Kodanský summit, ktorý práve prebieha, má priniesť globálnu dohodu o rozhodných krokoch na zastavenie klimatických zmien a jej údajne katastrofálnych následkov. Dobrý výsledok však bude, ak sa summit na ničom záväznom nedohodne.
Diskusiu o globálnom otepľovaní v posledných týždňoch ovplyvnilo zverejnenie mailov a dokumentov, ktoré boli ukradnuté zo serverov CRU (Climate Research Unit) – Jednotky na výskum klímy pri Východoanglickej univerzite. Kodanský summit však prijal za svoju vieru práve výsledky práce ľudí, ktorí si tie maily vymieňali. Pracovisko CRU je hádam najdôležitejším výskumným pracoviskom pre celú agendu klimatických zmien a globálneho otepľovania. Mailová korešpondencia siahajúca od dneška až do roku 1996, spolu s dokumentmi odhaľuje veľmi nepekný obraz. Napriek tomu, že sa ten obraz mnohé médiá aj politici, spolu s pristihnutou vedeckou komunitou, snažia zľahčiť a zakamuflovať. Vynára sa z nich toto:
Najvplyvnejší klimatológovia, ktorí najviac formujú názory IPCC – Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny, ako riaditeľ CRU Phil Jones a Michael Mann, autor povestnej „hokejkovej krivky“, vedome skresľovali dáta tak, aby dáta vyhoveli ich klimatologickej doktríne. Nazývajú to „trikom“. Oni a celá skupina ďalších sa snažia zakamuflovať faktický globálny pokles či stagnáciu teplôt. (Zdá sa, že za posledných 12 rokov teplota v globálnom meradle nestúpa, aj keď IPCC tvrdí niečo iné.) Mimochodom, Mannova „hokejková krivka“, podľa ktorej nastal v poslednom desaťročí 20. storočia dramatický vzostup teplôt, tvorila hlavný vizuálny artefakt správy IPCC z roku 2001. Medzitým sa ukázalo, že Michael Mann buď vedome manipuloval údaje (čo je pravdepodobnejšie), alebo urobil svoju prácu veľmi zle a neprofesionálne. V každom prípade o „hokejke“ už nik nehovorí a zo správy IPCC z roku 2007 úplne zmizla. Bez vysvetlenia či (nebodaj) ospravedlnenia. Michael Mann je však naďalej v kruhoch klimatických poplachárov nespochybniteľnou autoritou.
Okrem toho sa títo renomovaní vedci vzájomne povzbudzujú k tomu, aby skryli hrubé dáta pred ľuďmi, ktorí majú právo ich žiadať na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Phil Jones píše mail Mannovi, že ich „radšej zmaže“. Práve na základe anglickej verzie tohto zákona opakovane žiadali o prístup k informáciám aktivista Willis Eschenbach či Kanaďan Steve McIntyre (tento matematik je editor známej stránky Climate Audit, ako prvý spochybnil Mannovu hokejku), ktorí sa spomínajú v inkriminovaných mailoch. Vysvitá tiež, že pod procedúrou „homogenizácie dát“ sa v mnohých prípadoch rozumie ich sfalšovanie – napríklad v prípade austrálskych meraní, kde sa po „homogenizácii“ zmenil pokles teploty na nárast.
K tomuto obrazu nepoctivých vedcov sa pridáva aj nepekný obraz ľudí, ktorí sa snažia zlikvidovať profesionálne kariéry vedcov, ktorí majú iný názor. Vytvorili skrytý kartel posudzovateľov, ktorý nedovolí publikovanie odlišných výsledkov či názorov. Takzvaný „peer review“ proces posudzovania vedeckých článkov, ktorý inde slúži ako filter kvality, premenili na mafiánsku cenzúru nepohodlných, tých, ktorí nesúhlasia, lebo im ich výskum káže nesúhlasiť. Nepublikovanie pritom vo vede znamená profesionálnu smrť. Takými postupmi sa im podarilo zastrašiť množstvo vedcov aj redaktorov vedeckých časopisov s opačným názorom natoľko, že svoje postoje vyjadrujú len šeptom, súkromne. Infekcia cenzúry postihla aj najrenomovanejšie časopisy, ako americký Science.
