Ak vláda presadí nahradenie zákona o tripartite z roku 1999 novým, stručnejším zákonom, bude to posun správnym smerom. Lenže – má vôbec existovať nejaký zákon o tripartite? Nemá. Argumentom v prospech zrušenia zákona nie sú motívy aktuálneho návrhu. Je síce zvláštne, že sa Konfederácia odborových zväzov, ktorá si nárokuje zákonom garantované výsadné postavenie ovplyvňovať politiku vlády, otvorene prihlási k spojenectvu s opozičnou stranou, ale v zásade je to jej právo. Keby odbory boli politicky neutrálne, alebo by paktovali s niektorou z koaličných strán, znamenalo by to snáď, že zákon o tripartite je v poriadku? Určite nie.
Bez ohľadu na motívy, ktoré viedli k tejto iniciatíve, treba oceniť, že jej realizáciou by došlo k istému zníženiu miery korporativizmu v spoločnosti. Tripartita by sa zmenila z dohodovacieho orgánu na poradný. Jej cieľom by už nebolo dosahovať dohodu medzi vládou, zamestnávateľmi a zamestnancami, ale iba prerokúvať zásadné otázky a prijímať (nezáväzné) odporúčania pre vládu. Stala by sa pluralitnejšou, pretože zastúpenie v nej by mohli získať viaceré zamestnávateľské a odborárske združenia. A odborom by sa zúžil priestor pre ich pokusy blokovať a atakovať reformné kroky vlády. Ak má nejaký zákon o tripartite existovať, iste bude lepšie, ak bude existovať v navrhovanom a nie v doterajšom znení. Prečo by však takýto zákon mal existovať? Prečo by mali byť odbory a zamestnávateľské združenia zo zákona zvýhodňované pred ostatnými súčasťami občianskej spoločnosti? Je dobré, ak je vláda ochotná komunikovať s rôznymi zložkami spoločnosti o dosahoch jej politiky. Je však pomýlené, ak chce takto zvýhodňovať len niektoré z nich. Lepšie riešenie odporúča Legislatívna rada vlády: zákon o tripartite úplne zrušiť. A ak chceme byť celkom principiálni: zrušiť treba nielen zákon o tripartite, ale aj tripartitu ako takú. Čo – samozrejme – nevylučuje, že sa zástupcovia vlády z času na čas ad hoc stretnú so zástupcami odborov či zamestnávateľov.
Ak by sa nám však aj podarilo vyhodiť tripartitu z nášho právneho a politického systému dverami, nemáme nijakú záruku, že sa nám o chvíľu nevráti dnu európskym oknom. Väčšina krajín EÚ síce nemá zákon o tripartite, ale veci ako „sociálne partnerstvo“, „sociálny dialóg“ či „kolektívne vyjednávanie“ sú pre Úniu posvätné. Zmienka o nich sa dostala dokonca i do návrhu ústavy EÚ. A je zrejme len otázkou času, kým eurobyrokracia dostane chuť stanovovať aj v tejto oblasti celoeurópsky záväznú legislatívu.
Nepredbiehajme však. V tejto chvíli je osud zákona o tripartite a rozhodnutie medzi principiálnym a polovičatým riešením v rukách slovenskej politickej reprezentácie.
Peter Osuský, Ondrej Dostál
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 21/2004 dňa 26.5.2004.
