Problematike zbytočne zložitého a nezmyselného stanovovania podmienok pre žiadateľov o podporu z eurofondov na Slovensku zo strany príslušných ministerstiev sme sa už venovali v minulosti (viď Konzervatívne listy 02/2009). Bolo to v dobe, keď kríza bola v plnom prúde a vláda na čele s jej predsedom vyhlasovala, že urýchlením čerpania eurofondov bude bojovať proti kríze. Odborníkom bolo už vtedy zrejmé, že ide o nereálne a neuskutočniteľné sľuby.
Vláda – najmä príslušní ministri a premiér – v podstate onými vyhláseniami len zdôraznili svoju neznalosť v jednej z oblastí, ktorú majú riadiť. Nie je prekvapujúce, že zjednodušenie a zrýchlenie nenastalo a sľuby sa nerealizovali. Neustále platí, že mnohí koneční prijímatelia „pomoci“ a následne ich subdodávatelia sa vďaka eurofondom dostávajú do problémov a realizované projekty do časových sklzov.
Korupcia ako choroba
Okrem byrokracie, ktorú pri žiadaní spolufinancovania projektov vytvárajú nad mieru stanovenú Bruselom naši úradníci, je problémom najmä korupcia. Za uplynulé obdobie tejto vlády prehrmelo veľa korupčných afér, ktoré zanechali nielen v žiadateľoch pocit skorumpovanosti ľudí na ministerstvách. Vo verejnosti rezonuje pocit, že je potrebné mať na príslušných miestach „dobrého známeho, inak sa nič nevybaví.“ Európska únia (EÚ) pod pláštikom boja proti regionálnym rozdielom prostredníctvom rozdeľovania obrovských finančných prostriedkov z eurofondov podporila ďalšie rozbujnenie korupčného správania na Slovensku. Treba si klásť otázku, či sú za to zodpovední len a jedine naši politici a úradníci, alebo je od základov chorý samotný systém prerozdeľovania miliárd eur, ktorý sa zveril do rúk relatívne malej skupine ľudí, pričom kontrolné mechanizmy sú nedostatočné, nákladné a zlyhávajú. Spôsoby správy a rozdeľovania eurofondov na Slovensku, ale i v EÚ všeobecne, korupčné správanie priam vyvolávajú, podporujú a rozširujú. Problém korupcie v tejto oblasti bol i v iných krajinách dávno pred naším vstupom do EÚ. Keďže politické špičky v Bruseli nechcú byť vnímané verejnosťou ako vrchol korupčnej zločineckej organizácie, príslušné orgány EÚ z času na čas národným vládam pohrozia žiadosťou o vrátenie nejakého toho zlomku z eurofondov späť do bruselskej pokladnice tak, ako sa to po vykonaných auditoch medializovalo nedávno i v prípade Slovenska.
Zvýšená kontrola ako liek?
Základom v boji proti korupcii podľa Bruselu je zvýšená kontrola. Kontrola postupov a systémov rozdeľovania eurofondov v jednotlivých členských krajinách, kontrola konečných prijímateľov, kontrola úradníkov a v podstate všetkého, čo sa dá kontrolovať. Kontrola počas realizácie projektu sleduje formálnu správnosť vykázaných výdavkov a ich súlad s aktivitami projektu a schváleným rozpočtom. Nie je však dostatočným liekom na odhaľovanie možnej sprenevery a kamuflovaných výdavkov, cez ktoré dochádza k odlivu peňazí potrebných na splatenie korupčných platieb – teda „všimného“ za podporu schválenia projektu. Viac byrokratickej kontroly, možno nezámerne, vyvoláva iné vážne a vopred nezamýšľané problémy a je otázne, či skutočne rieši existujúci problém.
