S cenovou bublinou na burzách praskla aj tá slovná, v podobe predpovedí o konci finančnej krízy. Záchranárom z radov politikov a centrálnych bankárov sa podarilo krízu natiahnuť, vykopať jej hlbšie dno, pretransformovať ju na dlhovú a preniesť vyššie náklady na obyvateľov do budúcnosti.
Inflačné riziká sú čoraz reálnejšie a v diaľke sa ako zlovestná hrozba ozývajú slová bývalého šéfa Fedu, Alana Greenspana, že „USA dokážu splatiť akýkoľvek dlh, lebo môžu vytlačiť toľko peňazí, koľko bude treba“. Ostalo tiež podhubie pre opakované krízy v budúcnosti. Regulátori totiž neriešia systémové príčiny ekonomických turbulencií. Plátajú akurát diery.
.neúčinné a škodlivé opatrenia
Podstatou riešení, na ktoré sa počas ostatných troch rokov sústredili vlády, centrálne banky a nadnárodné inštitúcie bolo jednak dočasné zakrytie, jednak odsunutie problémov na neskôr. Všetko to zachraňovanie finančných inštitúcií z peňazí daňovníkov, fiškálne stimuly a monetárne injekcie, pumpujúce nové, nekryté peniaze do ekonomiky, mali niekoľko vážnych dôsledkov: prehĺbenie morálneho hazardu s motiváciou na finančnú nezodpovednosť, výrazný nárast verejného dlhu a budúce znižovanie kúpnej sily eura i amerického dolára.
Dnes už trhy nedôverujú politikom a centrálnym bankárom, že dokážu účinne riešiť problémy. Tak aj došlo k nedávnemu pádu cien na akciovom trhu, keď spľasla bublina rastúcich cien akcií, ťahaných očakávaným prílevom peňazí od Fedu. Hráči na finančných trhoch prestávajú dôverovať aj schopnosti včasného splácania dlhopisov zadlžených vlád eurozóny.
Kde sa vôbec vzal tento druh politík? Krátkodobo zamerané stimuly na dlh sa opierajú o doktrínu Johna Maynarda Keynesa z prvej polovice 20. storočia. Tento britský ekonóm tvrdil, že úlohou štátu je zmierňovať cyklické výkyvy, ktoré vraj spôsobuje nestabilný súkromný sektor. V čase recesie odporúčal nahradiť „spiaci súkromný dopyt ľudí“ deficitnou rozpočtovou politikou, ktorá mala byť doplnená monetárnou expanziou centrálnej banky.
V mene Keyensa sa od 30. rokov minulého storočia obmedzovala ekonomická sloboda, moc sa koncentrovala do rúk vlády a vznikli viaceré centrálne inštitúcie, ktoré mali regulovať hospodárstvo. Súkromné aktivity začali byť vytláčané tými vládnymi a nastali problémy s infláciou a verejnými dlhmi. Príkladom neúčinnosti keynesiánskych stimulov bolo v poslednom čase najmä Japonsko, ktoré má v súčasnosti najväčší verejný dlh v pomere k HDP na svete (vyše 225 percent).
Problém týchto centrálne riadených stimulov je, že účinkujú podobne ako droga. Tá dáva závislému falošné signály v podobe pocitu dočasného opojenia. Lenže povzbudivé účinky nemajú reálny základ. Po ich odznení narkomanovi ostane len väčšia závislosť a jeho stav sa ďalej zhorší.
.peniaze a centrálne plánovanie
Veľa sa dnes hovorí o bezuzdných, neregulovaných finančných trhoch. Ale je pravda, že ak centrálne plánovanie v nejakej oblasti naďalej pretrváva, tak práve v tejto. Finančný systém je dnes postavený na centrálnom riadení nekrytých symbolických peňazí bez vnútornej hodnoty. Nie div, že je teda zdrojom finančných bublín a kríz. Súčasná kríza je primárne dôsledkom centrálneho zdeformovania peňazí. Dnešné menové a bankové systémy nekrytých mien v spojení s deficitne financovanými verejnými výdavkami podporujú ilúziu udržateľného života nad pomery.
Peniaze vznikli spontánne a evolučne. Vyvinuli sa trhovou selekciou medzi ľuďmi ako všeobecný výmenný prostriedok v podobe najobchodovateľnejšej komodity (najmä zlaté a strieborné mince). Tieto platidlá mali svoju vnútornú hodnotu, ktorá vyplývala z toho, že okrem menového účelu sa dali využiť aj inak (napríklad zlato vo výrobe šperkov a neskôr v priemysle). Nikto by dobrovoľne neakceptoval trvalú náhradu zlatých mincí neplnohodnotnými papierovými symbolmi. Panovníci a vlády k tomu donútili občanov pod hrozbou trestov. Vytvorili peňažné administratívne monopoly, postupne obmedzovali zameniteľnosť symbolických papierových peňazí za zlato a prijímali ďalšie kroky k dnešnej podobe peňazí.
