Väčšina laikov i politikov nechce jednoducho uveriť, že dnešné Rusko môže preniesť recidívu kriminálnych praktík komunistickej politickej polície KGB do moderného sveta. Ale nič iné nemožno od súčasnej vládnucej triedy v Rusku očakávať.
Vzburu KGB proti Gorbačovovi v auguste roku 1991 vedenú šéfom KGB Krjučkovom som mohol sledovať takpovediac v priamom prenose ako predseda zahraničného výboru Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR. Správy nám chodili bez prerušenia. Všetkým vtedy zovrelo žalúdok, lebo ruské vojská ešte ani poriadne nevypadli z Československa (posledný ruský vojak odišiel 21. júna 1991, teda iba dva mesiace pred kágebáckym pokusom o puč). Staré štruktúry padnutého režimu všelikde povyliezali z dier a tešili sa. Niektorí „starorežimoví“ redaktori v Slovenskom rozhlase vraj aj otvorili šampanské. Aktivizovali sa aj príslušníci ŠTB, ktorých už stihol vyhodiť vtedajší federálny minister vnútra Ján Langoš, keď svojím rozhodnutím zrušil celú Štátnu bezpečnosť. Celkom logicky a presne ju totiž považoval za filiálku tajnej služby nepriateľskej mocnosti (sovietskeho Ruska), a nie za službu lojálnu voči krajine a jej ľudu.
Niekedy vtedy požiadal Ján Langoš ruskú stranu o vydanie zoznamu českých a slovenských spolupracovníkov sovietskej KGB, ktorých tu bolo podľa mnohých spoľahlivých informácií tisíce – aktívnych i „spiacich“ – a neboli to tí istí ľudia, ktorých evidovala ako svojich spolupracovníkov naša Štátna bezpečnosť. Bola to od neho nezvyklá odvaha, ale, pochopiteľne, Rusi to okamžite odmietli. Dodnes tak nevieme, kto všetko s KGB u nás spolupracoval a je viac či menej isté, že ak to bude SVR (Služba Vnešnej Razvedky), teda nástupkyňa zahraničnej rozviedky KGB, potrebovať, začne ich používať znovu. A neodmietnu, lebo, ako poznamenal Putin, „bývalý čekista neexistuje“. Môj priateľ Jano Langoš to vedel, často o tom hovoril, a preto sa ten zoznam aspoň pokúsil získať. Z tých čias mi utkvel v pamäti aj rozhovor, ktorý sme mali s vtedajším československým ministrom zahraničných vecí Dienstbierom. S istým údivom povedal, že sa opýtal svojho ruského partnera Kozyreva, či je pravda to, čo mu všetci stále hovoríme, že totiž moskovský diplomatický inštitút GIMO, na ktorom študovala väčšina našich diplomatov, slúžil ako verbovacia základňa agentov KGB medzi budúcimi diplomatmi „spriatelených“ štátov, a Kozyrev celkom pokojne pritakal.
.strašidlo sa vracia
Dnešnú situáciu v Putinovom Rusku sme opísali pred dvoma týždňami v .týždni č. 38/2007. KGB, v tých dňoch roku 1991 zahnané do kúta, a neskôr pod iným menom (FSB) iba živoriace na okraji ekonomickej moci, sa vrátilo do centra moci a dnes tvorí samotnú moc. Už sa ani nezodpovedá nijakému politbyru, lebo je sama politbyrom.
Od pôvodnej KGB sa pod hlavičkou SVR oddelila zahraničná rozviedka a jej šéfom sa stal Jevgenij Primakov. Ten neskôr nahradil vo funkcii ministra zahraničných vecí Andreja Kozyreva a Rusko urobilo vo svojej zahraničnopolitickej orientácii čelom vzad. Bolo to dlho pred príchodom Putina k moci. GRU, vojenská zahraničná rozviedka, sa od sovietskych čias nezmenila a netransformovala vôbec. Súčasťou zahraničných operácií SVR i GRU boli a sú určite i vraždy. A platí to dodnes. Nejde iba o notoricky známy prípad Alexandra Litvinenka. Napríklad v Katare zatkli v roku 2004 dôstojníkov GRU, ktorí tam zavraždili bývalého čečenského prezidenta Zeilmchana Jandarbijeva. Tí vyhlásili, že ich nestihli včas evakuovať spolupracujúci agenti SVR.
