Počas existencie komunistického Sovietskeho zväzu bola jeho úloha v konfliktoch v celej oblasti širšieho Stredného východu i v Afrike rovnako aktívna ako deštruktívna. Na chvíľu, keď sa rozsypal Sovietsky zväz a na obrovskom oblúku územia ohraničujúceho kontinentálne Rusko od Baltiku až po Himaláje vznikli samostatné štáty, to vyzeralo tak, že temné hry Kremľa v arabskom a islamskom svete sa navždy skončili. Tá chvíľa prešla.
Chvíľa, o ktorej je tu reč, nebola krátka a priniesla aj veľa úžitku. Arabské krajiny ako Sýria, Líbya či Irak stratili svojho mocného tútora i sponzora (zdroj peňazí a zbraní, za ktoré vlastne ani nemuseli platiť – viď napríklad dodnes nezaplatené dodávky československých tankov a inej techniky). Stav trval asi desaťročie, počas ktorého Rusi riešili najmä svoje vnútorné problémy a pchali ruky i peniaze do arabského sveta iba minimálne, a na Západe vznikli dovtedy neslýchané nádeje – ako napríklad nádej na mierové vyriešenie izraelsko-arabského konfliktu v Palestíne.
Palestínski lídri, ktorí dovtedy nechceli legitimitu existencie štátu Izrael ani len pripustiť, sa ocitli bez veľkého ochrancu a boli náhle ochotní hovoriť aj o mierových dohodách. Viedlo to k dohodám z Osla, ktoré však bezmocne vsiakli do piesku spolu s krvou obetí intifády a teroru. Vláda prezidenta Clintona, ktorá si tie dohody takmer zaknihovala ako vlastný historický úspech (na krátky okamih to tak vyzeralo), sa s výnimkou skutočne intenzívnej a úprimnej (i keď z úplne chybných predpokladov vychádzajúcej) snahy urovnať izraelsko- arabský konflikt uspokojovala na mocenskom teritóriu, ktoré vyprázdnili na čas Rusi, s pasívnym udržiavaním status quo. Sporadické bombardovanie Saddámovho Iraku či odpálenie niekoľkých rakiet tomahawk na prázdne tábory al-Káidy v Afganistane, myslené ako odveta za teroristické útoky na americké ambasády v Afrike, možno iba ťažko označiť ako snahu presadiť sa v geopolitickom vákuu. Tak trochu to vyzerá, ako keby Bill Clinton držal počas svojho prezidentovania miesto na Strednom východe, ktoré na chvíľu Rusi opustili, pre nich aj naďalej rezervované.
.nahlodaný mýtus a Čečensko
Rusko je vo vojne s islamským terorizmom na našej strane, znie jeden z najrozšírenejších mýtov v konzervatívnom kúte politického spektra. Veď kto, ak nie ortodoxne kresťanské Rusko, sa postaví opätovne expandujúcemu islamu? Romantici z tohto kúta si okamžite spomenú na storočia trvajúcu, nespochybniteľnú a hrdinskú historickú úlohu Ruska pri zadržiavaní islamskej hrozby pre Západ a Európu a na slávny obraz Ilju Rjepina, na ktorom kozáci píšu list tureckému sultánovi. Ako väčšina romantických mýtov, i tento sa však rozbíja o realitu – putinovskú realitu.
Nič neformuje spôsob, ktorým Vladimír Putin rozmýšľa o terorizme a Strednom východe, silnejšie než Čečensko, napísali vo svojej štúdii v najnovšom čísle štvrťročníka Middle East Quarterly analytici Igor Khrestin a John Elliott: „Zatiaľ čo islamistický terorizmus ohrozuje bezpečnosť Spojených štátov, čečenský konflikt ohrozuje rovnako bezpečnosť Ruska, ako aj jeho územnú integritu.“ Ale nejde iba o myslenie Vladimíra Putina, Čečensko je otvorenou ranou pre celú ruskú politickú elitu, vrátane demokratickej opozície na jednom konci spektra a Žirinovského nacionalistov na tej druhej. Iba málo politikov v Rusku by bolo ochotných Čečensko jednoducho opustiť a prenechať také – vzhľadom na transportné trasy kaspickej ropy a plynu – strategicky neoceniteľné územie miestnym bojovým náčelníkom a zahraničným džihádistom. Okrem strategickej územnej straty by to mohlo znamenať aj absolútne deštruktívny signál k ďalšiemu etnickému kúskovaniu teritória Ruskej federácie. Keď sa stal dovtedy nie príliš známy Vladimír Putin v roku 1999 novým ruským ministerským predsedom, rozpútal novú vojnu v Čečensku svojím nariadením, aby ruské vojsko obnovilo v tej oblasti poriadok. Práve jeho tvrdosť v čečenských záležitostiach ho katapultovala nahor a neskôr i do prezidentského kresla.
