Konzervativizmus ako filozofia

Článok amerického sociológa a politológa Clintona Rossitera, je zaujímavý aj ako určitá sebareflexia konzervatívneho vedomia (autor je konzervatívec-tradicionalista), aj ako príspevok, poskytujúci plastický obraz spoločenského prúdu, zohrávajúceho veľkú úlohu v politickom a ekonomickom živote modernej spoločnosti. Skutočnosť, že Clinton Rossiter pri formulovaí jednotlivých pojmov vychádzal zo skúseností západných krajín s rozvinutým systémom politického pluralizmu, vôbec nebráni aplikácii jeho záverov aj v podmienkach našej spoločnosti, ktorej radikálna transformácia je sprevádzaná konštituovaním modernej politickej scény. Konzervativizmus je slovo, ktoré zvyčajne dráždi a uvádza do omylu. Avšak vzhľadom na to, že znamená reálne a stabilné spôsoby myslenia a činosti, a pretože je málopravdepodobné, že sa nájde nejaká všeobecne uznávaná náhrada tohto termínu, je mu súdená dlhá existencia ako vhodnému, aj keď nebezpečnému spoločenskovednému pojmu. Na bádateľoch, ktorí používajú tento termín, spočíva ťažká povinnosť preukazovať maximálnu presnosť pri používaní slov, zaťažených bremenom tradícií a nádychom emócií. Musia robiť rozdiely pri používaní tohto slova, ktoré sa v povojnovom období stalo štandardným. Môžeme uviesť štyri prípady jeho použitia. Konzervativizmus ako určenie temperamentu Podľa jednej z definícií je konzervativizmus prirodzenou a zároveň kultúrne podmienenou náklonnosťou predchádzať rôznym zmenám v zaužívanom spôsobe života a činnosti. Tento termín, i keď približne, dosť efektívne charakterizuje temperament alebo psychologický stav a tie črty charakteru, ktoré sa prejavujú v každodennom živote väčšiny ľudí zo všetkých vrstiev spoločnosti. Preto môžeme s plným právom – aj keď s poľutovaním – hovoriť o konzervativizme chudobných, konzervativizme starcov a konzervativizme nevzdelancov. Zároveň je treba vysoko hodnotiť úlohu konzervatívneho temperamentu v spoločenskom pokroku. Život v spoločnosti, ktorá sa skladá výlučne z ľudí, zaujatých zabezpečením spoľahlivej existencie, by bol neradostný a možno dokonca i prísny, ale spoločnosť zbavená takých ľudí, by zrodila anarchiu. Ani rozdelenie práce, ani udržanie zákonov a poriadku, ani zhromaždenie vedomostí, ani odovzdávanie skúseností z generácie na generáciu – to všetko by nebolo možné, ak by konzervatívny temperament, najmä vo forme imperatívov sociálnej organizácie, nebol aktívnou silou v ľudskom živote. Situačný konzervativizmus Podľa druhého určenia je konzervativizmus jav, ktorý sa vyznačuje odporom voči rôznym zmenám v sociálnej sfére. Tento pojem najzreteľnejšie a najefektívnejšie určuje model sociálneho správania, princípy a predpojatosti, ktoré sa prejavujú v každodennom živote viacerých ľudí v rozvinutej spoločnosti. Charakteristickou črtou tohto druhu konzervativizmus, ako v podstate aj akéhokoľvek jeho variantu, je strach z premien, ktorý sa vo sfére politiky mení na strach z radikalizmu – v tomto prípade radikalizmu ľudí, navrhujúcich “prerobiť svet” alebo prinajmenšom ho “zlepšiť” na úkor starých hodnôt, systémov a spôsobu života. Politický konzervativizmus Ak si predstavíme väčšie množstvo konzervatívcov prvéh o a druhého typu, umiestnených do kolobehu politiky, potom prirodzenou cestou prídeme k tretej definícii konzervativizmu, ktorá zhruba zodpovedá síce ošúchanému, ale stále ešte používanému označeniu “pravica”. Väčšina ľudí, posudzujúcich konzervativizmus, má na mysli politický konzervativizmus, t.j. zámery a činy strán a hnutí prevažne skôr obranného ako útočného charakteru. Tieto strany vyzdvihujú zdedené mravné normy a vyskúšané vzory, majú skeptický vzťah k efektivite ľudového vládnutia, dá sa o ne oprieť, keď ide o odpor