Netreba zabúdať, že tu nehovoríme o primitívnych korupčných postupoch typu „obálka do ruky.“ Prerozdeľovanie a čerpanie prostriedkov riadia, kontrolujú a zodpovedajú za ne ľudia, ktorí sa vedia orientovať v legislatíve, finančných tokoch a ich riadení, majú širokú sieť rovnako „vzdelaných“ známych a spolužiakov na rôznych pozíciách po celej krajine a dokonale ovládajú fungovanie štátu a jeho zložiek. Majú teda predpoklady na premyslenú a personálne dobre zabezpečenú rafinovanú korupciu. Poznajú presne slabé i silné miesta systému, pretože ten systém sami vytvorili. Vedia, čo sa bude kontrolovať, ako sa to kontroluje, čo si kontrola môže „dovoliť“ a dokonca aj to, kto bude čo kontrolovať. Preto sa postupuje tak, aby kontrola nič podozrivé neobjavila. Kontroly v akýchkoľvek podobách teda preto nedokážu problém korupcie zásadným spôsobom riešiť. Vyvolávajú však významné administratívne a personálne zaťaženie realizátorom projektu.
Byrokratická záťaž
Projekty sa medzi sebou dosť výrazne líšia, pokiaľ ide o produkciu a spracovávanie papierovej agendy po schválení a počas realizácie projektu. Napríklad v prípade vzdelávacích projektov spolufinancovaných z Európskeho sociálneho fondu musí konečný prijímateľ viesť veľmi rozsiahlu agendu ohľadom zmlúv, dohôd, účastníkov, spotreby, obstarávaní atď., pričom táto byrokracia ku koncu realizácie projektu nezriedka predstavuje i tisíce strán. Úspešný žiadateľ ale vie, že ho čaká prísna kontrola formálnej stránky, preto sa snaží mať všetky doklady v poriadku. Spravovanie tejto agendy však vyžaduje odborný účtovnícky personál, ktorý potrebuje stovky hodín aby tie tisíce strán dohôd, zmlúv, nákupných blokov i podrobnej dochádzky správne a úspešne zotriedil a zaradil. Po dlhom maratóne prípravy podkladov pre žiadosti o platbu ministerskí úradníci neraz nariadia nový systém formulárov a ich usporiadania a vehementne na ňom trvajú. Príjemcu „pomoci“ z eurofondov v týchto prípadoch čaká zopakovanie celého postupu odznova. Realizátor projektu má často oprávnene pocit, že úradníkov vôbec nezaujíma výsledný efekt projektu, ale iba či formálne súhlasia tisíce strán dokladovaných papierov. Zmysel a výsledky projektu sú im cudzie. Niet sa čomu diviť, veď takýto prístup je v súlade s hlavným politickým cieľom vyčerpať eurofondy v plnej miere.
Šíriaca sa skepsa
Aký je dopad korupčného a byrokratického problému v oblasti eurofondov? Z pohľadu neúspešných žiadateľov je to dojem bezmedznej korupcie. Z pohľadu tých úspešných je to vnímanie zaťažujúcej byrokracie a kontroly, ktorá je v konečnom dôsledku i tak neefektívna. Z pohľadu nižších úradníkov je tu tlak zo strany ich nadriadených, ktorý ich núti správať sa strojovo a odmietavo. Realizátor projektu čelí pocitu podozrievania, obťažovania evidentne nezmyselnými administratívnymi požiadavkami, ba i celkového nepochopenia projektu, a najmä sústavnej hrozby nepreplatenia vynaložených finančných prostriedkov, nevraviac o dlhé mesiace meškajúcich platbách zo strany ministerstiev.
Nejeden z oslovených úspešných žiadateľov Vám potvrdí, že keby sa mal znova rozhodnúť pre žiadosť o spolufinancovanie aktivít z eurofondov, rozhodol by sa už o ne nežiadať. Bohužiaľ, ešte stále platí, že o korupčných praktikách v eurofondoch sú ľudia zväčša ochotní hovoriť len neoficiálne vo svojom okruhu. Z týchto rozhovorov sa často dozviete taktiež o všetkých tých nezmyselných byrokratických postupoch, o ktorých si každý (pre seba) myslí svoje. Aj toto je súčasťou obrazu stavu našej občianskej spoločnosti dvadsať rokov po Novembri 1989.
Autor je externý doktorand na Fakulte podnikového manažmentu Ekonomickej univerzity v Bratislave a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2009.