Bezprostredne po 11. septembri 2001 Putin so Spojenými štátmi vo vojne proti teroru spolupracoval. Al-Káida sídlila pod ochranou Talibanu v Afganistane a Američania potrebovali vybudovať základne na logistickú podporu vlastných vojenských síl, ale predovšetkým na podporu vojsk Severnej aliancie v boji proti Talibanu. Putin dal vtedy vcelku promptne súhlas na vybudovanie amerických základní v Uzbekistane a v Kirgizstane, a hoci sa to odohralo bez veľkej pozornosti médií, bol to vo vzájomných vzťahoch Ruska a Ameriky dramatický prielom. O pár mesiacov neskôr, v apríli 2002, spolupracovali ruskí a americkí vojaci na vyhnaní teroristických skupín z údolia Pankisi v severnom Gruzínsku. Táto zmena bola tentoraz dôležitá najmä pre Rusov, keďže gruzínske údolie Pankisi používali ako základňu teroristi operujúci v Čečensku. Khrestin a Elliott pripomínajú, že ešte 24. mája 2002 vydali Vladimír Putin a George W. Bush vyhlásenie, v ktorom sa hovorí: „Sme partneri a budeme spolupracovať na rozvíjaní stability, bezpečnosti a ekonomickej integrácie a budeme spoločne čeliť globálnym výzvam a pomáhať riešiť regionálne konflikty.“
Ruskú a najmä Putinovu situáciu treba vnímať predovšetkým vo svetle ruského úspechu či neúspechu v čečenskom konflikte. Čečensko je nočná mora pre Čečenov i Rusov. Hoci otvorená vojna už nezúri, stále zomierajú a sú unášaní ľudia a terorizmus sa rozšíril na ruskú pôdu. Najznámejšie tragické teroristické útoky sa odohrali v roku 2002, keď pri rukojemníckej dráme v moskovskom divadle Dubrovka zahynulo, nepochybne aj vinou ruských špeciálnych jednotiek, 129 ľudí, a v roku 2004 v škole v Beslane, kde zahynulo, tiež čiastočne vinou ruských zásahových jednotiek, 344 ľudí, z toho 186 detí. Za obe drámy niesol zodpovednosť čečenský terorista Šamil Basajev a útok v Beslane vraj plánovali okrem Basajeva aj dvaja saudskí Arabi. Khrestin a Elliott sa domnievajú, že práve táto bilancia viedla Putina k tomu, že postupne prehodnotil svoju jednoznačnú pozíciu po boku Ameriky a Západu vo vojne proti islamskému teroru a začal hľadať dohodu s islamským svetom – výmenou za voľnú ruku v Čečensku. Tento postreh dáva určite zmysel, ale Putinova motivácia môže byť i zložitejšia. Pod jeho vedením sa totiž v Rusku dramaticky oživili aj imperiálne reflexy krajiny a potreba získavať sféry vplyvu aj na úkor spojencov a bez ohľadu na akési morálne priority. V týchto veciach bol ruský politický realizmus vždy ešte cynickejší než ten západoeurópsky či americký.
.moskva – kuriózny člen OIC
OIC je skratka pre Organizáciu islamských konferencií, čo je veľmi vplyvné a jedinečné teleso, združujúce 57 štátov, v ktorých dominuje ako väčšinové náboženstvo islam. Je to v zásade medzivládna organizácia so stálym zastúpením pri OSN. OIC vznikla pôvodne v roku 1969 v reakcii na podpálenie mešity al-Aksa v Jeruzaleme a je inštitucionálnym vyjadrením konceptu, v ktorom moslimská identita preváži všetky ostatné etnické a politické identity. OIC má zástavu, na ktorej je okrem iného aj arabský nápis „Allah Akbar“.
Keby vznikla analogická organizácia krajín, v ktorých je dominantnou vierou kresťanstvo, s podobnými politickými ambíciami, bola by samotným západným svetom nepochybne vnímaná ako poburujúci a spiatočnícky anachronizmus.