voči reformistickým plánom umiernenej ľavice a dezorganizačným schémam extrémnej ľavice. Tešia sa najväčšej podpore tých ľudí, ktorí sú materiálne a psychologicky zainteresovaní na zachovaní existujúceho poriadku. Ak určujeme politický konzervativizmus širšie, ako to napovedá zdravý úsudok, potom sa mení na univerzálny fenomén akejkoľvek organizovanej spoločnosti. Ak sa vynasnažíme, nájdeme politických konzervatívcov v akejkoľvek krajine a kultúre. Môžeme dokonca povedať, že konzervativizmus je v podstate obhajobou akejkoľvek existujúcej spoločnosti. Avšak takto uvažovať znamená ignorovať dejiny a logiku tohto fenoménu, ktorému, rovnako ako aj jeho veľkému partnerovi a odporcovi – liberalizmu, sa dostáva úplného vývoja v podmienkach civilizovaného, politického a kultúrneho zápasu v otvorenej, usporiadanej a ústavnej spoločnosti. Toryovci vo Veľkej Británii, republikáni v USA, gaullisti vo Francúzsku a kresťanskí demokrati v poltucte európskych štátov sú konzervatívnymi stranami v pravom zmysle tohto slova, liberálni demokrati v Japonsku a strana Svatantra v Indii sú nimi v podstatne menšej miere. Konzervativizmus a reakcia Treba robiť rozdiely (aj keď to v politike ide ťažko) medzi dvoma klasickými politickými pozíciami pravice – medzi konzervativizmom a reakciou. Reakčnosť – to je pozícia ľudí, ktorí nežijú prítomnosťou, skôr smútia za minulosťou a chceli by sa pokúsiť ju vrátiť. Napriek tomu, že konzervatívec je v podstate človekom nečinným, môže sa z času na čas odovzdávať spomienkam na rok 1945 a rok 1928, na rok 1896 alebo dokonca na rok 1788; jeho psychológia a programy sú celkom dobre prispôsobené k existencii v reálnom svete. Reakcionár, alebo ak chcete prívrženec reštaurácie, to je človek činu, ktorý nechce uznať za dobré alebo prinajmenšom znesiteľné všetko to, čo bolo raz nastolené. Je pripravený zrušiť niektoré zákony, zlikvidovať niektoré inštitúcie, ústavu s tým, aby prinavrátil sociálny vývoj k tomu okamihu, keď jeho spoluobčania sa po prvý raz neuvážene odchýlili od správnej cesty. Je zrejmé, že existuje dôležitá vzájomná väzba medzi konzervativizmom a revolúciou v tom zmysle, že historickou úlohou politického konzervativizmu na Západe nebol boj s revolúciou, ale predchádzanie jej. Konzervativizmus v naozaj revolučnej situácii – to je politika ilúzií: spoločnosť, zachvátená revolúciou, ju nemôže potlačiť pomocou konzervatívnych prostriedkov. Konzervatívec – to je predovšetkým človek poriadku, dezorganizovaná spoločnosť nie je miestom pre neho. Hovoriť o konzervativizme vo Francúzsku roku 1792, v Rusku roku 1917 alebo na Kube roku 1956 znamená hovoriť o politickej línii, ktorú nie je možné uskutočniť v praxi. Výbuch skutočnej sociálnej revolúcie je presvedčivým svedectvom toho, že konzervativizmu sa nedostalo vývoja v danej spoločnosti, alebo ak aj bol významným hnutím, ukázal sa neudržateľným. Politický konzervativizmus sa skoro vždy nachádza v zajatí sociálneho procesu, stelesneného v tradíciách a inštitúciách svojej krajiny a z tohto dôvodu je antipódom tých ľudí, ktorí vedome alebo nevedome rozvíjajú tento proces. Oni konajú, on iba reaguje – okrem tých zriedkavých prípadov, keď je schopný súperiť s Benjaminom Disraelim a prebrať cudzie heslá. Ak oni konajú ako liberáli, ak sa sociálny proces vyvíja stabilne, bez otrasov, potom jeho odvetné činy môžu nadobudnúť formu konzervativizmu. Ak však oni konajú ako radikáli, ak proces dostáva výrazné zrýchlenie, potom jeho činy sa musia orientovať už nie na zachovanie, ale na reštauráciu. Dnes, keď sa zdá, že na celom svete sa dejinný vývoj vymyká spod kontroly, konzervatívec nemôže viac siahnuť po jednoduchých, inštinktívnych metódach zachovania status quo. On, ako aj liberáli, musí