Čínsky komunistický režim je v súčasnosti jedným z najväčších porušovateľov ľudských práv na svete. Je smutne symbolické, že júnová návšteva čínskeho prezidenta a generálneho tajomníka komunistickej strany Číny Chu Ťin-tchaa v Bratislave sa stala príležitosťou aj na porušovanie ľudských práv v Slovenskej republike.
Odniesli si to ľudia, ktorí chceli protestovať proti porušovaniu ľudských práv v Číne. Výpočet ich ústavou garantovaných práv, ktoré boli pri tejto príležitosti porušené, tiež nie je celkom zanedbateľný: právo pokojne sa zhromažďovať, sloboda prejavu, právo na súdnu ochranu a právo na informácie.
Zhromažďovacie právo
Uplatniť toto právo chcela skupina ľudí z niekoľkých mimovládnych organizácií (Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, Občianske združenie Človek v ohrození, Slovenská asociácia Falun Gong, Amnesty International Slovensko) tým, že zvolá verejné zhromaždenie pred Prezidentský palác na Hodžovom námestí v Bratislave práve na čas, keď tam najvyššieho čínskeho súdruha bude prijímať slovenský prezident Ivan Gašparovič.
Starosta mestskej časti Andrej Petrek mnou oznámené zhromaždenie zakázal. Zákaz bol zdôvodnený tým, že „zhromaždenia sa majú konať na rovnakom mieste a v rovnaký čas, kde sa má konať zhromaždenie oznámené ešte 22.5.2009 Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky za účelom využívania priestoru Hodžovho námestia pre zahraničnú návštevu prezidenta SR a pre svojich zamestnancov.“
Zákon o zhromažďovacom práve naozaj pripúšťa zákaz zhromaždenia z takéhoto dôvodu. Podľa § 10 ods. 2 písm. b) zákona obec zhromaždenie zakáže aj vtedy, keď „na rovnakom mieste a v rovnaký čas sa má podľa skôr doručeného oznámenia konať zhromaždenie a medzi zvolávateľmi nedošlo k dohode o úprave času jeho konania“. Zákaz zhromaždenia podľa tohto ustanovenia by však prichádzal do úvahy iba vtedy, keby sa na Hodžovom námestí malo konať zhromaždenie oznámené mestskej časti v súlade so zákonom o zhromažďovacom práve.
Lenže Kancelária prezidenta SR žiadne verejné zhromaždenie podľa zákona o zhromažďovacom práve neoznámila. Jej záujem využívať priestor Hodžovho námestia pre zahraničnú návštevu nie je to isté ako riadne ohlásenie zhromaždenia. Jej oznámenie nemalo zákonom vyžadované náležitosti. A ťažko možno tvrdiť, žeby toto „zhromaždenie“ malo slúžiť občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších práv a slobôd, na výmenu informácií a názorov, či na účasť na riešení verejných a iných spoločných záležitostí, čo sú účely výkonu zhromažďovacieho práva v zmysle zákona.
Porušenie práva pokojne sa zhromažďovať vyplýva aj z neskoršieho rozsudku krajského súdu v tejto veci, ktorý rozhodnutie o zákaze zrušil. Súd sa síce v odôvodnení rozsudku nevyjadril jednoznačne k otázke, či oznámenie prezidentskej kancelárie mohlo byť dostatočným dôvodom pre zákaz zhromaždenia, rozhodnutie samosprávy o zákaze však zrušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zákaz zhromaždenia bol teda evidentne protizákonný.
Sloboda prejavu
Uplatnenie tohto práva bolo znemožnené skupine ľudí, ktorí prišli 18. júna 2009 pred Prezidentský palác krátko pred predpokladaným príchodom čínskeho prezidenta. Prišli tam napriek tomu, že nami zvolané zhromaždenie bolo samosprávou zakázané. Avšak keďže dôvodom zákazu nášho zhromaždenia bolo konanie iného zhromaždenia ohláseného Kanceláriou prezidenta SR, mimovládne organizácie pozvali ľudí na toto druhé zhromaždenie (viac tu).