Vyznávači romantického pohľadu na Rusko ako na prirodzenú hrádzu proti expandujúcemu islamu pravdepodobne nevedia, že „pragmatickým dôsledkom“ zmeny Putinovho postoja bolo to, že v roku 2003 požiadal Organizáciu islamských konferencií OIC o prijatie Ruska za člena. V Rusku, vrátane Čečenska, žije iba asi 15 percent moslimov (asi 20 miliónov). Odhliadnuc od absurdnosti Putinovej žiadosti a aj jej škandalóznosti zoči – voči už spomínanej histórii zápasu kresťanskej ortodoxie s islamom, udiera do očí aj jej účelový cynizmus. OIC považuje za podmienku na členstvo aspoň 50-percentný podiel moslimského obyvateľstva v krajine a Rusko teda nemohlo byť prijaté za plnoprávneho člena, bol mu však priznaný štatút pozorovateľa (okrem Ruska majú tento status ešte napríklad Bosna či turecká časť Cypru). Prekvapuje to iba na prvý pohľad. Jednak je pre väčšinu moslimov snaha obrátiť čo najväčšiu časť sveta na islam náboženským príkazom, ale Khrestin s Elliottom k tomu tiež poznamenávajú, že vzťah medzi Organizáciou islamských konferencií OIC a Moskvou je symbiotický: „OIC vidí v Moskve patróna, ktorý môže eliminovať tlak USA, zatiaľ čo Moskva získala (od vlád islamských štátov) de facto imunitu, čo sa týka kritiky ruskej politiky v Čečensku – ako dôsledok neochoty OIC miešať sa do vnútorných vecí členských štátov, dokonca aj čestných členských štátov.“ Vo svojej reči pred novozvoleným čečenským parlamentom v roku 2005 nazval Putin Rusko „verným, spoľahlivým a zapáleným ochrancom… záujmov islamského sveta“ a „jeho najlepším a najspoľahlivejším priateľom“.
.a iné obchody
Pre osudy Stredného východu a jeho konfliktov boli vždy dôležité ruské zbrane a je to tak aj teraz. Putinovo Rusko už veľmi nemá ideologické motívy, ale tie obchodné sú o to silnejšie, najmä ak ide o obchod, ktorý je zároveň dobrým mocenským ťahom na zložitej šachovnici stredovýchodnej geopolitiky.
V prípadnom konflikte s Izraelom je Sýria momentálne ešte slabšia ako v priebehu ich posledného veľkého vojenského stretu (v roku 1973). Izraelské lietadlá napríklad preleteli demonštratívne ponad palác sýrskeho prezidenta Bašara Asada v lete tohto roku, čo malo byť varovanie vzhľadom na to, že skutočná centrála hnutia Hamas je v Damasku. V októbri roku 2003 zase izraelské bojové lietadlá zaútočili po bombovom útoku v Haife na základňu Palestínskeho islamského džihádu asi desať míľ na sever od Damasku. Ani v jednom prípade sýrska protivzdušná obrana nezareagovala. Sýria sa teraz očividne snaží zlepšiť svoje raketové sily, aby boli aspoň trochu hrozbou pre USA, Izrael, ale i pre ďalšieho hrozivého suseda – Turecko. A Rusi sú naporúdzi ako ochotný partner, hoci zatiaľ sú ochotní načúvať aj obavám tých druhých. Na jeseň roku 2005 opísal (tiež v periodiku Middle East Quarterly) tieto snahy Lee Kass. Podľa jeho údajov sa snažila Sýria získať od Rusov rakety SS-X-26, známe tiež ako Iskander- E. Takmer ich aj dostala a prezident Putin zrušil ten obchod až po varovaní svojich expertov, že Izrael by asi nemal prostriedky na obranu proti nim. Iskander-E majú dolet iba asi 280 kilometrov, ale sú omnoho nebezpečnejšie ako staršie Scudy. Fungujú na pevné palivo, po odpálení robia manévre, ktoré znemožňujú detekciu odpaľovacích zariadení, vypúšťajú maskovacie objekty a pohybujú sa po nepredvídateľných dráhach, ktoré veľmi mätú obranné systémy. A sú dosť rýchle – letia rýchlosťou asi 1500 metrov za sekundu. Raketa Iskander-E odpálená zDamasku doletí touto rýchlosťou do Tel Avivu za menej než 3 minúty. Namiesto rakiet Iskander-E sa rozhodol Putin predať Sýrii protilietadlové rakety Strelec, ktoré majú dolet iba asi 5 kilometrov, ale dajú sa odpaľovať aj z pleca a v rukách napríklad Hizballáhu či Hamasu by predstavovali strašnú hrozbu aj pre všetky civilné lety v Izraeli (medzinárodné letisko Ben Gurion v Tel Avive je asi iba 7 kilometrov od Západného brehu). Ruské úrady potom vyhlásili, že Sýrii predajú iba systémy Strelec odpaľované z vozidiel, ale tie nie je problém demontovať a odpaľovať z rúk. Ruský ekonóm Sergej Kazanov podľa Lee Kassa síce tvrdí, že Moskva potrebuje predávať zbraňové systémy, aby vôbec udržala zbrojný priemysel v chode, ale Putin už začal uvažovať smerom k islamskému svetu dosť nezávisle od Západu.
