Kňaz Marcel Guarnizo: Práca pre vlastný prospech nie je sebectvo
Súčasné svetové problémy svedčia skôr o nezodpovednosti a čiastkových zlyhaniach ako o kolapse kapitalizmu. Väčší problém ako egoizmus boli zle nastavené motivácie. A chudoba sa nedá potlačiť bojom proti bohatým. To nie sú vety bankára či pravicového politika, ale katolíckeho kňaza Marcela Guarniza.
Dnes, v čase krízy, počúvame, že kapitalizmus zlyhal. Ako riešenie sa ponúka viac socializmu. Čo vy na to?
Než to takto rýchlo vyriešime, asi by bolo dobré na chvíľku zastať. Máme predsa sedemdesiat rokov dôkazov, ako socializmus funguje a ako skončili všetky krajiny, kde socialistická revolúcia vyhrala. V USA máme neustále súdne spory o pochybenia v zdravotnej starostlivosti, ale nik netvrdí, že medicína zlyhala. To, že niekto pochybí, neznamená, že to nefunguje ako celok. Je to nelogické, non sequitur, ako sa hovorí.
Tiež je populárne hovoriť, že kríza je produkt sebeckosti.
Keď človek pracuje pre vlastný záujem, neznamená to automaticky, že je sebec. No ak fungujú motivácie, ktoré vedú človeka k tomu, aby si dobre zarobil a nebral ohľad na to, že jeho firma bankrotuje, je to problém tej motivácie. Ak napríklad šéf automobilky zarába milión dolárov ročne a jeho možný bonus je 16 miliónov, je možné, že prestane sledovať dlhodobé dobro spoločnosti a začne sa skôr zameriavať na krátkodobý výnos – na získanie bonusu.
Čiže problém sa ukazuje skôr v nezodpovednosti než sebeckosti?
Myslím si, že áno. Nezodpovednosť manažmentu, vlády, dohľadu. A nepríjemné na tom je to, že ak ste sa vy správali zodpovedne a rozumne, aj tak vás kríza, ktorá vznikla nezodpovednosťou iných, zasiahla. Táto veľká prepojenosť všetkého, čo sa deje, by mohla v prvom rade viesť ľudí k tomu, aby boli zodpovednejší, etickejší pri riadení firiem.
Z historického hľadiska, myslíte si, že existuje spojitosť medzi morálnym správaním a úspechom?
Určite. Myslím si, že etické a morálne správanie vedie k lepšiemu rozhodovaniu sa v ekonomickej oblasti. Už na osobnej úrovni fakt, že môžete žiť s pokojným svedomím, pohybovať so po svete voľne a bez hanby, je skvelá vec. Určite to v súčasnosti chce veľkú odvahu nebyť skorumpovaný, viesť etický život. A nádej demokracie je, že sa pre takýto život rozhodne čo najviac ľudí. Ak chceme vybudovať skutočne slobodnú spoločnosť, musíme sa o také niečo snažiť, hoci možno budeme dlho v menšine. A ľudia, ktorí v dejinách niečo znamenali, takéto ideály mali. Nakoniec sa to určite vyplatí, no výsledok sa nedá zhodnotiť len z hľadiska čisto ekonomického, zisku alebo straty. Práve nedávno som znovu čítal Moc bezmocných, ktorú Václav Havel napísal v čase disentu. Bolo tam cítiť, že samotný fakt, že človek nežije vo veľkej lži, je skvelá kompenzácia.
Neraz to vyzerá, že byť etický nemá význam, aspoň z krátkodobého hľadiska. Pretože ak sa správate neeticky, nepríde za to žiaden postih.
Iste, videl som to v Rusku, keď som tam prišiel pred 15 rokmi. Mohli ste študovať na univerzite, stať sa doktorom a dostali ste mesačný plat sto dolárov. No na čiernom trhu sa dalo zarobiť za týždeň 2 500 dolárov. Ak sa na vec pozrieme čisto ekonomicky, vynecháme etiku a morálku, tak potom je najrozumnejšie vykašľať sa na univerzitu a ísť na čierny trh. Ak je krátkodobý výnos najpodstatnejší faktor rozhodovania, tak by sme všetci predávali drogy, pretože to je výnosnejšie ako napríklad byť katolícky kňaz.
