Reťaz občianskych protestov v arabských krajinách a zvlášť v Egypte, ktorá pôsobí ako isté epicentrum, znamená vážnu výzvu pre politiku USA a EÚ.
Pri tejto výzve sa môžu osvedčiť, a môžu, samozrejme, aj zlyhať. Niet pochýb o tom, že Mubarak bol dôležitý pre stabilitu na Blízkom východe. No niet pochýb o tom, že to bol vodca autokratického a skorumpovaného režimu. Niet pochýb o tom, že revolučné pohyby môžu ohroziť viacero režimov, ktoré sú spojencami západných demokracií. Niet však ani pochýb o temných stránkach väčšiny týchto režimov, ani o tom, že hnev obyvateľstva je v mnohých prípadoch oprávnený. Niet pochýb o tom, že otvárajúce sa obdobie bude aj v tom najlepšom prípade nestabilné. No niet pochýb o tom, že spomínané regióny stabilitou ani doposiaľ neoplývali, ani o cene, ktorú si ich pofidérna stabilita vyberá od vlastných obyvateľov aj od ostatného sveta. A najmä: klásť odpor voči súčasným revolučným pohybom v arabských krajinách je nerealistické a neprezieravé.
.koho treba podporiť
Táto politika môže prebiehajúce procesy v najlepšom prípade iba spomaľovať; nakoniec budú jej aktéri vlečení smerom, ktorý si sami nezvolili, a ktorému sa budú iba trpne, neefektívne a veľmi nepresvedčivo prispôsobovať. Isteže, ani opačný kurz nemôže vopred zaručiť úspech, vylúčiť omyly a zlyhania. Ani najpremyslenejšia stratégia nenahradí každodennú politiku, ktorá sa nevyhnutne skladá z pokusov a omylov. To, čo povedal Clausewitz v súvislosti s vojnou, platí aj v politike: do hry vždy vstupuje neredukovateľný faktor neistoty. Ale stratégie môžu byť naďalej rozumné alebo menej rozumné. Za ústredný spomedzi dôvodov na zaujatie triezvo pozitívneho postoja k spomínaným udalostiam pokladám skutočnosť, že napriek všetkým nejasnostiam ide o spontánny ľudový pohyb. Vzhľadom na okolnosti, ktoré tu nie je možné podrobne rozoberať, je rozširovanie politickej participácie všeobecnou a nevyhnutnou súčasťou modernizačných procesov. Pokusy zastaviť to napríklad vojenským prevratom (nehľadiac na iné negatívne stránky takýchto riešení) boli možné bez väčšieho krviprelievania len v dobách, keď politické uvedomenie más ešte neprekročilo istú hranicu. Tie časy sú dávno preč. Aj radikálni fundamentalisti, inokedy okázalo opovrhujúci demokraciou, to pochopili, a preto sa k revolučnému pohybu pohotovo hlásia. Ak im chceme znemožniť, alebo aspoň sťažiť, aby sa na udalostiach priživovali a zneužívali ich na svoje ciele, nie je rozumné vypratať hraciu plochu, a prenechávať im ich pochybné zásluhy.
Problémy sa tým rozhodne nekončia. Niekto by mohol skepticky podotknúť, že sa iba začínajú. Chceme však tvrdiť, že doposiaľ tu žiadne neboli? Kedy sme vlastne na to prišli? Žiadny veľký úspech v riešení notoricky zlého a nebezpečného stavu preberaného regiónu plného rôznych časovaných bômb nebol v dohľade ani doposiaľ, nehovoriac o príznakoch zhoršovania situácie. A nezbavujú nás nakoniec revoltujúce zárodky občianskej spoločnosti aspoň v niektorých prípadoch nutnosti mučivého rozhodovania sa medzi ničnerobením, sankciami, ktoré postihujú nevinných, a vyvážaním demokracie na špičkách bajonetov, ktoré vedie k príliš veľkému množstvu nezamýšľaných následkov, prehlbuje odcudzenie, posilňuje nepriateľské nálady medzi obyvateľmi v cieľových krajinách a rozdeľuje demokratickú verejnosť?
Nijako tým nechcem bagatelizovať vznikajúce riziká. Avšak pri triezvom pohľade na doposiaľ prebiehajúce udalosti sa zdá pre západnú politiku lepšou alternatívou „osedlať príboj“, než „zapierať sa pätami“ v márnej snahe zastaviť zmeny, ktoré sú nevyhnutnou (hoci ešte nie dostatočnou) podmienkou na akékoľvek zlepšenie dlhotrvajúceho frustrujúceho stavu blízkeho a stredného východu. Isteže, arabskému svetu budeme môcť pogratulovať k slobode až vtedy, keď budeme vedieť, že ju získal; a to v tejto chvíli nevieme. Už teraz by sme však v prebiehajúcich revolučných pohyboch mali rozpoznať a podporiť predstaviteľov zdravých síl, alebo aspoň tých, ktorí sú schopní akceptovať kompromis a civilizované pravidlá. Napriek krutému násiliu a všetkým znepokojivým otáznikom udalostí posledných týždňov možno zachytiť aj povzbudivejšie známky toho, že takéto sily existujú.
Autor je poradca podpredsedu parlamentu a prednáša na Trnavskej univerzite.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 28. februára 2011.
