Nik v Európe ani Amerike nevie presne, čo urobila Severná Kórea pred pár dňami, vlastne vo chvíli, keď prezident Obama rečnil v Prahe o svete bez nukleárnych zbraní. Podľa vlastného tvrdenia sa pokúsila dostať na obežnú dráhu satelit. Nijaký nový satelit ani iný predmet severokórejskej proveniencie sa však na obežnej dráhe nenachádza.
Druhá a omnoho pravdepodobnejšia možnosť je, že testovala opäť viacstupňovú balistickú raketu dlhého doletu Taepodong 2. Paranoidný komunistický režim v Pchongjangu nepotrebuje na svoje prežitie vlastné satelity na obežnej dráhe, potrebuje nukleárne zbrane nesené balistickými raketami dlhého doletu, aby si svet a najmä Amerika dvakrát rozmysleli akýkoľvek vojenský pokus o jeho zvrhnutie. Že ani Amerika, ani Južná Kórea, ani Japon – sko, ani nikto iný nič také neplánujú? To je pravda, ale iba v realite, ako ju vníma svet mimo hraníc Severnej Kórey. Kim Čong-il a jeho súdruhovia však okolitý svet vnímajú cez filter svojej paranoje, takej príznačnej pre väčšinu diktátorov, a svojmu prežitiu pri moci (v danej chvíli zvonka nijako neohrozenej) podriadia naozaj všetko a zaplatia čímkoľvek, pokojne aj miliónmi životov svojich poddaných. Hádam ani netreba pridávať informáciu, že rakety ako Taepodong 2 nemajú iný účel, ako niesť nukleárnu bojovú hlavicu, na konvenčnú sú pridrahé.
Stephen Bosworth, špeciálny vyslanec Obamovej vlády pre rokovania so Severnou Kóreou, správne poznamenal, že to, či išlo o pokus vyniesť na obežnú dráhu satelit, alebo o test balistickej rakety, je jedno – v každom prípade ide o porušenie záväzku. A dodal, že je to „provokačný akt“. Okrem toho, že je to ničnehovoriace slovo, vnáša to do problému aj dezinterpretáciu – vnucuje to dojem, že Severná Kórea chcela iba dráždiť, provokovať Spojené štáty, že to bolo niečo ako vykrikovanie spoza plota, niečo ako pochod protestantských Oranžistov v Severnom Írsku, ktorý má nahnevať katolíkov. Teda, že išlo v zásade o niečo drzé, ale nie príliš nebezpečné. Pravda je však taká, že Severná Kórea je zjavne ľahostajná k pocitom amerických diplomatov, Severná Kórea neodpálila raketu, aby niekoho dráždila, Severná Kórea odpálila raketu, lebo ju testovala. Bez testovania sa nedajú rakety úspešne konštruovať. Stephen Bosworth si to zahmlievajúce slovo nevymyslel, vyslovila ho v súvislosti s kórejskou raketou aj americká ministerka zahraničia Hillary Clinton – niekoľkokrát pred odpálením rakety a niekoľkokrát po ňom. Čo sa týka údajného porušenia záväzku, nejde iba o záväzok, ale o dve rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z roku 2006. Prvú pod číslom 1 695 prijala Bezpečnostná rada jednomyseľne (teda aj hlasmi Ruska a Číny) po podobnom teste rakety Taepodong 2, ktorý urobila Severná Kórea. Rezolúcia 1 695 „odsúdila“ severokórejské odpaľovanie rakiet, „žiadala ukončenie všetkých aktivít spojených s balistickými raketami“ a „vyzvala Severnú Kóreu, aby sa okamžite vrátila k šesťstranným rozhovorom bez podmienok“. Rezolúcia 1 718 nasledovala v tom istom roku po severokórejskom teste nuk – leárnej bomby. Tiež bola prijatá jednomyseľne a umožnila aj kontroly tovarov prichádzajúcich do Severnej Kórey.
.čo ty na to, Amerika?