Okrem okázalých vrážd, ktoré tvorili vždy iba zlomok zahraničnej aktivity KGB a dnes SVR, bola KGB vždy známa vytváraním a angažovaním krycích organizácií – napríklad Svetová rada mieru bola takou organizáciou. Ale podobným účelom slúžili aj kancelárie leteckej spoločnosti Aeroflot, cestovné kancelárie Inturist a všetky tie spolky československo-sovietskeho priateľstva a iných priateľstiev. Neformálnymi organizáciami KGB boli aj rôzne mierové a protivojnové hnutia.
V roku 1996 bol vymenovaný za manažéra Aeroflotu obchodník Nikolaj Gluškov. Zistil, že peniaze spoločnosti sa používajú prevažne na financovanie špionážnych aktivít. Až 3 000 zamestnancov Aeroflotu z celkového počtu 14 000 boli dôstojníci FSB, SVR či GRU. Gluškov vtedy uzatvoril všetky zahraničné kontá Aeroflotu a poslal šéfovi SVR Primakovovi a šéfovi FSB Barsukovovi list, v ktorom ich žiadal, aby zaplatili platy svojich spravodajských dôstojníkov v Aeroflote. V roku 2000 Gluškova uväznili a od roku 2004 kontroluje Aeroflot Viktor Ivanov, bývalý člen KGB a jeden z najbližších spolupracovníkov Vladimíra Putina.
FSB, SVR, GRU a ďalšie služby majú dnes v zahraničí podľa viacerých zdrojov viac agentov ako počas studenej vojny. V tých časoch mohli využívať nanajvýš krytie diplomatických a obchodných misií. Dnes môže byť krycou organizáciou ruskej tajnej služby prakticky ktorákoľvek firma. Aj z pohľadu Putinových „silovikov“ má kapitalizmus nesporné výhody. Na pochopenie toho, čo vracia dnešné Rusko v modifikovanej podobe na scénu svetového diania, bude najužitočnejšie opísať zopár farbistých príbehov z dávnych i nedávnych dejín KGB. To všetko môže totiž byť opäť v repertoári:
.prípad „Zástupca“
Určite medzi najúspešnejšie „vplyvové“ akcie KGB patrí útok na autoritu Vatikánu a Katolíckej cirkvi prostredníctvom zdiskreditovania Eugenia Pacelliho, inak pápeža Pia XII. Do podrobností túto komplikovanú akciu opísal už toľkokrát citovaný Ion Mihai Pacepa, bývalý šéf rumunskej filiálky KGB, ktorý prebehol na Západ v roku 1978. Podľa jeho článku, ktorý publikoval v National Review Online, išlo o supertajný plán, ktorý vymyslel šéf KGB Alexander Šelepin a člen politbyra Alexej Kiričenko, a ktorý schválil sám Chruščov v roku 1960. Moskva sa rozhodla zdiskreditovať Vatikán, smrteľného nepriateľa komunizmu, priamo doma prostredníctvom jeho najvyššieho kňaza. Bolo rozhodnuté, že Pia XII. označia za podporovateľa nacizmu. Samotný pápež Pius XII, ktorý naozaj nebol antisemitom ani podporovateľom nacizmu, sa už vtedy nemohol nijako brániť – zomrel v roku 1958. Pápež, ešte ako Eugenio Pacelli, bol pápežským nunciom v Berlíne v čase, keď sa nacisti dostávali v Nemecku k moci. Preto si ho KGB vybrala ako vhodného kandidáta na postavu antisemitu, neskôr pápeža, ktorý podporil Hitlerov holokaust. Pacepa píše, že KGB už vtedy mala za sebou prevalený škandál s vyfabrikovanými obvineniami maďarského kardinála Mindszentyho a potrebovala nejaké originálne vatikánske dokumenty, ktoré by mohli jej experti na dezinformácie „mierne upraviť“, aby dokázali pápežovu „skutočnú farbu“. Časťou tejto akcie bol poverený, podľa vlastných slov, samotný Pacepa, ktorého poveril vtedajší šéf rumunskej tajnej služby Sacharovský (vysoký dôstojník sovietskej KGB, ktorý založil rumunskú komunistickú tajnú službu), aby informoval Vatikán, že Rumunsko je pripravené obnoviť svoje styky so Svätou stolicou výmenou za voľný prístup k archívom a bezúročnú pôžičku vo výške jednej miliardy dolárov. Pacepa sa stretol s kardinálom Casarolim tajne v Ženeve a ten mu naozaj poskytol prístup k archívom. Čo sa týka „pôžičky“, bol Vatikán ochotný rokovať. Takmer o 18 rokov neskôr, keď Pacepa prebehol na Západ, rokovania (o podstatne nižšej sume) ešte stále prebiehali. V rokoch 1960 – 62 mali potom traja tajní agenti rumunskej tajnej služby, vystupujúci ako katolícki kňazi, voľný prístup do vatikánskych archívov a ukradli či skopírovali stovky dokumentov, ktoré boli potom odoslané sovietskej KGB prostredníctvom špeciálnych kuriérov. A za nimi nasledovali stovky ďalších dokumentov.