Pred týmito informáciami sa nedalo uniknúť, hoci sa o to mnohé médiá snažili. Najnovšou stratégiou „klimatických pravoverných“ je tvrdenie, že aj keď sa stali neprístojné veci, išlo iba o prílišnú snahu ľudí oddaných veci, o pochopiteľné citové zaujatie, a hypotéza globálneho otepľovania spôsobeného človekom je správna a na faktoch tá aféra nič nemení. Problém je, že mení. A netreba ani nechcené mailové priznania vedeckých dobrodruhov. Z katastrofických predpovedí IPCC a klimatických poplachárov stačí pre vážne pochybnosti hraničiace s istotou pár príkladov.
.o himalájskych ľadovcoch
„V Himalájach ustupujú ľadovce rýchlejšie než v ktorejkoľvek inej časti sveta, a pokiaľ sa tempo ich ústupu nespomalí, pravdepodobnosť, že pri súčasnom tempe otepľovania Zeme zmiznú úplne do roku 2035 či ešte skôr, je veľmi vysoká,“ píše sa v poslednej správe IPCC z roku 2007. Delegácia Indie, na území ktorej sú takmer všetky spomínané ľadovce (je ich okolo 10-tisíc) dôrazne proti tejto formulácii protestovala, ale bola prehlasovaná. IPCC pravdu nehľadá, IPCC o nej hlasuje. Indický glaciológ (vedec skúmajúci ľadovce) Vijay Kumar Raina hovorí, že taká prognóza nemá nijaký základ v realite. Publikoval štúdiu, podľa ktorej sa pôvodne pomerne rýchly ústup himalájskych ľadovcov výrazne spomalil, niektoré sú už dlho stabilné a niektoré dokonca rastú. Raina nie je so svojím pozorovaním sám. Ohlásili sa ďalší glaciológovia, ktorí študujú himalájske ľadovce a vyhlásili, že Rainove pozorovania sú v súlade s ich vlastnými. Hovorí to kanadský glaciológ Kenneth Hewit a hovorí to aj Jeffrey Kargel z University of Arizona. Obaja robili výskum priamo v Himalájach. IPCC tiež tvrdí, že údajné roztápanie himalájskych ľadovcov bude mať ničivý vplyv na prietok vody v indických riekach – keď už nebude ľadovcov, rieky vyschnú. Ale ani to nie je podľa všetkého tvrdenie, ktoré by malo akúkoľvek oporu v realite. Hydrológovia hovoria, že za prietok vody v indických riekach môžu najmä monzúnové dažde, a že voda z ľadovcov tvorí iba malé percento ich prietoku.
Od skončenia „malej doby ľadovej“ nepochybne ľadovce ustupujú – väčšina ich objemu totiž vznikla práve počas tohto obdobia. Zdá sa však, že za posledných tridsať rokov sa ústup ľadovcov (prinajmenšom v Himalájach) spomalil, niekde sa celkom zastavil a niekde dokonca tie ľadovce rastú.
.list prezidentovi Maledív
Medzi najstrašidelnejšie apokalypsy, ktoré nám hrozia nielen podľa Al Gora, patrí to, že sa roztopia ľadové hory, pláne Arktídy a Antarktídy a hladina morí stúpne o celé metre a voda zaplaví husto obývané pobrežia tak dramaticky, že milióny ľudí ani nestihnú ujsť. Jedným z hlavných symbolov blížiacej sa apokalypsy je ostrovný štátik Maledivy. Mohammed Našíd, prezident tohto štátu, ktorého ostrovy naozaj vytŕčajú z vôd Indického oceána iba asi dva a pol metra (na najvyššom mieste), dokonca nechal zasadať demonštratívne svoju vládu v potápačskom výstroji na dne slnkom presvietenej lagúny, aby tak upozornil na hrozbu, že jeho vlasť čoskoro pohltí oceán, keď voda stúpne, tak ako predovedá, až o 8 metrov. Jeho obavy sa rozhodol rozptýliť verejným listom v britskom týždenníku The Spectator Nils-Axel Mörner, bývalý šéf katedry geodynamiky na Stockholmskej univerzite, ktorý patrí k najväčším svetovým autoritám v tejto oblasti. (Ten verejný list preto, lebo mu pán maledivský prezident dvakrát neodpovedal na listy súkromné.) Pán profesor Mörner, ktorý skúmal zmenu hladiny mora aj počas šiestich expedícií na Maledivách, detailne zdokumentoval zmeny hladiny na ostrovoch za uplynulých 4 000 rokov. Píše pánu prezidentovi, že zaujímavých je najmä posledných 500 rokov, počas ktorých v 17. storočí stúpla hladina o 50 centimetrov; potom v 18. storočí klesla hladina mora pod súčasnú úroveň; medzi rokmi 1790 až 1970 stúpla potom hladina o 20 centimetrov; v 70. rokoch 20. storočia hladina opäť klesla o 20 centimetrov; a za posledných 30 rokov sa hladina nezmenila.
