Príbehy Lisabonskej zmluvy a tlačového zákona sa osudovo preplietli. Snaha opozície brániť slobodu tlače je chvályhodná. Jej konštrukcia bola založená na požiadavke zmeniť problematický návrh tlačového zákona a hrozbe, že ak sa tak nestane, opozícia zablokuje ratifikáciu Lisabonskej zmluvy, na ktorú bola potrebná ústavná väčšina a teda aj hlasy prinajmenšom časti opozičných poslancov.
Keď je niekto (v tomto prípade SDKÚ a SMK) ochotný obetovať niečo, na čom mu záleží (ratifikáciu Lisabonskej zmluvy), v mene presadenia niečoho iného, čo považuje za principiálne dôležité (sloboda tlače) a navyše nie pre seba (politici), ale pre niekoho iného (médiá), obvykle si to zaslúži rešpekt a uznanie. V lisabonsko-tlačovej konštrukcii však bola od začiatku zabudovaná systémová chyba. A to, že sa zrútila ako domček z kariet, to len potvrdzuje. Národná rada 24 hodín po schválení tlačového zákona bez akceptovania čo i len jedného opozičného pozmeňovacieho návrhu vyslovila aj hlasmi poslancov SMK súhlas s Lisabonskou zmluvou. Je to však len detail. Pre SDKÚ a KDH iste nepríjemný a deprimujúci, pre dôveryhodnosť a povesť SMK ako spoľahlivého partnera zničujúci, ale rozhodne nie na celej kauze podstatný.
Vládna koalícia totiž mala v bitke o Lisabon od začiatku strategickú prevahu. Ratifikáciu zmluvy v slovenskom parlamente odmietalo len KDH a jeho štyria bývalí poslanci zakladajúci KDS, ktorí napokon ako jediní proti ratifikácii v NR SR aj reálne hlasovali. SDKÚ a SMK Lisabonskú zmluvu podporovali a nemohli si dovoliť ju neschváliť. Vládnej koalícii úplne stačilo zachovať pokoj a rozvahu a chýbajúce hlasy by sa medzi poslancami opozície skôr či neskôr našli. Keď nie v apríli, tak v máji. Keď nie v máji, tak v septembri alebo decembri. A opozícia by potom musela hľadať zdôvodnenie, prečo v rozpore s pôvodnými deklaráciami prestala blokovať Lisabonskú zmluvu, keď tlačový zákon bol schválený aj s ňou kritizovanými ustanoveniami, platí a nič sa na ňom nezmenilo. SDKÚ by mohla byť SMK vlastne vďačná, že ju porušením opozičnej „tlačovej zmluvy“ potreby hľadania takejto výhovorky zbavila a vzala celú hanbu na seba.
Odmysliac od nedomyslených taktických aspektov, lisabonsko-tlačová konštrukcia nie je v poriadku ani z vecného hľadiska. Bola by, keby Lisabonská zmluva bola pre Slovensko naozaj tým dobrom, ktorého upretie môže byť hrozbou brániacou inému zlu. Lisabonská zmluva však Slovensku nič dobré neprináša. Jej negatívne dôsledky nie sú o nič menšie, ba svojím spôsobom dokonca ešte závažnejšie ako negatíva tlačového zákona.
Zápas o tlačový zákon sa neskončil. Jeho súladom s Ústavou SR sa takmer určite bude zaoberať Ústavný súd SR. Médiá môžu skúsiť odmietnuť neopodstatnené žiadosti politikov o odpoveď zasahujúce do ich práv nad ústavný rámec a brániť sa na súdoch, potom na ústavnom súde a nakoniec na Európskom súde pre ľudské práva. A koniec koncov – tlačový zákon s právom na odpoveď sa stal jedným zo symbolov Ficovej vlády a keď tá raz skončí (a o tom, že raz skončí, netreba napriek súčasným preferenciám SMER-u pochybovať), skončí aj právo na odpoveď v dnešnej podobe. Možno dokonca predpokladať, že to bude jedna z prvých vecí, ktorá bude zmenená v rámci vyrovnávania sa s érou ficoizmu.
Negatívne dôsledky Lisabonskej zmluvy budú mať zrejme oveľa dlhšie trvanie ako právo na odpoveď v slovenskej legislatíve. A tie dôsledky nie sú z hľadiska zachovania princípov slobodnej spoločnosti na Slovensku menej závažné ako právo na odpoveď: centralizácia EÚ, presun ďalších kompetencií do Bruselu, nahrádzanie konsenzuálneho rozhodovania väčšinovým hlasovaním, posilňovanie inštitúcií EÚ a tým moci eurobyrokratov na úkor demokraticky konštituovaných legitímnych orgánov národných štátov, rozširovanie eurosocialistických tendencií cez Chartu základných práv a regulovanie ďalších a ďalších oblastí nášho života.
A keď raz Lisabonská zmluva nadobudne platnosť, stane sa z nej Lisabonský zákon. Tak ako Zmluva o Ústave pre Európu bola síce svojou formou zmluvou, ale svojím obsahom ústavou, tak i jej kozmeticky upravené lisabonské mimikry bude nielen zmluvou, ale aj zákonom. Zákonom, ktorý bude platiť aj na Slovensku, ale na rozdiel od iných zákonov ho nebude možné zmeniť na základe vôle slovenských občanov prejavenej prostredníctvom parlamentných volieb.
Vyššie uvedené v žiadnom prípade nemá byť bagatelizáciou dôsledkov tlačového zákona. Právo na odpoveď v schválenej forme prekračuje medze prijateľné pre slobodnú spoločnosť a môže sa stať efektívnym nástrojom obmedzovania slobody prejavu. A slobodnú spoločnosť si bez slobody prejavu a slobodných médií nemožno ani predstaviť.
Navyše tlačový zákon nemožno vnímať bez kontextu. Bez celkove konfrontačného prístupu súčasnej vládnej garnitúry k médiám. Bez sústredeného tlaku na ovládnutie verejnoprávnych médií. Bez opakovaného nerešpektovania zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Parlament sa práve zaoberá novelou infozákona z dielne ministerstva spravodlivosti. Návrh síce zatiaľ rieši iba prístup ľudí so zrakovým postihnutím k informáciám, otvára však infozákon a tým aj možnosť obmedzenia prístupu k informáciám prostredníctvom poslaneckých pozmeňujúcich návrhov. Za normálnych pomerov by sa asi zatiaľ nebolo potrebné návrhom čiastkovej úpravy infozákona znepokojovať. Keď však majú v parlamente väčšinu nepriatelia slobodnej spoločnosti, treba sa mať na pozore. Po slobode prejavu je ohrozené právo na informácie.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2008.
