.
Druhou naliehavou otázkou je, prečo bola tá solidarita s bulharskými sestričkami taká váhavá, taká zdvorilá. Prečo nebol hnev európskych politikov na to absurdné bezprávie, česť výnimkám, prudší a vášnivejší. Lebo išlo „iba“ o Bulharky? Bol by väčší krik, keby išlo povedzme o Francúzky či Nemky? Alebo preto, lebo je to celé taká patália, ktorá sa pletie do výhodných obchodov? To je dôležitá otázka, lebo odpoveď na ňu vytvára precedens: Ak môžu gauneri ako Kaddáfí počítať s tým, že ak budú chcieť opäť zarobiť zopár stovák miliónov dolárov či ponížiť opäť tú bandu neveriacich, stačí zatvoriť zopár bezmocných cudzincov, ktorí tam náhodou pracujú alebo sú idealistami v službách humanitárnych organizácií (ako tí nešťastní Kórejčania zajatí Talibanom), odsúdiť ich na základe absurdných obvinení na smrť, ťahať chvíľu svet za nos, a potom už len inkasovať a blahosklonne prijímať diplomatické návštevy. Podobných otázok sa vynára i viac, ale jedna zvlášť zanovito – pri pohľade na zástup návštevníkov čakajúcich trpezlivo, či ich prijme tá karikatúra v beduínskom šiatri. Prišiel Západ naozaj o posledné zvyšky odvahy a zdravého rozumu?
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 33/2007 dňa 13. augusta 2007.