Ľudia na Maledivách sa teda nemajú v najbližšom čase čoho obávať. Podľa rôznych scenárov, ktoré prezentuje vo svojich správach IPCC, môže hladina morí ku koncu tohto storočia stúpnuť o 30 až 50 centimetrov. Profesor Mörner píše, že záznamy z jeho výskumov naznačujú skôr maximálne 20 centimetrov (teda menej), čo ani v minulosti nepredstavovalo pre obyvateľov Maledív nijaký problém, a že by teda bolo dobré, keby pán prezident Maledív odovzdal túto informáciu svojmu ľudu a zbavil ho tak strašného psychologického bremena. Mörner tiež naznačuje, že verejné obavy pána prezidenta nemusia byť celkom nezištné – ak totiž presvedčíte dostatočný počet západných politikov, že vaše malé ostrovčeky sú ohrozené iba vďaka nezodpovednosti a skleníkovým plynom z ich vlastných vyspelých krajín, peniaze na kompenzácie sa na Maledivy len tak pohrnú. A čosi určite dostanú aj ostrovné štátiky Tuvalu a Vanuatu. Lebo aj tam nahnali poplachári strach. „Žijeme v stálom strachu z ničivých dopadov klimatickej zmeny… Hrozba je skutočná a vážna a rovná sa pomalej a zákernej forme terorizmu voči nám,“ povedal Saufatu Sopoanga, predseda vlády Tuvalu, na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN v roku 2003 a myslel to, podľa všetkého, vážne, i keď sa zatiaľ s hladinou mora okolo Tuvalu nič významné nedeje.
To, že panuje vedecký konsenzus, že v priebehu nasledujúceho storočia príde ku katastrofickému stúpnutiu hladiny oceánov, je jedna z najobľúbenejších lží Al Gora.
.prichádza k nám malária
Paul Reiter je profesorom na Pasteurovom inštitúte v Paríži. Je špecialistom na biológiu komárov a prispievateľom k správe IPCC a jeho dlhoročnou výskumnou tému sú práve choroby prenášané komármi – ako najmä malária. Malária je choroba, ktorá sa má podľa klimatických poplachárov rozšíriť – vďaka globálnemu otepľovaniu a migrácii komára druhu Anopheles – z Afriky do severnejších oblastí zeme. Al Gore mal vo svojom katastrofickom filme animáciu, na ktorej malé komáre lezú hore úbočiami hory s končiarom pokrytým snehom. Hovoril k tomu legendu, že africké Nairobi zvyklo byť výškovo nad úrovňou, po ktorú ešte môžu žiť tieto komáre, ale teraz… tie malé komáre lezú vyššie a vyššie. Al Gore a ďalší šíritelia paniky profesora Reitera podráždili týmto mýtom o šírení malárie viackrát. Minulý týždeň napísal o tom článok, podobne ako profesor Mörner, do britského týždenník The Spectator. Reiter píše, že Nairobi znamená v jazyku Masajov „miesto so studenými vodami“ a že mesto vyrástlo okolo tábora staviteľov železnice v roku 1899, a že v tom čase tam rozhodne boli aj komáre a samozrejme aj rozšírená malária. Vždy tam boli. Malária sa vyskytovala aj v nadmorských výškach 2 500 metrov a komáre pozorovali aj vo výške 3 000 metrov. Reiter spomína, že už v roku 2000 protestoval, keď časopis Scientific American zverejnil veľký článok plný obvyklých neprávd tohto typu. Autorom zavádzajúceho článku bol istý Paul Epstein a práve od neho má Al Gore obrázky komárov lezúcich na zasneženú horu. Dr. Epstein patrí podľa Paula Reitera k skupine vedcov oddaných veci boja proti otepľovaniu. Publikujú v renomovaných časopisoch, nepublikujú však výskumné správy, píšu iba komentáre a názory. Reputáciu a legitimitu nezískavajú podľa Paula Reitera učenosťou, ale opakovaním. Stále dookola tie isté tvrdenia a tie isté mená. Reiter napočítal 48 podobných článkov z pera ôsmich aktivistov. Usilovne vyrábajú mýtus a všetci ôsmi patria k spoluautorom hodnotiacich správ IPCC.