Jeho Rusko už volí v mnohých veciach voči Amerike i Európe omnoho konfrontačnejší tón a súčasťou toho tónu môže byť aj obnovenie obchodu s raketami Iskander-E. Inou sólo jazdou Ruska v regióne Stredného východu sú jeho kšefty s Iránom. Tie sa začali ešte dlho pred nástupom Vladimíra Putina k moci a neprestali znervózňovať USA, Izrael a vlastne všetkých, ktorí vnímajú možnosť, že Irán získa nukleárne zbrane, ako nočnú moru Stredného východu i sveta. Rusi dokončujú nukleárny reaktor v Bušáhri, ktorý začali ešte za šacha, teda pred rokom 1979, stavať Nemci a Francúzi, ale po tom, čo nastúpila v Iráne k moci teokracia ajatolláha Chomejního, z projektu vycúvali (ajatolláhovia prestali platiť). Putinovo Rusko nemá problém robiť s Iránom ani iné riskantné obchody. V decembri roku 2005 podpísala iránska vláda miliardový zbrojný kontrakt s Ruskom, ktorého súčasťou je aj 29 raketových obranných systémov Tor M1, a tie vraj majú chrániť práve iránske nukleárne zariadenia. Dalo by sa povedať, že obchod je iba obchod, ale v prípade Putinovho Ruska je súčasťou tých obchodov s islamským svetom aj čosi viac. Hneď v prvý rok Putinovej vlády vydalo ruské ministerstvo zahraničných vecí „Koncepciu zahraničnej politiky Ruskej federácie“, kde sa otvorene píše, že prioritou Moskvy na Strednom východe je „obnovenie a posilnenie jej pozícií, najmä ekonomických“.
Zvláštnou súčasťou mnohých tvárí Ruska v oblasti Stredného východu je jeho prekvitajúci obchod s Izraelom. V Izraeli hovorí až milión ľudí po rusky a Khrestin s Elliottom uvádzajú, že ročný objem priameho obchodu medzi Ruskom a Izraelom je asi 1,5 miliardy dolárov. V apríli 2006 pomohla ruská vláda vyniesť na obežnú dráhu izraelský satelit, umožňujúci Izraelu získavať údaje o iránskom nukleárnom programe, ktorý pomáha Rusko Iránu uskutočniť (najnovšia správa udáva, že – sankcie, nesankcie – Iránu sa podarilo dať do chodu 3000 centrifúg v objekte na obohacovanie uránu v Natanzi). Izrael pokojne pristúpil výmenou za zlepšené vzťahy na štandardnú požiadavku Ruska voči všetkým štátom Stredného východu, ktoré chcú mať s Ruskom dobré vzťahy byť na jeho strane v boji s čečenskými separatistami, alebo sa aspoň do toho nemiešať.
.a iné vzťahy
Vo februári 2006 explodovali ulice miest v mnohých islamských štátoch protestmi proti karikatúram proroka Mohameda, ktoré zverejnil dánsky denník Jyllands-Posten. Celý rozumný západný svet (rozumný znamená, že nie radikálna európska ľavica, ktorú karikatúry, čuduj sa svete, veľmi pobúrili) sa postavil na stranu slobody slova. Ale Rusko nemalo problém si spomenúť, že je členom-pozorovateľom v Organizácii islamských konferencií a tiež sa pobúrilo. Khrestin a Elliott citujú Putina, ktorý na tú tému svätuškársky povedal: „Človek musí zvažovať stokrát, kým niečo publikuje či nakreslí… ak štát nedokáže takýmto publikáciám zabrániť, má aspoň prosiť o odpustenie. Povedal to Putin, ktorý nemá inak naozaj nijaký problém byť voči komukoľvek hrubý či urážlivý.