Podľa Pacepu prišiel v roku 1963 do Bukurešti generál KGB Ivan Agajanc, šéf oddelenia KGB pre dezinformácie, a poďakoval sa za pomoc. Oznámil rumunským spolupracovníkom, že sa ich práca premenila na mocnú divadelnú hru útočiacu na pápeža Pia XII. Názov hry znel „Zástupca“ („Der Stellvertreter“ – názov je parafrázou na úlohu pápeža ako zástupcu Boha na zemi). Agajanc vysvetlil, že hra ukazuje pápeža ako podporovateľa nacizmu a obsahuje aj objemné dodatky s podkladovými dokumentmi, ktoré zostavili experti pomocou manipulácie skutočných dokumentov, ktoré získali Rumuni. A povedal aj, že hru bude uvádzať v západnom Berlíne oddaný komunista divadelný režisér Erwin Piscator. Za autora hry si vybrali dovtedy neznámeho Nemca menom Rolf Hochhut. Ten vo viacerých interview povedal, že považoval za potrebné dodať tie dokumenty k hre vzhľadom na autenticitu. Nie je vôbec jasné, či sám Hochhut niečo napísal, alebo či išlo o čistý fabrikát KGB. Hochhut vtedy podľa Pacepu nemal ani maturitu, ale tvrdil, že v roku 1959 išiel v rámci neplateného voľna do Ríma, kde vraj zbieral tie dokumenty a „rozprával sa s ľuďmi“, medzi iným i s biskupmi. Hru potom uviedli v nespočetných inscenáciách (hrala ju aj Činohra SND v Bratislave, v skvelom hereckom obsadení) a vyvolala dlhotrvajúcu vlnu pozornosti. Časť komentátorov bola dokonca ochotná zvaliť vinu za holokaust na pápežove plecia, iní roztrhali hru a jej argumentáciu na kusy. To však nepomohlo, lebo toľko ľudí, ktorí sa previnili počas vojny prinajmenej mlčaním, chcelo vidieť vinu u „najsvätejšej“ inštitúcie. Výsledok je ten, že dezinformácia z dielne KGB sa stala takpovediac súčasťou akceptovanej verejnej mytológie a obrovské množstvo ľudí ešte stále na celom svete (vrátane Slovenska) verí, že Pius XII bol antisemita a Hitlerov komplic. A dá sa uzavrieť i stávka, že tej kágebáckej konštrukcii vydávajúcej sa za umenie a dokument v jednom veria i vtedajší diváci i herci, ak ešte žijú.
Skutočnosť je taká, že pre Hitlera bol pápež Pius XII. nepriateľ a generál SS Otto Wolff povedal médiám, že ho Hitler dokonca chcel poveriť únosom pápeža. Pius XII. nielenže nebol antisemita a Hitlerov komplic, ale Israel Zoller, hlavný rímsky rabín v rokoch 1943 – 1944, mu venoval vo svojich memoároch celú kapitolu vyjadrujúcu priazeň a vďaku za to, čo urobil pre židovskú komunitu v Ríme. V minulom roku vyšla i kniha Davida G. Dalina Mýtus o Hitlerovom pápežovi, v ktorej je, podľa Pacepových slov, viac než dosť dôkazov o tom, že Eugenio Pacelli bol priateľom Židov ešte dlho predtým, než sa stal pápežom. Osobnostný profil spolupracovníka KGB a mizerného dramatika Rolfa Hochhuta dokresľuje aj to, že v súčasnosti považuje za svojho priateľa britského fašistu Davida Irvinga, muža odsúdeného opakovane za popieranie holokaustu. V roku 2005 o ňom povedal v rozhovore pre periodikum Junge Freiheit, že „Irving je skvelý priekopník dejepisectva, ktorý napísal výborné knihy… Výčitka, že je popieračom holokaustu, je jednoducho idiotská.“ Neskôr Hochhut ešte „pritvrdil“ a v ďalšom rozhovore pre berlínsky Tagespiegel povedal, že Irving je serióznejší ako mnohí nemeckí historici a že je „čestný muž“.