Ľudia, ktorí prišli, chceli slobodne prejaviť svoj názor na dodržiavanie ľudských práv v Číne. Bolo im to de facto znemožnené dobre zorganizovanými priaznivcami čínskeho komunistického režimu z uvítacieho výboru čínskeho prezidenta. Tí ich systematicky napádali, trhali im z rúk transparenty a letáky, ničili ich a kradli, alebo ich aspoň prekrývali svojimi transparentmi a čínskymi vlajkami tak, aby na heslá za ľudské práva nebolo vidieť. A toto všetko sa odohrávalo v prítomnosti množstva policajtov, ktorí sa zväčša iba nečinne prizerali, nereagovali na žiadosti o zásah a na upozornenia, že slovenskí občania sú napádaní organizovanými Číňanmi. Naopak, spolupracovali s týmito Číňanmi a umožnili im pohybovať sa v ohradenej časti námestia, do ktorej verejnosť nemala prístup (viac tu).
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o Policajnom zbore policajný zbor „spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku.“ Policajti si 18. júna 2009 s ochranou základných práv a slobôd slovenských občanov, najmä ich slobody prejavu, veľmi veľa práce nedali (viac tu).
A na druhý deň polícia svojské chápanie „ochrany základných práv a slobôd“ predviedla, keď ohradila polovicu Námestia Slobody v čase, keď čínskeho prezidenta na Úrade vlády SR sídliacom na Námestí Slobody prijímal slovenský premiér Robert Fico. Sloboda prejavu áno, ale rozhodne nie až taká veľká, aby na ňu dovidel najvyšší čínsky komunista.
Súdna ochrana
Mimoriadny význam práva na súdnu ochranu spočíva v tom, že je okrem iného aj nástrojom ochrany iných práv a slobôd v prípade, že dochádza k ich porušovaniu zo strany verejných orgánov. V našom prípade mala byť súdna ochrana poskytnutá zhromažďovaciemu právu. Nebola.
Teda vlastne bola, ale nie v čase, keď to ešte mohlo mať nejaký zmysel. Aj v tomto prípade platí, že „neskorá spravodlivosť nie je spravodlivosť“. Súd na základe môjho opravného prostriedku zrušil rozhodnutie samosprávy o zákaze zhromaždenia. Urobil tak však až takmer mesiac po tom, čo sa zhromaždenie malo konať. Teda v čase, keď čínsky prezident už na návštevu Bratislavy možno aj zabudol.
Je pravda, že súdy nezvyknú rozhodovať na počkanie a niekedy sa konanie naťahuje aj celé roky. Lenže v prípade súdnej ochrany zhromažďovacieho práva zákon o zhromažďovacom práve stanovuje, že súd má rozhodnúť do troch dní od podania opravného prostriedku proti zákazu zhromaždenia. Opravný prostriedok som podal hneď nasledujúci pracovný deň po tom, ako mi bolo rozhodnutie o zákaze doručené. Bolo to presne tri dni pred predpokladaným termínom zakázaného zhromaždenia. Ak by súd rešpektoval trojdňovú lehotu, bol by rozhodol ešte pred príchodom čínskeho prezidenta do Prezidentského paláca na Hodžovom námestí. Veci mohli mať v tom prípade úplne iný priebeh. Súd však o mojom opravnom prostriedku nerozhodol v zákonom stanovenej lehote troch dní, ale až po 29 dňoch (14. júla 2009) (viac tu). Preto som sa obrátil na Ústavný súd SR s ústavnou sťažnosťou, v ktorej namietam porušenie môjho práva na súdnu ochranu (viac tu).
Právo na informácie
Už len ako čerešnička na torte pôsobí skutočnosť, že začiatkom septembra navštívil Bratislavu čínsky minister obrany a slovenské ministerstvo obrany jeho návštevu utajilo (viac tu). Farbu priznalo až vtedy, keď si jeho prítomnosť všimli novinári. Utajovali vraj preto, aby návštevu nezneužili niektorí ľudia. Preložené do nekomunistického jazyka – aby sa nekonali protesty proti porušovaniu ľudských práv v Číne. Orgány verejnej moci majú pritom primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Či bol takýto spôsob informovania primeraný, možno vážne pochybovať.
Je jasné, že problémy s uplatňovaním ľudských práv popísané v tomto článku nemožno porovnávať s porušovaním ľudských práv v Číne. Tam zhromaždenia rozháňa armáda, za slobodné prejavenie názoru sa chodí do basy, štátne orgány informujú len o tom, o čom chcú, a cenzurujú ešte aj internet. A súdna ochrana základných práv a slobôd je v komunistickom režime contradictio in adjecto. Krátko pred 20. výročím Novembra ´89 by nás však spochybňovanie ľudských práv na Slovensku nemalo nechať pokojne spať, ani keď sa deje vo verzii Čína light.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2009.
