Už vyše roka kráčam v stopách ľudí, ktorí sa narodili ako Slováci a zomreli ako Židia. Začal som v malom mestečku na Liptove, postupne som sa presúval cez Bratislavu, Prahu, Berlín a Londýn do Izraela. Nerozumiem takmer ničomu, s čím sa stretávam, a predsa o tejto ceste hovorím, píšem, produkujem film. A nie som sám. Cestu sme absolvovali s kamarátmi – režisérom, kameramanom, zvukárom, fotografom, skladateľom, grafičkou, programátorom, webdizajnérom, prekladateľkou… Ani oni, ako sa mi zdá, nerozumejú, ale ani na sekundu ich nenapadlo, že kráčajú cestou bez cieľa a zmyslu. Ostatne film Martina Hanzlíčka a Richarda Krivdu, fotky Mira Švolíka, hudba Mariána Vargu, kniha, mutlimediálne dielo na internete.
Nedávno sme takto sedeli u Mariána a pozerali si filmovú sekvenciu, zatiaľ len nahrubo zostrihanú. Túlame sa tam s Eugenom Gindlom po Sachsenhausene a komentujeme, čo vidíme. Tá moja časť nášho dialógu sa dá zhrnúť do niekoľkých viet: Neašpirujem na pravdu, umenie, intelektuálsku diskusiu, pochopenie, riešenie problému… Chcem drsnú výpoveď, osobnú, bez ašpirácie na súhlas, toleranciu. Každý obraz, každú vetu, zvuk, chcem podriadiť jedinému cieľu: Toto že sú ľudia?! Nerobím si ilúzie, že takým, ako som sám, poviem čosi nové. A tí druhí? Kašlú na to, čo hovorím. Prečo teda toľko emócií, času, energie a peňazí na tento projekt? Aby ľudia porozumeli, pochopili, poučili sa?
Čo už je tu na chápanie, porozumenie a poučenie? Jediné – mojim deťom a vnúčatám sa to nesmie stať. A čo v tejto veci môžem urobiť? Používať jazyk a pamäť, apelovať na rozum a emócie: buďte pripravení, bráňte sa, buďte silní, nebojte sa! Pomôže to však mojej nežnej malej vnučke, keď sa ocitne tvárou v tvár brutálnej a nenávistnej sile? Nie, ak bude sama. Ale veď ani naši, kým ich nenahnali do vagónov a neposlali na smrť, neboli sami. Mali susedov, spoluobčanov, blížnych, a štát, ktorý ich mal chrániť! Nuž, milá Sofinka, prajem Ti, aby si bola obklopená ľuďmi, ktorí sú nielen pripravení, silní a neboja sa, ale ktorí ťa budú považovať za svoju aj napriek tomu, že budeš iná. Aj kvôli tomu som viac ako rok kráčal po stopách svojho otca, ktorého na pochode smrti zo Sachsenhausenu, pár hodín pred koncom vojny, zavraždili iba preto, že bol Žid, nevládal a bol sám. Sám so svojím vrahom, ktorý možno pokojne dožil pod krídlom nejakej demokracie a sociálneho štátu.
Starnem, nemám už dosť síl prehrýzať sa tonami múdrych kníh o tom, čo treba urobiť, aby… Zanechám však po sebe svedectvo o tom, čo sa môže stať, keď sa človek pasívne prizerá aj vtedy, keď treba konať.
Autor je iniciátorom projektu Krátka dlhá cesta, ktorý pomocou textov, fotografií a videa predstavuje svedectvo o pochode smrti zo Sachsenhausenu v roku 1945. Viac sa dozviete na www.kratkadlouhacesta.cz
Článok je prevzatý z blogu Fedora Gála www.fedorgal.cz/blog
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2008.