Epstein a spol. hovoria napríklad, že sa malária dostane vďaka otepľovaniu do Veľkej Británie. Paul Reiter píše, že keby sa namáhali overiť si fakty, zistili by, že aj v dobe zvanej „malá doba ľadová“ (asi od polovice 13. storočia do konca 17. storočia), keď anglický kráľ Karol II. usporadúval akcie na zamrznutej Temži (v druhej polovici 17. storočia) zúrila napríklad v Essexe malária podobne ako dnes v Afrike. Píše tiež, že slávny biológ Linné napísal v 18. storočí doktorskú prácu o malárii v strednom Švédsku, a že v rokoch 1922 – 23 sa malária v Sovietskom zväze dostala až na sever do Archangeľska a zabila až 600-tisíc ľudí. Z Európy zmizla až s príchodom insekticídu DDT. Hoci to znie tak logicky, zmeny teplôt zrejme s epidemiológiou malárie nesúvisia. Vzťah klimatických zmien a malárie je zrejme omnoho zložitejší ako by vyhovovalo dr. Epsteinovi a ďalším panikárom.
.karbónová stopa peňazí
Keď sa ľudia pustia do niečoho s takou vervou, že sú ochotní pri tom aj klamať a podvádzať, ide obyčajne o peniaze. O veľké peniaze. Klimatickí poplachári zvyknú častovať skeptikov, ktorí pochybujú o základných článkoch ich viery, rôznymi nadávkami. V nehoráznostiach tohto typu vyniká napríklad Ed Miliband, britský minister pre energetiku a klimatické zmeny. Čítate správne, Veľká Británia má ministra pre klimatické zmeny. On i ďalší celkom zlovoľne napríklad používajú slovo „popierač“, čo má skeptikov dať implicitne na morálnu úroveň tých, čo popierajú holokaust. Al Gore ich označil v závere svojho pochybného filmu za malú hŕstku ľudí, čo veria, že zem je plochá a že pristátie na Mesiaci bolo iba inscenované vo filmových štúdiách. Pritom poprední skeptici sú profesormi prestížnych amerických univerzít (ako Patrick Michaels, Richard Lindzen či Fred Singer), čo sa o Al Gorovi tvrdiť nedá. Tiež ich obvinil, že sú bohato odmeňovaní ropným priemyslom. Ale toky peňazí stojí za to sledovať. Urobili to viacerí, naposledy komentátor Bret Stephens v The Wall Street Journal.
Bret Stephens píše, že klimatológ Phil Jones, jeden z najhlavnejších aktérov z aféry uniknutých mailov, bol v rokoch 2000 až 2006 prijímateľom, alebo spoluprijímateľom výskumných grantov vo výške 19 miliónov dolárov, čo je šesťnásobok toho, čo získal na „výskum“ v 90. rokoch. Ak tomu dobre rozumiem, tak Phil Jones nerobí nijaký nákladný terénny výskum, ale iba analyzuje dáta získané svetovou sieťou staníc merajúcich teplotu – hrubé dáta zbierajú GHCN – Global Historical Climate Network, sieť, ktorá patrí americkej vláde, a GISS – Goddard Institute for Space Studies, ktorý patrí k NASA, teda tiež americkej vláde. Je to hromada čísiel, ale dá sa k nim na požiadanie dostať, pretože sú verejné. Stephens píše, že tie veľké peniaze prišli tak rýchlo, lebo klimatický poplašný zvon znel tak hlasne. Z pohľadu Phila Jonesa či Michaela Manna je to jednoduché: Treba udržiavať a stupňovať pocit fatálneho ohrozenia a blížiacej sa klimatickej katastrofy, lebo ak vysvitne, že ide o kolosálny omyl, či ešte kolosálnejší podvod, zmiznú granty a toky peňazí vyschnú.