KGB premenovaná na FSB ani Rolf Hochhut dodnes nepriznali celý komplot ani len šeptom. Odhaleniu nevenovali väčšiu pozornosť ani tie západné médiá, ktoré tú dezinformáciu z dielne KGB tak ochotne šírili.
Útok KGB na Vatikán nadobudol neskôr aj podobu pokusu o zavraždenie pápeža Jána Pavla II., ako potvrdila v marci tohto roku vyšetrovacia komisia talianskeho parlamentu – podľa nej je vina Kremľa na pokuse zavraždiť pápeža „mimo akejkoľvek rozumnej pochybnosti“.
.kamarát al-Zawahírí
Ayman al-Zawahírí je pravá ruka a vravia, že aj ideologický tútor Usámu bin Ládina. Spomína ho už, hoci iba v niekoľkých vetách, správa o profiloch teroristov, ktorú vypracoval tím knižnice amerického Kongresu pre americkú vládu v roku 1999, teda dva roky pred útokom al-Káidy na Spojené štáty. Píše sa tam o ňom, že je najvyšší líder egyptského Islamského džihádu a že to on je zodpovedný za konvertovanie bin Ládina k islamskému fundamentalizmu. Dnes prevažuje aj názor, že on bol hlavným plánovačom útoku, ktorý sa uskutočnil 11. septembra 2001. Na propagandistických videozáznamoch al-Káidy sa za ostatné roky zjavuje častejšie než bin Ládin. V roku 2002 vyšiel v The Wall Street Journal článok Andrewa Higginsa a Alana Cullisona, v ktorom opísali, ako Ayman al-Zawahírí išiel tajne v roku 1996 do Čečenska, ako ho chytila ruská tajná služba a držala ho do roku 1997 (netušiac o koho ide), ako sa mu teda nepodarilo uchytiť sa v Čečensku a ako sa neskôr preto dostal do Afganistanu a pridal sa k Usámovi bin Ládinovi. Ukazuje sa, že al-Zawahírí naozaj v Rusku v inkriminovanom čase bol a bol aj v rukách FSB, ale príbeh je vo svojej podstate iný.
Expert na terorizmus a riaditeľ výskumu Medzinárodnej asociácie strategických štúdií Yossef Bodansky tvrdí, že al-Zawahírí pripravoval veľký teroristický útok na Spojené štáty už v roku 1993, teda tri roky predtým, než „zmizol“ na šesť mesiacov v Rusku. A je tiež krajne nepravdepodobné, že by FSB, ktorá má dopodrobna zmapovaný svet teroristických organizácií (pomáhala ho sama vytvoriť), nevedela, koho má v rukách. Bodansky napísal, že agenti Moskvy infiltrovali prostredie radikálnych islamistov už dávno, a že to dokazuje podpora, ktorú mali saudskí islamisti od východonemeckých a kubánskych agentov pri útoku na Veľkú mešitu v Mekke v roku 1979, ako aj utajená úloha KGB pri vyvolaní krízy s americkými rukojemníkmi v Iráne počas vlády prezidenta Cartera. (Mimochodom, jeden z organizátorov obsadenia americkej ambasády bol vtedy mladý Mahmúd Ahmadínedžád, dnešný iránsky prezident).