Mnohí sa dlhodobej návratnosti nedožijú. Niekedy celé generácie.
Ale je naozaj morálne ekvivalentné byť zlodejom a doktorom? Keď študujete za doktora na univerzite, drží vás tam etické presvedčenie, že sú veci, ktoré stoja za to obetovať alternatívy, ako kradnúť či predávať drogy. Nezarobíte možno toľko peňazí ako tí druhí, ale rozhodli ste sa, že v ceste za šťastím je toto tá správna cesta a nižší príjem je len náklad stratených príležitostí. A to je dobré, ak ste ich ochotný zaplatiť.
Je svet po páde komunizmu etickejší?
V moderných dejinách určite neexistoval menej etický systém než komunizmus. Možno v celej histórii ľudstva. Ak by sme sa zamysleli, ako by asi vyzeral svet bez morálky a etiky, tak by sme došli k tomu, že je to komunizmus sovietskeho štýlu. Na to, aby človek zažil komunizmus, či spoločnosť bez morálky a etiky, musel by vidieť Kamčatku v 30. rokoch. Vždy ma zarážalo, že americkí ľavicoví intelektuáli, ktorí boli silne promarxistickí, sa nikdy nepresťahovali do Ruska. Napriek presvedčeniu mali radi svoj súkromný majetok, slobodu slova a stretávania sa. Nie sú, povedal by som, intelektuálne úprimní. V každom prípade si myslím, že spoločnosť po komunizme je omnoho lepšia. I keď možno komplikovanejšia, pretože musíme byť podnikaví. Ja osobne by som však nikdy nevymenil slobodu len za istotu toho, že mám čo jesť.
Prečo sa relatívne bohaté a úspešné krajiny ako Nemecko, Francúzsko či Španielsko chytajú socialistických myšlienok?
Zdá sa, že ich kultúra je oslabená a Západ sa nemá k čomu obrátiť. A tak prichádzajú socialistické tendencie, nemá im čo odporovať. Ľudia navyše naďalej snívajú, sú presvedčení, že socializmus je skvelá myšlienka, ktorá len v praxi zlyhala. Myslia si, že nasledujúcemu režimu sa to možno podarí správne. Treba vzdelávať ľudí, že nejde o implementáciu. Socializmus je chybný, je v protiklade s ľudskou povahou. Nikdy nebude fungovať. Keď to dostatočne veľa ľudí pochopí, prestanú zaň hlasovať. Ďalšia vec, nad ktorou treba premýšľať, sú dlhodobé ciele politikov, nie krátkodobé zabezpečenia. Niekde je to ľahká cesta, ako vyhrať voľby. Niektorí ľudia radi vymenia istotu za slobodu a tak sa ľahko stanú obeťami demagógov.
Prečo má potom v Latinskej Amerike socializmus takú podporu? Prakticky celý kontinent je predsa silne katolícky.
V súčasnosti je v krajinách Latinskej Ameriky veľa socialistických tendencií, to áno. Napríklad Argentína, zabavenie dôchodkových úspor je neuveriteľné. To nie je vládna intervencia, ale lúpež. Veď ukradli z účtov pracujúcich 30 miliárd dolárov. Stále nemôžem uveriť, že to prešlo parlamentom a nezdvihol sa žiaden odpor. Čo poukazuje na chýbajúce opozičné vedenie, ktoré by viedlo ľudí k protestom, teda nenásilným. Potom sú tu ďalšie krajiny ako Čile či Bolívia. Je to tak trochu dôsledok 80. rokov, keď sa USA snažili o rozvoj demokracie v Južnej Amerike. Investovali do politikov, ich vzdelávania, ale, bohužiaľ, nie do kultúry. Podporovali slobodné voľby a trh, skrátka inštitúcie. No po občianskej spoločnosti ostalo vákuum, nevznikla.
No práve tam to vyzerá, že cirkevné štruktúry sú často späté s radikálmi.
Takéto hnutia cirkev oficiálne odmieta. Nedá sa povedať, že by cirkev bola nerozhodná k socializmu či komunizmu. Ale v Južnej Amerike boli kňazi, ktorí, aby som to tak povedal, boli katolíckejší než cirkev, podporovali revolúciu a podobne. Myslím si, že cirkev dokáže zastaviť socialistické, utláčajúce tendencie. Len musí hovoriť jasne, že ľudia by sa nemali vracať k systémom, ktoré nie sú slobodné a nerešpektujú ľudskú dôstojnosť.