Nie sú to však tie najväčšie peniaze. Európska komisia venuje najnovšie klimatickému výskumu viac ako dve miliardy eur, do čoho nie sú zahrnuté výdavky členských krajín EÚ. V Amerike, píše Stephens, plánuje Kongres vydať na klimatické úsilie NASA 1,3 miliardy dolárov, a k tomu 400 miliónov na NOAA, vládnu oceánologickú a atmosférickú agentúru, pod ktorú patrí GHNC, a 300 miliónov na NSF (National Science Foundation). K tomu treba pripočítať 600 miliónov dolárov, ktoré do klimatických iniciatív mieni venovať samotný štát Kalifornia (inak na pokraji bankrotu). A Bret Stephens dodáva, že to všetko je iba zlomok sumy asi 94 miliárd dolárov, ktoré sa tento rok minuli celosvetovo na niečo, čo sa volá „zelené stimuly“ – teda najmä na etanol a iné alternatívne energie. Ak sa dá hovoriť o peniazoch vynaložených na bezmyšlienkovité poškodzovanie ľudí (dostupnosť potravín) aj ekosystémov, sú to peniaze vynaložené na „biopalivá“ a podobné veci.
A za pachom peňazí sa vynoril celý nový ekosystém organizácií nasávajúci bohaté zdroje. Sú v ňom staré ekologické nátlakové skupiny ako Sierra Club či Greenpeace, ale aj množstvo ďalších životaschopných skupín s kreatívnymi menami ako Ozone Action, Clear Air Cool Planet a podobne. Podľa Stephensa všetky dostávajú fondy spojené s agendou klimatických zmien, a tak musia všetky veriť v to, že globálne otepľovanie (a jeho katastrofálne dopady) je skutočné. Ak zmizne dôkaz, zmizne to, čo reprezentujú – vrátane tisícov pracovných miest, ktoré vytvorili, zmiznú zdroje, vládne aj súkromné, vyschnú peniaze. „To sa nazýva vlastné (zištné) záujmy a vlastné záujmy sú nepriateľmi zdravej vedy,“ vraví Bret Stephens.
.závan totality
V Kodani sa zišlo vyše 10-tisíc ľudí na megakonferencii, ktorá nie je vedeckou konferenciou. Štafáž tam síce tvoria aj vedci, ale pripustili len pravoverných. Otázkou je, či ich ešte možno rátať medzi vedcov, lebo dávno prestali hľadať pravdu a venujú sa iba potvrdzovaniu svätej doktríny. Taká konferencia má s vedou asi toľko, ako bývalé zjazdy komunistickej strany. V Kodani sa nič neskúma, v Kodani sa koná rituál, bohoslužba. Navyše taká čudná bohoslužba, lebo prím majú politici so zakamuflovanými ekonomickými záujmami a pravoverní aktivisti s totalitnými sklonmi. Prečo totalitnými? Opäť to skúsil definovať v niekoľkých bodoch Bret Stephens: Revolučný zápal a radikalizmus, utopickosť, antihumanizmus (najnovší argument Populačného fondu OSN na zmenšenie počtu rodiacich sa detí je, že „žiadny človek nie je ´karbónovo neutrálny´“); netolerancia; monokazualizmus – všetko má jedinú a tú istú príčinu; ľahostajnosť k dôkazom; grandióznosť. Najmä tá posledná totalitná črta stojí za to. V Kodani sa má ustanoviť medzinárodné dozorné teleso, ktoré sa už teraz volá „vláda“. Ako hovorí návrh dokumentu: „Vláda bude riadená Konferenciou strán (štátov dohody),“ a bude vykonávať „verejné politiky… ktorým sa musia podriadiť zákony trhu a s tým spojená dynamika.“ Teda klimatickou okľukou naspäť k Marxovi – tentoraz vo veľkom, globálne. Dosť znepokojujúce.
Schéma črtajúca sa v Kodani je grandiózna. Svet ohlúpnutý a zmanipulovaný skupinou nepoctivých vedcov sa chystá sám seba ekonomicky zmrzačiť, chystá sa odsúdiť nerozvinuté štáty na večnú chudobu a závislosť od bohatšieho sveta a chystá sa vytvoriť politický zárodok globálnej neslobody. To všetko pravdepodobne v honbe za fatamorgánou a v presvedčení, že robí niečo naozaj vznešené – zachraňuje celú planétu. Šťastným výsledkom bude, ak sa summit skončí fiaskom. Klímu to neovplyvní, všetko ostané áno. Pozitívne.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 50/2009 dňa 14. decembra 2009.
