Táto jednoduchá otázka má hlboké dôsledky. Podľa prieskumu agentúry Ipsos MORI (spoločnosť zaoberajúca sa prieskumom trhu a verejnej mienky – pozn. prekl.) viac ako 70 percent ľudí v Spojenom kráľovstve verí, že keď si uložia peniaze v banke, sú ich. Ale v skutočnosti to tak nie je.
Peniaze uložené na bankovom účte sú, ako ustanovuje viac než dvestoročný precedens, zákonným majetkom viac banky ako majiteľa účtu. Ak by hociktorý ctihodný poslanec vložil do svojej banky dnes popoludní 100 libier, banka by z nich mohla požičať približne 97 libier. Dokonca aj v prípade nových požiadaviek na mieru kapitálovej primeranosti (pomer kapitálu banky k jej aktívam, táto hodnota ovplyvňuje schopnosť banky uhrádzať svoje záväzky – pozn. prekl.) by banka mohla požičať viac ako 90 percent z každého vkladu. Banka A by potom mohla požičať 97 libier z pôvodného vkladu 100 libier banke B, ktorá by potom mohla požičať 97 percent z tejto sumy. Požičiavanie takto môže pokračovať dookola tak, ako sme to videli počas úverového boomu. Za každú vloženú libru by banky nazbierali tou či onou formou kumulované úvery v hodnote viac než 40 libier. Banky sa teda tešia z takého zákonného privilégia, aké nemá žiadny iný druh podnikania, aký poznáme. Prečo je bankám dovolené požičiavať peniaze ľudí mnohonásobne a bez ich súhlasu?
Zákon proti úverovej pyramíde
Môj návrh zákona by stanovil zákonné vlastníctvo majiteľov účtov, pokiaľ by si títo nedohodli niečo iné, keď si otvárajú účet. Inými slovami, existovali by dve kategórie bankových účtov: účty na vklady pre investičné účely a účty na vklady za účelom ich uloženia. Banky by naďalej mohli voľne požičiavať peniaze uložené na investičných účtoch, ale nie peniaze uložené na depozitných účtoch. Táto myšlienka ako taká nie je vôbec vzdialená od predstavy zlatom stopercentne krytých depozitných účtov, ktorú presadzovali iní ctihodní poslanci a guvernér Bank of England (anglická národná banka – pozn. prekl.).
Môj návrh zákona nie je iba opatrením na ochranu spotrebiteľa. Jeho cieľom je tiež odstránenie nezvyčajnej výnimky zo zákona pre banky, ktorá má hlboký dopad na celú ekonomiku. Práve preto, že môžu disponovať s vkladmi ako s investíciou do obrovskej úverovej pyramídy, sú banky schopné poskytovať úvery. Vo väčšine odvetví, ak rastie dopyt, podniky reagujú zvýšením produkcie. Zákonné privilégium, ktoré majú banky, zabraňuje fungovaniu základného trhového mechanizmu, čo má katastrofálne následky.
Problém čiastočných rezerv
Ak by trhový mechanizmus fungoval tak, ako má, tak ihneď, ako by začal rásť dopyt po úveroch v ekonomike, by banky mali zvýšiť cenu úverov (úrokové sadzby), aby podporili nárast úspor. Keby úroky rástli, sporilo by viac ľudí. To by bankám umožnilo zvýšiť pomer úverov voči úsporám. Ak by banky boli takými istými podnikateľskými subjektmi ako iné firmy, zistili by, že keď dopyt po ich službách klesá, bola by obmedzená aj ich schopnosť poskytovať úver, a to cenovým mechanizmom. Žiaľ, v našom systéme bankovníctva čiastočných rezerv to tak nie je. Keďže banky môžu manipulovať s peniazmi ľudí ako so svojimi vlastnými, môžu ich požičiavať bez ich súhlasu bez toho, aby sa nutne zdvihla cena úverov. Cenový mechanizmus neobmedzuje rast úverov tak, ako by mal. Bez obmedzujúceho cenového mechanizmu preto vznikajú úverové bubliny. Aby sa uspokojil bezuzdný dopyt po úveroch, banky ich poskytujú vo veľkom. Tieto úvery tak podporujú rozširovanie kapacít v ekonomike, ktoré nie sú podoprené skutočnými úsporami. Nie je to podložené nejakou odloženou spotrebou, a tak úverový boom vytvára neudržateľnú nadspotrebu.