Bližšie k realite bude zrejme to, čo povedal podľa poľského denníka Rzeczpospolita Alexander Litvinenko v roku 2005: „Ayman al-Zawahírí podstúpil tréning na základni FSB (bývalej KGB) v Dagestane v roku 1998 (tu je rozdiel v udávanom roku). Potom ho premiestnili do Afganistanu, kde sa stal zástupcom Usámu bin Ládina. V tom čase som pracoval v tej sekcii a môžem potvrdiť, že Zawahírí nebol jediným kontaktom medzi FSB a al-Káidou.“ Podobnú informáciu zverejnil aj iný bývalý podplukovník KGB, Konstantin Preobraženský, ktorý prebehol na Západ v roku 1993. Ten tiež potvrdil, že mu Litvinenko povedal, že bol zodpovedný za tajný príchod al-Zawahírího do Ruska, kde mal podstúpiť tréning s inštruktormi z FSB. Litvinenko mal zaručiť a aj zaručil, že to celé prebehlo hladko – bez zbytočnej pozornosti polície. Podľa Preobraženského mal sabotážny výcvik KGB z rokov 1989 až 1991 aj Uzbek Juma Namangonij (bol zabitý v bojoch), ďalší priamy pobočník bin Ládina. Yossef Bodansky tvrdí, že al-Zawahírí založil svoje operačné centrum už v Ženeve v roku 1994 a že mobilizoval bosnianske moslimské sily po rozpade Juhoslávie. To je neobyčajne zaujímavé v kontexte omnoho staršej informácie, ktorá pochádza z knihy Pochováme vás od Jana Šejnu, zbeha z komunistického Československa, publikovanej už v roku 1982. Šejna v knihe napísal, že Sovieti mali dlhodobú stratégiu infiltrácie nacionalistických kruhov v rôznych etnikách Juhoslávie a v prípade, že Juhoslávia padne do rúk prozápadných síl, boli Rusi odhodlaní rozbiť ju na separátne štáty. To, že sú Rusi dnes verejne na strane Srbov, nie je podľa historickej logiky tajných operácií v nijakom rozpore s využitím islamistu al-Zawahírího pri podkurovaní pod konfliktom.
.kGB v islamskom svete
Al Zawahírí nebol novou formou personálnej akvizície KGB. Podľa nesmierne úspešnej knihy Red horizon, ktorú vydal Ion Mihai Pacepa v Amerike po svojom úteku v roku 1978, bola výtvorom KGB aj OOP – Organizácia pre oslobodenie Palestíny – a tiež samotný Jásir Arafat. Stojí za to zopakovať si, čo sme napísali hneď po Arafatovej smrti. Rumunská tajná služba mala v rámci „socialistickej deľby práce“ poverenie sovietskej KGB starať sa o Líbyu a Palestínu. Arafata si KGB údajne vytypovala už v Egypte. Sovietska KGB intenzívne pomáhala OOP materiálom, výcvikom teroristov i radami. Dnes sa tým pamätníci KGB v Rusku ani netaja. Isté je aj to, že Jásir Arafat hovoril väčšinu svojej kľukatej kariéry o socializme a marxizme. Zbožným moslimom sa stal až po páde svojich sovietskych sponzorov. Pacepa rozprával aj o tajných nahrávkach zachytávajúcich Arafatove homosexuálne orgie s jeho východonemeckými (agentami STASI) osobnými strážcami. Tým vysvetľujú niektorí analytici aj svoje podozrenia, že Arafat zomrel na AIDS. Ak mala komunistická tajná služba naozaj také nahrávky, mohla si byť Arafatovou poslušnosťou istá.
Arafat bol otcom moderného terorizmu a organizácia Fatah, ktorú založil (či jej početné odnože), sa podpísala pod jeho najodpornejšie okamihy. V roku 1972 zavraždili Palestínčania izraelských športovcov na olympijských hrách v Mníchove, sprznili tak celú olympijskú myšlienku a možno navždy premenili Hry na opevnené podujatie.
Po rozpade Sovietskeho zväzu stratil Arafat načas svojich tútorov z KGB, a tak sa náhle prerodil na mierotvorcu – a ochotný Západ mu to uveril. Vďaka sprostredkovateľskému úsiliu Billa Clintona podpísal v roku 1993 Arafat s vládou izraelského premiéra Jicchaka Rabina oslavované Dohody z Osla a hneď o rok bol odmenený Nobelovou cenou mieru. Neskôr vysvitlo, že nevedel presne, čo podpísal.
Výtvor KGB Jásir Arafat nepriniesol palestínskym Arabom ani štipku slobody, v samospráve, ktorú dostal do rúk, sa správal ako tyran, dával vraždiť politických odporcov, kradol, klamal, uplácal a nechal sa uplácať. Lalita Panicker v Times of India napísala, že „Arafatovo najtrvalejšie a najškodlivejšie dedičstvo je v tom, že prispel k úplnej zmene palestínskej duše. Palestínčania bývali najsekulárnejšími, najtolerantnejšími a najvzdelanejšími ľuďmi v arabskom svete. Dnes sa premenili palestínske školské triedy na náborové strediská džihádu. Výsledkom je, že celá mladá generácia vyrástla na diéte nenávisti a fanatizmu.“ To je asi Arafatov najvýstižnejší epitaf a najlepšia bilancia vkladu KGB do súčasného stavu spoločenstva palestínskych Arabov i celého Stredného východu.
