Kemalizmus je ideológia, ktorou sa Turecko riadilo viac než osemdesiat rokov. Názov má po zakladateľovi moderného sekulárneho tureckého štátu Mustafovi Kemalovi, ktorý dostal politické meno Atatürk, „otec Turkov“.
Atatürk urobil pre svoju krajinu to, čo odvtedy neurobil nijaký štátnik v islamskom svete – dôsledne politicky modernizoval a sekularizoval krajinu. Patrili k tomu aj veci ako zrušenie kalifátu a zrušenie akéhokoľvek vplyvu islamu na politiku, zákaz nosenia moslimských znakov odievania (aj zahaľovania žien) na verejnosti, zavedenie latinky namiesto starého arabského písma, zavedenie západného kalendára, západný typ zákonodarstva vrátane volebného práva žien a podobne. Atatürk založil svoju Republikánsku ľudovú stranu 9. septembra 1923, necelé dva mesiace pred vyhlásením vzniku Tureckej republiky. Dodnes je na straníckom logu strany šesť šípov, ktoré symbolizujú šesť princípov ideológie kemalizmu.
Prvým princípom kemalizmu je republikanizmus. Bol odmietnutím mnohonárodného otomanizmu a založením národného tureckého štátu. S tým súvisí aj to, že kemalistická revolúcia bola predovšetkým nacionalistickou revolúciou. Kemalistický nacionalizmus, ďalší princíp, hoci sa podpísal aj pod zverstvá voči Arménom a Kurdom, paradoxne nie je xenofóbny. Národnú identitu človek podľa neho nadobúda tým, že sa narodí vnútri hraníc Turecka. Vtedy je Turkom, bez ohľadu na etnický pôvod, náboženstvo, rasu, pohlavie či presvedčenie. Kemalistický nacionalizmus je presvedčený, že turecký štát so svojím teritóriom i ľuďmi, je nedeliteľným celkom.
Veľmi dôležitým princípom kemalizmu je jeho populizmus v zmysle ľudovosti. Kemalizmus ako sociálna revolúcia bol proti akýmkoľvek triednym privilégiám či triednym rozdielom. Atatürk viackrát vyhlásil, že skutočnými vládcami Turecka sú roľníci (prostý ľud v širšom slova zmysle). S princípom rovnosti a ľudovosti súviselo i prijatie nového zákonníka inšpirovaného najmä švajčiarskym občianskym právom. Reformizmus či revolučnosť bol princíp, ktorý v Atatürkovom ponímaní znamenal nahradenie tradičných inštitúcií modernými inštitúciami. V Atatürkovom politickom a ekonomickom myslení bol dôležitý aj princíp etatizmu, štátneho intervencionizmu. Podľa neho má štát regulovať ekonomickú činnosť krajiny. Moc štátu má zasiahnuť do všetkých hospodárskych záležitostí, v ktorých (podľa názoru vládnucej elity) sú verejný záujem a sociálne blaho dôležitejšie než individuálna či firemná tvorba zisku. V praxi viedol tento princíp aj k štátnemu vlastníctvu veľkého priemyslu. Šiestym, a hádam najdôležitejším princípom kemalizmu, je sekularizmus. Znamená prísne oddelenie štátu a náboženstva. Ide o niečo podobné ako francúzsky princíp laicity. Kemalistický sekularizmus nie je presadzovaním ateizmu, ale nezávislosti myslenia a nezávislosti politických inštitúcií od náboženského myslenia a náboženských inštitúcií. Turecký štát mal mať rovnaký odstup od všetkých náboženstiev a nemal presadzovať ani potláčať žiadne z nich. To však v Turecku vôbec neznamenalo, že sa štát do náboženských vecí nestará. Práve naopak. Ministerstvo náboženských záležitostí dozerá. Vyučovanie islamskej doktríny patrí k povinnému školskému kurikulu, s výnimkou náboženských menšín, ktoré však majú svoje povinné náboženské vyučovanie (na to dozerá Ministerstvo školstva).
Sekularizmus ako štátna doktrína, spolu s reformizmom, je pre kemalizmus posvätnou súčasťou ústavného systému. Na ich stráži vždy stála armáda vybavená špeciálnymi právomocami a prezident. Ak sa armáde zazdalo, že je sekularizmus v Turecku ohrozený islamistami, ako napríklad v roku 1980, zasiahla a islamistických politikov „zrušila“.
Vzostup islamistickej Strany spravodlivosti a pokroku (AKP) staronového premiéra Recepa Tayyipa Erdogana, ktorá v posledných voľbách získala jednoznačných 46,7 %, je sledovaný so značnými obavami. V ekonomickej a zahraničnopolitickej oblasti je však AKP momentálne jediným garantom, že sa krajina bude uberať trhovou a proeurópskou cestou. Naopak, Republikánska ľudová strana založená Mustafom Kemalom, ktorá sa rada štylizuje do polohy sekulárnej protiváhy AKP a ochrankyne odkazu svojho zakladateľa, predstavuje pre krajinu veľké nebezpečenstvo. „Keď francúzsky parlament diskutoval o sankciách voči popieračom genocídy Arménov, líder CHP navrhol vyhnať všetkých Arménov z Istanbulu do Arménska,“ uviedol pre taliansky denník Avvenire turecký analytik Yavuz Baydar. Práve kemalistický nacionalizmus je dôvodom upierania práv Kurdom a Arménom, z neho vychádza aj povestný zákon 301 Trestného zákonníka trestajúci „urážku tureckosti“, na základe čoho bol stíhaný aj nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Orhan Pamuk a arménsky novinár Hrant Dink, zavraždený začiatkom tohto roku. Pochybnosti však vzbudzuje náboženské pozadie AKP, ktorej hlavní lídri Erdogan a Gül sú bývalými islamskými radikálmi. Odborník na tureckú politiku Marcello Foa z talianskeho denníka Il Giornale sa domnieva, že dôvodom, prečo tí dvaja opustili radikálne islamské strany, v ktorých pôsobili v deväťdesiatych rokoch, a založili umiernenú AKP, nie je vnútorné odmietnutie radikálneho islamu, ale osvojenie si názoru, že schodnejšou cestou pre presadzovanie islamskej agendy je nenápadná infiltrácia spoločnosti. Súčasná skrytá islamizácia Turecka je podľa Fou evidentná.
Kemalizmus zrejme definitívne pochová nová turecká ústava. Na jej texte už pracujú právnici blízki AKP. Za vzor im slúži španielska postfrankovská ústava. Turecko novú ústavu naozaj potrebuje, pretože tá aktuálna pochádza ešte z roku 1981 a je dielom generálov, ktorí sa podieľali na vojenskom prevrate rok predtým. Nový text by sa mal do parlamentu dostať v septembri alebo v októbri, keď sa bude v referende hlasovať o ústavnej zmene týkajúcej sa priamej voľby prezidenta. Definitívne znenie novej ústavy by malo byť schválené referendom začiatkom roku 2008.
František Šebej je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Imrich Gazda je doktorand žurnalistiky.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 37/2007 dňa 10. septembra 2007.