Tí, ktorí rozhodujú, nielen v tejto komore, a bez ohľadu na to, kto je v úrade, museli a musia čeliť nezávideniahodnej voľbe. Buď necháme konštrukciu dnešného klientelistického kapitalizmu zrútiť sa, alebo budeme tlačiť viac a viac peňazí, aby sme podporili túto Ponziho schému (podvodná „investičná“ schéma podobná pyramídovej hre, v ktorej však nových investorov nehľadajú tí predchádzajúci na províznej báze, ale len sám jej iniciátor – pozn. prekl.) a ľudí, ktorí ju postavili, a tým budeme devalvovať našu menu preto, aby pyramída zostala nad vodou.
Prehliadaná úverová vata
Keďže nás postihol kolaps úverov, nekonečný rad ekonómov, z ktorých väčšina nevidela, že tento kolaps prichádza, sa zrazu vyrojil na našich televíznych obrazovkách, aby vysvetlili s váhou svojej autority jeho príčiny. Väčšina mala tendenciu vidieť nedostatok úverov ako problém, nie ako príznak. Namiesto nich by sme snáď mohli začať počúvať tých ekonómov, ktorí videli, že problémom je nadbytok úverov, ktorý kolaps predchádzal. Cobden Centre, Ludwig von Mises Institute a profesor Jesús Huerta de Soto – tí všetci pochopili, že nadbytok falošnej vaty úverov je príčinou kolapsu, ktorý nastal. Je čas vážne sa zaoberať ich myšlienkami o poctivých peniazoch a zdravom bankovníctve.
Keynesiánski a monetaristickí ekonómovia možno pri tejto myšlienke od hrôzy cúvnu, lebo ich ortodoxnou vierou je, že bez týchto zákonných privilégií bánk by nebol dostatok úverov. Tvrdia, že olej, ktorý maže fungujúci stroj kapitalizmu, by vyschol a stroj by sa zadrel a zastavil. Nie je to ale tak. Môj zákon by nezrušil úvery, iba by ich podoprel úsporami. Inými slovami, úver zodpovedajúci úsporám alebo odloženej spotrebe by sa stal hnacou silou ekonomického rastu. Aby som použil módne klišé, bolo by to udržateľné.
Návrat od dlhov k sporeniu
Ministri hovorili o svojich veľkých ambíciách pretvoriť ekonomiku z takej, ktorá sa opiera o spotrebu, na takú, ktorá je založená na výrobe statkov. Dobrým miestom, kde začať, by bolo schváliť zákon umožňujúci depozitné účty, ktorý by nedovoľoval bankám masovú produkciu podvodných úverov tak, aby boli preferovaní spotrebitelia a dlžníci pred tými, ktorí vytvárajú bohatstvo. S poctivými peniazmi by sa Briti z národa zadlžených spotrebiteľov, ktorým sú dnes, mohli znova stať tými producentmi a sporiteľmi, akými boli kedysi.
S možnosťou výberu medzi novými depozitnými účtami a investičnými účtami by jednotlivci už viac neboli nedobrovoľnými a naozaj neinformovanými investormi zúčastňujúcimi sa na nerozvážnych obchodoch prostredníctvom úverových nástrojov, ktorým – zdá sa – rozumejú aj máloktorí členovia predstavenstiev samotných bánk.
Autor je konzervatívny poslanec dolnej komory britského parlamentu.
Publikovaný text predstavuje prepis prejavu Douglasa Carswella v britskom parlamente (prejav nájdete uverejnený napr. i tu), v ktorom dňa 15. septembra 2010 v prvom čítaní odôvodňoval ním predkladaný návrh zákona reformujúceho bankový systém tak, aby sa zakázalo bankám požičiavať peniaze majiteľov vkladov na požiadanie bez ich súhlasu (Financial Services (Regulation of Deposits and Lending) Bill).
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2010.