uvažovať a diferencovať udalosti a zároveň, ako aj radikáli, je nútený plánovať a riskovať. “Konzervatívec-reformátor”, politik pravicovej orientácie, ktorý sa snaží pretromfnúť liberálov vo veci sľubov v oblasti sociálnych programov, sa cíti veľmi neisto. “Konzervatívec-revolucionár”, ktorý koná “radikálne” kvôli zachovaniu rúcajúcich sa hodnôt a inštitúcií svojej spoločnosti, vôbec nie je konzervatívcom. Nečudo, že viacerí konzervatívci v západných krajinách sa odvrátili od politiky, aby sa mohli venovať obhajobe tradícií v oblasti umenia, publicistiky a vzdelávania. Konzervativizmus ako filozofia Okrem konzervativizmu ako vlastnosti charakteru a činnosti existuje taktiež konzervativizmus myslenia, skoro vždy bezprostredne s nimi spojený. Ako filozofia, zameraná na obhajobu existujúceho poriadku a vládnuceho postavenia určitých skupín alebo tried v rámci tohto poriadku, konzervativizmus vystupuje ako mohutná intelektuálna sila vo väčšine západných krajín. Konzervatívni a pseudokonzervatívni myslitelia začali prejavovať aktivitu v období po druhej svetovej vojne, najväčšiu za posledných dvesto rokov, pre ktorú je charakteristické hlboké rozčarovanie z nesplnených sľubov liberalizmu. Konzervativizmus ako intelektuálna sila si vždy ťažko vybojovával svoj podiel vplyvu a rešpektu. Na rozdiel od radikála a liberála sa skutočný konzervatívec veľmi nerád púšťa do teoretických špekulácií. Najslávnejší konzervatívny činiteľ 20. storočia sir Wiston Churchill napriek svojmu literárnemu majstrovstvu stále odmietal sformulovať a opísať tie princípy, ktorými sa riadil vo svojej kariére. Samotný záver vypracovať teóriu konzervativizmu nie je tak povediac podnetom vlastným pre konzervativizmus. Realizácia tohto zámeru vedie konzervatívca príliš ďaleko od inštinktívnej posvätnej úcty voči ustáleným obyčajom, ktoré tvoria podstatu konzervatívnych názorov. Konzervativizmus rozkvitá v ideovej sfére nezávisle od toho, či je vo sfére politiky v útoku alebo na ústupe. Treba uznať existenciu celého radu základných princípov, ktorých sa všade pridržiavajú umiernené pravicové sily, ktoré dosahujú určité štádium vývoja. Filozofi súčasného konzervativizmu sa zaoberajú celým radom stálych tém, ako napríklad: – existencia univerzálneho mravného poriadku, ktorý je schválený a podporovaný náboženstvom; – beznádejne nedokonalá podstata človeka, u ktorého sa pod prikrývkou civilizovaného správania skrýva nerozumnosť a hriešnosť; – prirodzená nerovnosť ľudí v zmysle ich fyzického a intelektuálneho vývoja; – nevyhnutnosť existencie spoločenských tried a skupín, a preto aj nezmyselnosť pokusov o sociálne rovnostárstvo prostredníctvom zákona; – najvýznamnejšia úloha súkromného vlastníctva pre dosiahnutie osobnej slobody a pre obhajobu sociálneho poriadku; – nespoľahlivosť pokroku, uznanie skutočnosti, že tradičné normy sú hlavnou hybnou silou pokroku, ktorý môže byť v spoločnosti dosiahnutý; – nevyhnutnosť aktívnej účasti aristokracie na štátnom riadení; – obmedzenosť sféry ľudského rozumu, a preto aj dôležitosť tradícií, inštitúcií, symbolov, rituálov a dokonca i predsudkov; – náklonnosť k omylom a potenciálna tyrania riadenia väčšiny, a preto vhodnosť rozptýlenia, obmedzenia a vyváženosti politickej moci. Je možné pokračovať v tomto zozname a dodať, že napríklad konzervatívci uprednostňujú nie rovnosť, ale slobodu, že podľa ich názorov vzdelanie skôr ako človeka oslobodí, musí ho zdisciplinovať. Nie nadarmo konzervatívci radi používajú také pojmy ako “tragédia dejín” a “neadekvátnosť politiky”, vyzdvihujú ľudskú obozretnosť a usporiadanosť spoločnosti. Zdá sa, že horeuvedené princípy tvoria podstatu konzervatívneho sebavedomia v 20. storočí. Preložil Grigorij Mesežnikov.