Počas existencie komunistického Sovietskeho zväzu bola jeho úloha v konfliktoch v celej oblasti širšieho Stredného východu i v Afrike rovnako aktívna ako deštruktívna. Na chvíľu, keď sa rozsypal Sovietsky zväz a na obrovskom oblúku územia ohraničujúceho kontinentálne Rusko od Baltiku až po Himaláje vznikli samostatné štáty, to vyzeralo tak, že temné hry Kremľa v arabskom a islamskom svete sa navždy skončili. Tá chvíľa prešla..nahlodaný mýtus a Čečensko.moskva – kuriózny člen OIC.a iné obchody.a iné vzťahy.limity ruského realizmu
Možno sa niekomu javí Putinovo správanie voči islamskému svetu ako diabolsky inteligentná a chladnokrvná kalkulácia – stratégia majstrovsky rozohraná na všetky strany. Naštvať a oslabiť Američanov, posilniť ekonomické vzťahy s Izraelom a zároveň vyzbrojovať Sýriu a Irán – jednoducho brilantné. Alebo nie? Určite nie. Skôr sa zdá, že „arabisti“ starej školy v FSB (predtým KGB) a v ruských diplomatických kruhoch radia tentoraz Putinovi naozaj zle a hlúpo. Teória aj toho najcynickejšieho politického realizmu totiž predpokladá, že realistické a cynické sú obe strany, a že ich správanie sa dá teda s vysokou mierou pravdepodobnosti predvídať. Na Strednom východe to často neplatí a vlastne to neplatí v postmodernom islamskom svete takmer nikdy. Putin i jeho radcovia nerátajú s iracionalitou náboženských fanatikov a zle kalkulujú aj v prípade Spojených štátov amerických. Ak strávi Putinovo Rusko v posteli s islamistami každého druhu priveľa času, stratí aj tú štipku kredibility, ktorá mu ešte po tom všetkom v očiach Ameriky i Európy zostáva. Rusko svojou prítulnosťou islamský svet nelegitimizuje o nič viac ako legitimizoval arabský nacionalizmus komunistický Sovietsky zväz. Ale stane sa opak – tieto kontakty delegitimizujú ako partnera Putina i Rusko. To nie je dobrý výhľad.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 6/2007 dňa 5. februára 2007.