Podľa Khrestina a Elliotta dokonca 17. februára 2006 zastavil starosta Volgogradu (bývalý Stalingrad) vydávanie miestnych novín Gorodskie Vesti, lebo publikovali karikatúry zobrazujúce Mohameda, Ježiša, Mojžiša a Budhu. Redaktorka Anna Smirnovová dostala pokutu 100 000 rubľov za publikovanie pôvodných dánskych karikatúr z Jyllands- Posten a hrozilo jej aj väzenie. Khrestin a Elliott uvádzajú, že všetky tieto tvrdé reči a opatrenia nemali vôbec pôvod v ruskej verejnej mienke, ktorej bol celý problém naozaj ľahostajný.
Ako povedal ruský expert Andrej Serenko: „Aby Kremeľ dokázal Putinovu tézu, že silné Rusko je ochrancom moslimov, môže pokojne obetovať lokálne noviny.“ Ruský boj proti islamizmu je teda naozaj relatívny: „Zatiaľ čo Putin nebude doma tolerovať ani terorizmus, ani ideológiu, ktorá ho živí, niekedy bude ospravedlňovať rovnaký extrémizmus v zahraničí, ak to Moskve získa body v islamskom svete, ak to predĺži nepísanú dohodu o nezasahovaní islamských krajín v Čečensku a ak to podkope vo všeobecnosti americké a európske pozície na Strednom východe.“ K zvláštnostiam ruskej diplomacie voči islamskému svetu patrí i fakt, že Kremeľ pozval v roku 2006 do Moskvy na návštevu delegáciu Hamasu, ktorý je teroristickou organizáciou aj podľa Európskej únie, a má zavreté dvere do všetkých demokratických západných štátov. Sovietsky zväz kedysi podporoval Arafatovu OOP a pomáhal ukrývať, cvičiť i vyzbrojovať palestínskych teroristov, ale táto prax sa po páde komunizmu a rozpade Sovietskeho zväzu skončila a návšteva Hamasu v Moskve znamená prekročenie všetkých rámcov. Khrestin a Elliott sa opäť pýtajú, čo tým Putin dosiahol – teda okrem toho, že naozaj pobúril Izrael i Američanov (Európania sa apaticky prizerali). Nuž, odpovedajú, opäť to isté – ide o Čečensko: Hamas za tú chvíľu legitimity a slávy sľúbil nemiešať sa do severného Kaukazu.
.limity ruského realizmu
Možno sa niekomu javí Putinovo správanie voči islamskému svetu ako diabolsky inteligentná a chladnokrvná kalkulácia – stratégia majstrovsky rozohraná na všetky strany. Naštvať a oslabiť Američanov, posilniť ekonomické vzťahy s Izraelom a zároveň vyzbrojovať Sýriu a Irán – jednoducho brilantné. Alebo nie? Určite nie. Skôr sa zdá, že „arabisti“ starej školy v FSB (predtým KGB) a v ruských diplomatických kruhoch radia tentoraz Putinovi naozaj zle a hlúpo. Teória aj toho najcynickejšieho politického realizmu totiž predpokladá, že realistické a cynické sú obe strany, a že ich správanie sa dá teda s vysokou mierou pravdepodobnosti predvídať. Na Strednom východe to často neplatí a vlastne to neplatí v postmodernom islamskom svete takmer nikdy. Putin i jeho radcovia nerátajú s iracionalitou náboženských fanatikov a zle kalkulujú aj v prípade Spojených štátov amerických. Ak strávi Putinovo Rusko v posteli s islamistami každého druhu priveľa času, stratí aj tú štipku kredibility, ktorá mu ešte po tom všetkom v očiach Ameriky i Európy zostáva. Rusko svojou prítulnosťou islamský svet nelegitimizuje o nič viac ako legitimizoval arabský nacionalizmus komunistický Sovietsky zväz. Ale stane sa opak – tieto kontakty delegitimizujú ako partnera Putina i Rusko. To nie je dobrý výhľad.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 6/2007 dňa 5. februára 2007.