Pacepa píše, že rozhodnutie Kremľa a KGB obrátiť definitívne celý islamský svet proti Izraelu a Spojeným štátom padlo podľa slov samotného šéfa KGB a neskoršieho generálneho tajomníka KSSZ Jurija Andropova už v roku 1972. Pôda antisemitizmu bola na to už i tak pripravená. Do islamského sveta boli vyslané aj s pomocou tajných služieb satelitných štátov Sovietskeho zväzu tisíce vyškolených agentov z moslimských menšinových komunít. V polovici 70. rokov zaplavili na objednávku KGB komunistické tajné služby arabský svet výtlačkami arabského prekladu Protokolov sionských mudrcov. Ako je známe, ide o antisemitský podvrh, ktorý vytvorila so zámerom vyvolať dojem celosvetového židovského sprisahania, a vyvolať tak aj všeobecnú nenávisť voči Židom, ešte cárska ochranka. Je to pekný príklad istej obsahovej kontinuity v myslení ruskej politickej polície. Protokoly sionských mudrcov sú dodnes v arabskom svete bestsellerom (a dobre sa predáva aj arabský preklad Hitlerovej knihy Mein Kampf). Ak má niekto dojem, že premenované KGB sa už vzdalo svojich plánov v arabskom svete, respektíve, že modifikovalo antiamerickú a antisemitskú agendu, veľmi sa mýli.
O súčasnom vzťahu Kremľa k islamskému svetu sme písali podrobne v čísle .týždňa 6/2007 (Kremeľ a islamský svet).
.„coming out“
Toto slovné spojenie znamená v žargóne modernej doby verejné priznanie sa k homosexualite. Teda vec, po ktorej sa človeku, ktorý to dlho pred verejnosťou či blízkymi skrýval, nepochybne uľaví. Nie je v tom nič prekvapujúce, lebo, bez akýchkoľvek posmeškov, je pravda v konečnom dôsledku psychologicky lepšia než pretvárka a lož. Známy politický komentátor Charles Krauthammer použil toto slovné spojenie neobyčajne trefne v súvislosti s prejavom, ktorý mal Vladimír Putin začiatkom februára tohto roku v Mníchove. „Menej zábavný je širší význam Putinovho mníchovského prejavu. Znamená ?coming out´ Ruska. Topiac sa v príjmoch z ropy a plynu, so skonsolidovanou diktátorskou vládou doma a s kapituláciou domácich i zahraničných spoločností pred jeho snahou zmocniť sa ich majetku, vydal Putin svoje doteraz najodvážnejšie vyhlásenie, že postsovietske Rusko sa pripravuje na obnovenie svojho postavenia na svetovej scéne,“ napísal Krauthammer hneď po Putinovom prejave. Putin v ňom obvinil Ameriku z „hyperpoužívania“ sily a pohŕdania základnými princípmi medzinárodného práva, a tiež z toho, že „prekročila svoje štátne hranice prostredníctvom hospodárskej, politickej, kultúrnej a vzdelávacej politiky, ktoré vnucuje iným národom“. Obvinil dokonca Ameriku z toho, že je zodpovedná za šírenie zbraní hromadného ničenia tým, že americká „dominancia“ núti iné krajiny, aby sa snažili také zbrane získať.