Otázka pre novú americkú diplomaciu, ktorá sa cíti „provokovaná“ Severnou Kóreou, je, že čo s tými kórejskými notorickými provokatérmi mieni urobiť. Je to však vlastne iba rečnícka otázka, lebo v tejto chvíli je už jasné, že dohromady nič. Pri prvých správach o tom, že Severná Kórea pripravuje štart rakety, vyhlásila Hillary Clinton, že by Spojené štáty mohli odísť od rokovacieho stola šesťstranných rozhovorov, ale to už asi neplatí, lebo Stephen Bosworth už povedal, že Amerika bude v rozhovoroch pokračovať. A nielen to. Naznačil dokonca ochotu Ameriky rokovať so Severnou Kóreou bilaterálne, čo je čosi, o čo sa režim v Pchongjangu neúspešne snažil aspoň desaťročie. Bol by to nepochopiteľný a ničím neodôvodniteľný ústupok, ku ktorému by sa neznížila žiadna z predchádzajúcich amerických vlád, ani republikánska, ani demokratická, a ktorý by prekvalifikoval spor, ktorý má Severná Kórea s celým medzinárodným spoločenstvom a s OSN, na bilaterálny spor so Spojenými štátmi.
Japonsko už dalo podnet na krízové zasadnutie Bezpečnostnej rady, ale Čína aj Rusko naznačili, že tentoraz nepodporia nijakú americkú či japonskú iniciatívu na ďalšiu rezolúciu či na nové sankcie voči Pchongjangu. Inak povedané, Severná Kórea a Kim Čong-il môžu pokojne pokračovať vo svojom nukleárnom i raketovom programe a následne hroziť susedom v regióne a komukoľvek vo svete, môžu s jeho produktmi aj kšeftovať, nič im nehrozí, iba bezmocné reči o „provokácii“.
Predchádzajúca americká diplomacia bola voči Severnej Kórei a ďalším medzinárodným hriešnikom tvrdšia – občas, i keď menej často, ako by sa žiadalo, ukázala aj palicu, tá Obamova zatiaľ ponúka iba kamarátske gestá, úprimné pohľady a „mrkvičku“, čiže úplatky. Predchádzajúca americká diplomacia v Pchongjangu neuspela, iba ho občas prinútila svoje nukleárne a raketové aktivity skrývať a kamuflovať. „Mrkvičková“ stratégia novej diplomacie si nevynúti ani to, ako ukazuje najnovší raketový test. Michael Tomasky, ktorý je washingtonským redaktorom britského, skôr ľavicového periodika The Guardian, je síce skeptický k schopnosti Baracka Obamu zmeniť svet iba vďaka svojej popularite a charizme a hovorí, že aj pod jeho vedením čaká americkú diplomaciu dlhá a ťažká práca, ale dáva jej „na konci tunela“ vyhliadku na úspech. Hoci je po doterajších skúsenostiach so schopnosťou akejkoľvek diplomacie doriešiť konflikty, v ktorých figurujú diktatúry, zločinecké režimy a teroristi, ťažké deliť sa s ním aj o jeho opatrný optimizmus, jednu vec pomenoval presne: vzťah severokórejského (aj iránskeho či venezuelského) režimu k akémukoľvek americkému prezidentovi. Eufemisticky povedané, nepociťujú obamovské nadšenie Európanov. Aktuálny blog z pera spolupracovníkov American Enterprise Institute Dana Blumethala a Leslieho Forgacha upozorňuje na dôsledky americkej diplomatickej opatrnosti či bezmocnosti pre japonsko-americké vzťahy. V prípade správania sa Severnej Kórey ide o kľúčovú geopolitickú dimenziu konfliktu, v ktorej je potrebné brať japonské obavy smrteľne vážne. Predchádzajúca testovaná severokórejská balistická raketa totiž preletela ponad Japonsko a dopadla do Tichého oceánu na východ od japonských brehov.
