V mojej knihe Tragédia eura objasňujem, že euro je politickým projektom. Zástancovia socialistickej vízie Európy vedení francúzskou politickou elitou presadili jednotnú menu ako nástroj politickej centralizácie a európskeho superštátu.
Monetárne nastavenie eura spôsobuje prerozdeľovanie v prospech márnotratnejších štátov, ktoré sa nachádzajú väčšinou na juhu Európy. Keď predkladám svoje argumenty, niekedy počúvam protiargument, že medzi hlavné krajiny profitujúce z eura by nemali byť zaraďovaní zástancovia socialistickej vízie Európy a južné štáty, ale skôr Nemecko.
Juh vs. Nemecko
Tento argument je celkom bežný medzi komentátormi v médiách ako aj ekonómami a vychádza z toho, že jednotná mena znemožnila konkurenčnú devalváciu. Južné štáty, ktoré nie sú konkurencieschopné, nemôžu už devalvovať svoje meny, aby z toho získali výhodu. A tak Nemecko môže exportovať viac a je teda hlavným beneficientom, ktorý okráda perifériu. Táto myšlienka nie je rozširovaná iba v južnej Európe. Dokonca aj v Nemecku kancelárka Angela Merkelová použila argument väčšieho exportu, aby odôvodnila potrebu Európskeho stabilizačného mechanizmu (tzv. euroval 2).
Predovšetkým je nutné namietať – iba jednotlivci môžu z eura profitovať alebo strácať. Celé krajiny nie sú aktérmi a v úzkom slova zmysle nemôžu profitovať ani strácať. V Nemecku niektorí ľudia vďaka euru zarobili, iní prerobili.
Keď tieto úvahy odložíme bokom, musíme zdôrazniť, že samotný export ešte nikoho nerobí šťastným. Aplikujme túto argumentáciu na jednotlivca. Keď niekto pracuje, exportuje služby do okolitého sveta. Keď predáva svoje výrobky iným, exportuje tovary. Jednotlivec tak nerobí preto, že by mal rád export ako taký, ale preto, že skôr či neskôr bude chcieť dovážať. Keď si kúpi auto alebo potraviny alebo sa dá ostrihať, dováža tovary a služby. Ak si ľudia môžu vybrať iba medzi vývozom (prácou a expedovaním tovaru) a dovozom (spotrebou), väčšina si vyberie druhú možnosť.
A to si vybrali aj južné krajiny eurozóny. Dovážajú z Nemecka viac ako tam vyvážajú. Výsledkom je, že nemeckí politici interpretujú vývozné prebytky Nemecka ako veľký úspech. Iné vlády eurozóny kritizovali Nemecko za to, že má vývozné prebytky, teda že vyváža viac tovaru ako odoberá. Na úrovni EÚ padol dokonca návrh, aby boli krajiny trestané za príliš veľké vývozné prebytky. Zdá sa, že je zločinom byť príliš konkurencieschopný a dodávať tovar bez toho, aby ste zaň na oplátku doviezli nejaký iný.
Monetarizácia dlhov
Prečo môžu mať južné krajiny dlhodobé dovozné prebytky? Odpoveď na túto otázku nás privedie k európskej nekrytej mene – k euru. Je tu niekoľko samostatných vlád národných štátov, ktoré môžu využívať jeden spoločný bankový systém na monetarizáciu (speňaženie) svojich dlhov.
Pozrime sa bližšie na prípad Grécka. Grécka ekonomika s príliš vysokými prírastkami miezd nie je konkurentom pre inovatívny nemecký priemysel s miernym nárastom miezd. Dôsledkom umelo nadhodnotených gréckych miezd bude chudoba a nezamestnanosť. Tieto dôsledky sú však čiastočne tlmené rozhadzovačným míňaním gréckeho štátu. Aby financovala míňanie, grécka vláda jednoducho vydáva dlhopisy. Prevodom nových zdrojov na grécky štát si bankový systém tieto dlhopisy kupuje a používa ich ako záruku na nové pôžičky od Európskej centrálnej banky, ktorá takto monetarizuje štátny deficit. Grécka vláda použije tieto nové peniaze na vyplatenie predčasných a vysokých dôchodkov, armády verejných zamestnancov a štedrých sociálnych dávok. A tak sa udržuje a narastá konkurencieneschopnosť gréckej ekonomiky.
Napríklad, grécka vláda by mohla vydať dlhopis, dostať nové peniaze a vyplatiť ich ministrovi. Minister si za ne kúpi nemeckého bavoráka. V dôsledku toho ceny v eurozóne narastú a Grécko sa teší z obchodného deficitu s Nemeckom. Gréci žijú nad svoje pomery, lebo sa financujú vydávaním vládnych dlhopisov a tlačením nových peňazí. Do Grécka prúdia autá výmenou za nové eurá a dlhopisy. Európania z rozpočtovo zodpovednejších štátov platia tento účet vo forme vyššej cenovej inflácie a od roku 2010 formou priamych záruk na subvencované pôžičky neúmerne zadlženej gréckej vláde. Tieto pôžičky budú takmer určite znova “reštrukturalizované”. Inými slovami, niektoré dlhy nebudú nikdy splatené. Kto teda profituje z eura?
Autor pôsobí ako docent ekonómie na Univerzite kráľa Juana Carlosa v Madride.
Na pozvanie KI v dňoch 13. a 14. júna 2011 prednáša v Bratislave a Žiline v rámci cyklu CEQLS. Viac informácií o prednáške a možnosť prihlásiť svoju účasť nájdete tu.
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2011.
Philipp Bagus: Tragédia eura (2010) Slovenské vydanie knihy sa pripravuje a ako prví si ju budú môcť kúpiť účastníci prednášky CEQLS.
Po prednáške bude možnosť nechať si kúpenú knihu podpísať autorom.