Putinov mníchovský prejav bol neobyčajne úprimný a povedal v ňom aj mnoho iných vecí. Trpko sa napríklad posťažoval, že dnes už zostala iba jediná superveľmoc, ktorá dominuje v „unipolárnom“ svete – nostalgicky vyhlásil, že „globálna bezpečnosť“ bola počas studenej vojny zaručená „strategickým potenciálom dvoch superveľmocí“. Ale všetka tá agresívna antiamerická úprimnosť nebola vlastne ničím novým a to, čo označil Charles Krauthammer vtipne za „coming out“, bola iba hlučná epizóda psychologického odhaľovania sa novej ruskej vládnucej elity, ktoré sa začalo už dávno – vlastne hneď po Putinovom nástupe k moci pred siedmimi rokmi. A kto venoval pozornosť skutkom, tie slová už nepotreboval. Mohol vidieť čoraz expanzívnejšiu zahraničnú politiku, čoraz silnejšie reči mužov v uniforme, mohol vidieť dodávky citlivej vojenskej techniky do Sýrie a Iránu – ako za dobrých sovietskych čias, mohol vidieť priateľské dodávky zbraní aj venezuelskému protiamerickému šašovi Hugovi Chávezovi a mohol vidieť aj iné veci – napríklad vytvorenie vojenského zoskupenia s Čínou a stredoázijskými republikami. Ale mohol vidieť i verejnú popravu Alexandra Litvinenka, vydieranie ropou i plynom a podobne. A toto „coming out“ už naozaj nie je nijakou novotou. Pozoruhodným prejavom Putinovho „coming out“ bol jeho prejav, ktorý mal pred zahraničnými novinármi pred dvoma týždňami v Soči. „Budeme s našimi partnermi debatovať, ale ak niečo chcú, musia byť viac špecifickí. Ak chceme riešiť Kosovo, hovorme o Kosove. Ak nám robí starosti nukleárny program v Iráne, hovorme o Iráne namiesto rečí o demokracii v Rusku.“ To je jasná reč.
.ešte chvíľu? Či naveky?
Dali by sa uviesť ďalšie analogické príbehy, ktoré sú súčasťou nekonečne komplexnej mozaiky kriminálnych globálnych mocenských hier KGB. Napríklad príbeh systematickej premeny Sekretariátu OSN na expozitúru KGB s doslova stovkami agentov a Valného zhromaždenia OSN na antiamerické a najmä antisemitské svetové fórum. Alebo príbeh množstva notoricky známych teroristických organizácií, ako Rote Armee Fraktion v Nemecku či Červených brigád v Taliansku. Ale sú to iba variácie toho istého príbehu – ambície mocou posadnutej špionážnej služby ovládnuť a manipulovať svet.
Na tom, že sa v Rusku dostala k moci nová kasta „silovikov“, zložená z bývalých či aktívnych príslušníkov silových zložiek postavených na následníckych organizáciách po komunistickej KGB, GRU a podobne, sa zhodnú prakticky všetci analytici. Na čom sa nezhodnú, sú vyhliadky. Súvisí to aj s tým, ako sa vyhodnotí „anamnéza“ súčasnej situácie. Sociologička Oľga Kryštanovská, ktorú som už spomenul aj v článku venovanom tejto téme v čísle …2007 . týždňa, zverejnila už začiatkom roka 2005 svoju monografickú štúdiu s názvom Anatómia ruskej elity, z ktorej pochádzajú aj všetky citované údaje o šokujúcom percentuálnom podiele „silovikov“ na moci. Kryštanovská identifikuje v moderných časoch štyri sukcesívne „generácie“ elity – Brežnevovu, Gorbačovovu, Jeľcinovu a Putinovu. Z jej štúdie sa vynára dej, v ktorom je stabilný, zladený, a tak trochu gerontokratický systém „rozbitý na márne kusy víchrom reforiem, ale znovu sa dáva dohromady na základe nových princípov,“ píšu o tom The Moscow Times z februára 2005. Podľa Kryštanovskej bol najnápadnejšou zmenou za Putina „tok“ ľudí zo silových zložiek. Od roku 1993 do roku 2002 stúpol podiel „silovikov“ v politickej elite z 11,2 percenta na 25,1 percenta a dnes je ešte výrazne vyšší. Znamená to, že sa v elite znížil podiel iných skupín, napríklad inteligencie. Za ten istý čas klesol napríklad podiel tých členov elity, ktorí majú doktorát, z 52,5 percenta na 20,9 percenta. Zábavné je rozprávanie Oľgy Kryštanovskej o tom, ako jej počas práce na štúdii dodala KGB do kancelárie „študenta“, ktorý nerobil celý deň nič a o piatej popoludní si otvoril fľašu vodky. Príznačný je názov štúdie: Anatómia… Príznačný preto, lebo anatómia býva stálou charakteristikou, ktorá dosť dobre odoláva času.