.iránski kamaráti
Bezzubá americká i medzinárodná reakcia na najnovší severokórejský raketový test má však aj dôsledky, ktoré presahujú východoázijský región. Iránsky režim totiž sleduje americké a svetové reakcie pozorne a je zrejmé, že sa podľa nich zariadi aj vo veciach vlastného nuk leárneho i raketového programu. Japonské noviny Sankei Šimbun priniesli ešte koncom marca informáciu, že pri raketovom teste bude asistovať 15 Iránčanov. Iránčania boli údajne prítomní aj pri teste severokórejskej rakety Taepodong 2 v roku 2006 aj pri ďalších predchádzajúcich testoch. V jednom z predchádzajúcich čísel .týždňa sme v súvislosti s novou Obamovou diplomaciou písali aj o tom, že vo februári odpálil Irán raketu, ktorá vyniesla na obežnú dráhu prvý iránsky satelit. Svedkovia uvádzajú, že pri štarte iránskej rakety boli prítomní pre zmenu severokórejskí vedci.
Spolupráca medzi iránskym a severokórejským režimom sa však neobmedzuje na súdružské návštevy pri raketových testoch. Ide skôr o vzájomne prospešnú raketovú a nukleárnu symbiózu. Už sme v .týž – dni písali, že iránske balistické rakety Šahab 3 sú priamo odvodené od severokórejskej rakety Nodong, a že iránske rakety Šahab 5 a 6, ktoré majú dnes dolet vyše dvetisíc kilometrov, sú odvodené už od spomínaných severokórejských rakiet Taepodong. Severná Kórea predávala a predáva svoju raketovú technológiu aj i ným krajinám v širšom regióne Blízkeho východu – zbrane sú, koniec koncov, jediným väčším zdrojom príjmu režimu, ktorý hospodársky skolaboval. V prípade Iránu však nejde o jednoduchú kúpu, ale o technologickú spoluprácu – Irán technológiu nie iba kupuje, ale pracuje na nej, testuje ju aj pre Severnú Kóreu, a podľa všetkého aj financuje vývoj raketovej technológie v Severnej Kórei. Ide o finančne náročný vývoj a úplne schudobnená Severná Kórea by bez podobného finančného zdroja asi nemohla podobný vývoj realizovať. K opisu severokórejsko-iránskej spolupráce v oblasti balistických rakiet treba, samozrejme, dodať, že podobné intímne vzťahy majú oba režimy aj v oblasti nukleárnych technológií. Severná Kórea aj Irán chcú mať atómovú bombu a nedajú sa podľa všetkého odradiť nijakou diplomaciou. Obom nukleárnym programom pomohol významným spôsobom „otec“ pakistanskej atómovej bomby Abdul Kadír Khan, ktorý si z nuk – leárnych technológii urobil rozsiahly kšeft. Sám sa priznal, že dodal rôzne prvky nuk – leárneho programu Iránu, Severnej Kórei, aj Líbyi. Severná Kórea aj Irán dostali od Abdula Kadíra Khana svoje prvé centrifúgy na obohacovanie uránu.
.ozvena zlej diplomacie
Ak prináša diplomacia ovocie, býva to ovocie, ktoré dozrieva pomaly, niekedy roky. Nie je to však pravidlo, ktoré by nepo – znalo výnimky. Dá sa napríklad dokázať, že ozvena diplomatických chýb sa šíri rýchlosťou zvuku, ba rýchlosťou televízneho signálu. Iránski ajatolláhovia majú veľmi tenké uši a ozvenu Obamovej „mrkvičkovej“ diplomacie voči Severnej Kórei určite neprepočuli. Teherán, ktorý mal donedávna oprávnené obavy, že v istom okamihu stratí Amerika či Izrael s jeho nukleárnymi a raketovými ambíciami trpezlivosť a celý ten islamský technologický zázrak rozbombarduje na atómy, môže byť pokojný rovnako ako Kim Čong-il a jeho severokórejskí súdruhovia. Z Obamovho Washingtonu palica nepríde, iba mrkvičky. To nie je nádej pre diplomaciu, to je zlá správa.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 16/2009 dňa 13. apríla 2009.
