Český politológ a publicista Lukáš Petřík napísal výbornú publikáciu s názvom Konzervativní revoluce Margaret Thatcherové a Ronalda Reagana (CDK Brno, 2008). Kto chce pochopiť východiská, opatrenia a dôsledky vládnutia oboch štátnikov, ten by nad jej kúpou nemal váhať.
Petřík nenapísal žiadnu hagiografiu, ale politologicko-historické dielo, ktoré vychádza z jeho diplomovej a rigoróznej práce. Spomína nielen svetlé stránky Reaganovho prezidentstva a Thatcherovej ministerského predsedníctva, ale aj ich chyby, omyly a kritiku, ktorú utŕžili zľava i sprava. Navzdory ich blízkemu vzťahu, neobchádza ani ich občasné rozdielnosti v postojoch. Keďže obaja štátnici sa ideovo pohybovali na pomedzí konzervatívneho tradicionalizmu a klasického liberalizmu, autor najskôr v kocke vysvetľuje anglosaskú podobu týchto dvoch prelínajúcich sa myšlienkových prúdov. V stručnosti sú tu vysvetlené pozície takých osobností ako bol John Locke, Adam Smith, David Hume, Edmund Burke, lord Acton, F. A. von Hayek, Alexis de Tocqueville, Ludwig von Mises a mnohí ďalší. Petřík pripomína, že je silným zjednodušením stotožňovať Reagana alebo Thatcherovú výlučne s neokonzervatívcami, lebo v ideových základoch ich pravicovej revolúcie je zastúpené omnoho širšie myšlienkové spektrum. Časť knihy, venovaná anglosaskému konzervativizmu, môže byť však cenným úvodom do problematiky pre čitateľov, ktorí nerozoznávajú nuansy medzi rôznymi pravicovými prúdmi.
Petřík je veľmi systematický. Pri písaní vyčerpávajúco využil množstvo dostupnej literatúry k Reaganovi a Thatcherovej. Z jeho práce sa tak stal koncentrát toho najlepšieho, čo by si inak čitateľ musel prácne hľadať a spájať v desiatkach publikácií. Faktograficky je dielo spracované na vysokej úrovni a čitateľ sa ľahko dopracuje k odpovediam na otázky, aký bol napríklad vzťah Reagana a Thatcherovej k Bohu, potratom, k štátu Izrael, či aké boli ekonomické ukazovatele pre každý rok ich vlády. Dnes je v móde bagatelizovať Reaganov rozhodujúci prínos k pádu Sovietskeho zväzu a dávať jeho vavríny Gorbačovovi. Petřík však v kapitole o zahraničnej politike ukazuje, že Biely dom v 80. rokoch cieľavedome pracoval na porážke komunistickej „Ríše zla“. Príkladom môže byť americká obchodná politika voči ZSSR. Za Reagana USA uvalili embargo na sovietsky plynovod do západnej Európy a súčasne zrušili Carterovo embargo na vývoz amerického obilia do Ruska. Európania to neniesli dobre, no Reaganova logika bola nasledovná: plynovod urobí spojencov v Európe závislých od ruských surovín, navyše Moskve to poskytne potrebné devízy a nové západné technológie. Na druhej strane, s obilím žiadne technologické riziko spojené nie je, jeho vývoz do ZSSR urobí Moskvu závislú od Západu a navyše, takýto obchod z Ruska valuty odčerpá. A tak by sa dalo dlho pokračovať. Petřík cituje aj komunistických generálov, ktorí Reagana považovali za tvrdého súpera.
Za najväčší omyl Margaret Thatcherovej považuje Petřík jej neschopnosť včas prekuknúť centralizačné tlaky ukryté pod pláštikom európskej integrácie. Toto svoje zlyhanie barónka koniec koncov aj sama priznala. Vo všeobecnosti sa celou knihou tiahne línia hodnotovej politiky, ktorá síce musela súperiť často aj s malovernými cynikmi vo vlastnej strane a obvineniami zo slepého fanatizmu, no napokon sa ukázala ako úspešná. A tak minimálne pre nás Stredoeurópanov zostane Ronald Reagan najväčším americkým prezidentom a Margaret Thatcherová najväčšou britskou premiérkou 20. storočia.
Autor je publicista a šéfredaktor magazínu www.prave-spektrum.sk
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2008.