Súčasné menové a bankové usporiadanie je systémovo rizikovejšie než kedykoľvek v minulosti. Symbolické peniaze už od roku 1971 nemajú nijaké krytie zlatom a nútene obiehajú na určitom území ako zákonné platidlá, ktoré monopolne vydávajú a regulujú centrálne banky. Komerčné banky s čiastočným rezervným krytím vkladov ich uschovávajú a ďalej požičiavajú. Hlavnou inštitucionálnou deformáciou sú centrálne banky, ktoré vnášajú na trh falošné signály púšťaním nových peňazí do obehu. Ďalšou je bankovníctvo čiastočných rezerv. To umožňuje bankám poskytovať úvery z vkladov ľudí bez toho, aby mali k dispozícii rezervy, z ktorých by vkladateľov na požiadanie vyplatili. Znásobujú tak množstvo peňazí, ktoré nie sú kryté úsporami, a tým prehlbujú inflačné tlaky, bublinu úverového boomu a následnú recesiu.
.čo je problém eura
Súčasné problémy v eurozóne vyplývajú z toho, že peňažný monopol s nekrytou menou sa presunul na nadnárodnú úroveň. Eurozóna tak predstavuje vyššiu formu centrálneho plánovania v oblasti peňazí. Prvýkrat sa vytvára menová únia rôznych štátov v značne rozdielnych oblastiach s jednou menou a centrálnou bankou, vydávajúcou symbolické a nijakou komoditou nekryté peniaze. Eurozóna motivuje svojich členov na zadlžovanie. Vlády vedia, že sa im oplatí prostredníctvom deficitu a dlhu prenášať financovanie časti svojich výdavkov aj na držiteľov eura mimo hraníc ich krajiny. Ide o efekt čierneho pasažierstva.
Euro sa opiera nielen o chybnú predstavu o peniazoch, ale aj o nesprávne chápanie európskej integrácie. Spoločný trh si vyžaduje reálnu konkurenciu a neexistenciu prekážok pre slobodnú výmenu. Nie centrálne riadenú harmonizáciu podmienok a spoločnú menu. Je iróniou, že problémy, za ktoré môže centralizácia, chce EÚ riešiť ešte tesnejšou centralizáciou. Problémy s verejným dlhom sa však v eurozóne stávajú zámienkou na presadzovanie fiškálnej a politickej únie.
Poslanci slovenského parlamentu by mohli dať stop účelovej zmene Lisabonskej zmluvy a odmietnuť zavedenie eurovalu 2. Je to nástroj podpory morálneho hazardu a finančnej nezodpovednosti na úkor daňovníkov. Ak dôjde na úrovni EÚ k výraznejším rizikám a ďalším problémom vo vzťahu k slobode a prosperite obyvateľov Slovenska, odmietať by sme nemali ani myšlienku opustenia eurozóny či Európskej únie ako takej.
.menová reforma
Politici a centrálni bankári by mali ukončiť nakupovanie dlhopisov či poskytovanie úverov a iných druhov „pomoci“ zadlženým vládam a ich veriteľom. Následne by postihnuté krajiny mali urýchlene privatizovať svoj majetok a z výnosov predaja financovať dlh. Ak to bude nevyhnutné, dlhy treba reštrukturalizovať znížením nominálnej hodnoty ich dlhopisov a preniesť zodpovednosť za straty na veriteľov.
Vyrovnané rozpočty s razantnými výdavkovými škrtmi a bez zvýšenia daní by mali byť len predohrou k zásadnej menovej reforme, ktorá by odbúrala systémové nedostatky súčasného usporiadania. Tá by spočívala v opätovnom zavedení komoditného krytia peňazí, v stopercentnom rezervnom krytí vkladov splatných na požiadanie a v odstránení legislatívnych prekážok slobodným rozhodnutiam na trhu s peniazmi.
Zrušením predpisov o zákonnom platidle by ľudia dostali možnosť slobodne používať akúkoľvek krytú menu či platobný prostriedok. Odstránila by sa funkcia peňažného monopolu centrálnej banky a umožnila slobodná možnosť menovej konkurencie.
Hayekov odkaz z roku 1976 je stále aktuálny: „Dnes potrebujeme hnutie za slobodné peniaze analogické k hnutiu za slobodu obchodu z 19. storočia, ktoré by demonštrovalo nielen škodlivé dôsledky inflácie, ale aj upozorňovalo na hlbšie dôsledky v podobe stagnácie, ktoré sú vnútorne späté so súčasným menovým usporiadaním.“
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 22. augusta 2011.