V rozhovore pre týždenník Kommersant z marca tohto roku, ktorý vyšiel pod názvom Moc čekistov je neskutočne stabilná, je Oľga Kryštanovská ešte oveľa konkrétnejšia. Tvrdí, že odjakživa boli v Rusku iba dve „strany“ – strana „západnikov“, ktorí sa snažili Rusko „pozápadniť“ a presadzovali individuálnu slobodu, súkromné podnikanie, rozdelenie moci, voľba a podobne, a strana „slavianofilov“, pre ktorých to všetko predstavuje cudzie ideológie a chaos, ktorý spochybňuje samu existenciu ruského štátu. Na otázku, či je Putinov súčasný režim modernou verziou vlády „slavianofilov“, odpovedá, že áno. A dodáva, že v Rusku štát silnel vždy, keď bola moc organizovaná do strmej autokratickej pyramídy. Slavianofilovia zostávali vždy pri moci omnoho dlhšie ako „západniari“ a takáto elita bola vždy presvedčená, že oslabovanie štátu povedie priamo k rozpadu Ruska. Tak treba chápať aj Putinov postoj k demokracii a k rozpadu Sovietskeho zväzu. Cykly moci prebiehajú podľa Kryštanovskej v Rusku tak, že pod „západniarmi“ rozkvitá podnikanie a hospodárstvo a oslabuje sa štát a rastú problémy na hraniciach. Potom prídu k moci nadlho tradicionalisti a obnovia starý poriadok, čo nakoniec vedie k ekonomickej stagnácii.
Dôležitý je podľa Kryštanovskej koncept neporiadku, chaosu, ktorý chcú putinovskí „čekisti“ odstrániť. Nejde im o odstránenie korupcie či zlodejstva v každodennom živote. Na to kašlú, poriadok treba obnoviť v hierarchickej mašinérii štátu. Hovorí, že keď prišel Putin k moci, povedal, že všade vidí Čečensko. Na mysli mal neprítomnosť kontroly, nie priamo vojnu. „Siloviky“ vnímajú prítomnosť akéhokoľvek alternatívneho centra moci ako hrozbu pre integritu Ruska. Neposlúcha, napríklad, Duma prezidenta? Neporiadok! A ten postupne „siloviky“ odstraňujú – bez zmeny ústavy. Tá im je ľahostajná. Nuž, a z obrazu úlohy ľudí z KGB v súčasnom Rusku nemožno vynechať ani pravoslávnu cirkev. Vždy sa chápala ako strážca integrity Ruska. A dnes je po desaťročiach komunistického pôstu opäť na scéne v plnej okázalej paráde. Cirkevná hierarchia Putinovým silovikom žehná a vraví, že ich moc je od Boha. Dá sa to pochopiť. V roku 1999 uverejnil britský The Guardian článok, v ktorom sa uvádza, že podľa dokumentov objavených v Estónsku, je Alexej II., patriarcha ruskej ortodoxnej cirkvi, agentom KGB s krycím menom „Drozdov“. Podľa dokumentov ho komunistická KGB do tej funkcie vybrala už zamladi.
Kryštanovskej odhad budúcnosti kágebáckeho režimu v Rusku je chmúrny. Ten predchádzajúci trval 80 rokov, doba je však rýchlejšia – a tak tento vydrží 40.
Vodca takmer bezmocnej opozície Garry Kasparov je ešte pesimistickejší a priamejší. V článku v The Wall Street Journal z 20. septembra píše, že v Putinovom Rusku je momentálne systém dvoch strán – „strany ropy“ a „strany plynu“. Gazprom a Rosnefť. Tie sú v rukách silovkov a budú súťažiť o moc. Inú politickú silu na obzore nevidí.
A na dôvažok čierny pohľad bývalého šéfa CIA Jamesa Woolseyho, ktorý konštatoval na sympóziu organizovanom magazínom FrontPage, že „Rusko premeškalo v 19. a 20. storočí štyri príležitosti rozhodnúť sa pevne pre liberálnu reformu: dekabristi, ktorí sa inšpirovali francúzskou revolúciou, boli porazení; reformisti, ktorí podporovali Alexandra II., keď oslobodil nevoľníkov, boli vytlačení; menševikov pozabíjali boľševici; a liberálni reformátori, ktorí obklopovali Jeľcina, prehrali teraz s Putinom a silovikmi.“ Woolsey si tiež myslí, že nadlho.
V tejto situácii vlastne nevedno, ako interpretovať afinitu niektorých slovenských politikov k dnešnému Rusku Vladimíra Putina. Je to slepota alebo niečo úplne iné?
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 40/2007 dňa 1. októbra 2007. Je pokračovaním článku, ktorý bol uverejnený v týždenníku .týždeň 38/2007 dňa 17. septembra 2007 (a nájdete ho tu).