Čo otázka chudoby, ktorá u socialistov silne rezonuje?
Je neprijateľné podporovať kultúru závisti chudobných voči bohatším a oprávňovať ich okrádanie. Sú krajiny, v ktorých funguje redistribúcia príjmov, ktorá je vnútorne nespravodlivá, hoci sa robí v mene boja proti chudobe. Podľa mňa porušuje siedme prikázanie: Nepokradneš.
Z kruhov, ktoré reprezentujete, podobné veci často nepočúvame.
Cirkev bola od začiatku silný podporovateľ súkromného vlastníctva, jeho nescudziteľnosti. Socializmus je proti tejto myšlienke. Bolo by dobré, keby to cirkev zdôrazňovala. Veď aj Kristus hovoril, chudobní budú vždy s vami. To znamená, že nemáme snívať o utópiách, v ktorých eliminujeme chudobu a vytvoríme raj na zemi. Život na zemi bude vždy nedokonalý a chudobní budú vždy s nami.
To znie trochu fatalisticky.
Mali by sme sa snažiť svet zlepšiť, nie vyhlasovať vojnu. Na vojnu treba nepriateľa a ak sa hovorí, že treba bojovať proti chudobe, zdá sa mi, že nepriateľom sú bohatí ľudia. Chudoba sa nedá eliminovať, len uľahčiť, obmedziť. O to sa treba snažiť. Utopické a populistické reči treba zastaviť, pretože vytvárajú nesplniteľné očakávania, nenávisť voči iným a revolučné snahy. Je klamstvo hovoriť, že kapitalisti nenávidia pracujúcich. Poznám veľa šéfov firiem a tí si veľmi dobre uvedomujú potreby zamestnancov. Nechápem, odkiaľ sa berie nenávisť voči ľuďom, ktorí poskytujú prácu. Bez ich bohatstva a podnikavosti by všetci nespokojní boli na ulici. Tento neustály triedny boj by mala nahradiť vďačnosť.
Sociálne učenie cirkvi hovorí o solidarite a subsidiarite (povinnosti neodnímať kompetencie, pokiaľ to nie je nevyhnutné). No aj na Slovensku počúvame len o solidarite. Prečo?
Netuším. Princíp subsidiarity je veľmi podstatný. Ak štát na seba preberá charitu či starosť o cirkev, mizne zmysel dávania. Nemáte pocit vlastníctva cirkvi, nemáte pocit, že kostol je váš domov, že kňaz je duchovný otec. Stráca sa spoločenský význam cirkvi, pretože časť svojej podstaty prenechala štátu. Prílišná závislosť od štátu cirkvi škodí, pretože jej učenie potrebuje morálnu a duchovnú slobodu. Napríklad na to, aby mohla odporovať štátu, ak bude treba. Ak od štátu závisíte, tak to budete robiť ťažko. Najhoršie je, že štát si takto môže kúpiť ticho či svedomie cirkvi v podstatných otázkach. Tvrdiť, že bez peňazí štátu by cirkev neprežila, je mýtus. Je naopak neprijateľné vymeniť nezávislosť od štátu za zdroj príjmov.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku TREND 50-51/2008 dňa 18. decembra 2008.
Marcel Guarnizo, pôvodom Američan, pôsobí ako katolícky kňaz Moskovskej arcidiecézy. Študoval teológiu a filozofiu v Ríme, kde sa špecializoval na metafyziku. Je tiež zakladateľ a predseda Educational Initiative for Central and Eastern Europe – nadácie, ktorá sa zameriava na podporu a posilnenie rozvoja slobodnej, spravodlivej a demokratickej spoločnosti v štátoch strednej a východnej Európy.
Dňa 10. decembra 2007 prednášal Marcel Guarnizo v Bratislave na pozvanie KI v rámci cyklu prednášok CEQLS na tému Ekonómia, filozofia a základy demokracie. Výstupy z prednášky, vrátane videozáznamu, audiozáznamu a prepisu prednášky nájdete tu.
