My, ktorí sme si všimli november 1989, sme oslávili výročie zbavenia sa pút socializmu a otvorenia brány slobody so zodpovednosťou. Socializmu sme sa však úplne nezbavili a jeho zmutované formy a prvky podkopávajú slobodu.
Slobodu a prosperitu ohrozuje kolektivistické videnie a antikapitalistická mentalita veľkej časti verejnosti, intelektuálov a najmä politikov a technokratov s rozhodovacími právomocami. Politici, intelektuáli, rodičia či pedagógovia tým navyše infikujú hlavy mladších. Podporuje ich v tom aj znovu rastúca popularita socializmu na Západe.
Sloboda je však vzácna a krehká. Ľahko môžeme o ňu prísť, či salámovou metódou prichádzať (k čomu v určitej podobe dochádza). Je preto dôležité pripomínať podstatu a reálnu tvár socializmu, aj na príklade Československa, ktoré vyše štyridsať rokov realizovalo jeho črty: centrálne plánovanie a riadenie ekonomiky (implicitne aj spoločnosti) a znemožnenie ľuďom vlastniť čokoľvek, s čím by mohli podnikať.
Rozhodovanie politicky vyvolených, koľko vyprodukovať alebo doviezť tovarov a za akú cenu ich v celej krajine predávať bez ohľadu na dopyt spotrebiteľov a bez tlaku konkurencie spôsobovalo neefektívnosť, plytvanie a podinvestovanie na úkor budúcnosti, nedostatkovosť a nižšiu kvalitu, výkonnosť a životnú úroveň oproti Západu, napríklad Rakúsku. Kým v roku 1948 bolo HDP na obyvateľa Československa vyššie ako v Rakúsku (na úrovni 121 %), tak do roku 1989 sa aj podľa oficiálne nadhodnotených údajov prepadlo na 58 %. Podstatnejšie je, že mierne rastúce a po zohľadnení inflácie z tieňovej ekonomiky pravdepodobne klesajúce reálne mzdy významne zaostávali za rakúskymi. Podobne tomu bolo aj v strednej dĺžke života ľudí: v roku 1960 bola na Slovensku ešte vyššia ako v Rakúsku, v roku 1989 však už bola výrazne (u mužov až o päť rokov) nižšia.
Dôsledkami socialistického bol aj strach, podriadenosť ľudí politickej moci, ich život v pretvárke a do určitej miery stále je neúcta k vlastníctvu a dohodám, korupcia, potlačená zodpovednosť, spoliehanie sa na štát, závisť a nedôvera k podnikaniu a trhu. Neviditeľnú ruku trhu bolo možné nahradiť viditeľnou rukou štátu len represívnym režimom. Bola to klietka tábora povinne zamestnaných ľudí, ktorí mali istoty základného životného zabezpečenia, ale nemali slobodu, vrátane pohybu či vyjadrovania názoru. Tých, čo chceli odísť, na hranici zabíjali. A aj za názory boli popravovaní, väznení, mučení a inak perzekvovaní. Prednovembrový režim tak ľudí obral o slobodu, dôstojnosť a niektorých aj o život.
Z podstaty socializmu ako systému inštitucionálneho donucovania ľudí vyplynulo, že jeho politická elita rozhodovala nielen o ekonomike a finančnom zabezpečení ľudí, ale aj o ich osudoch a životoch. Každá realizácia socializmu preto viedla a vedie k represívnosti, neslobode, rozkladu spoločnosti a k jeho zlyhaniu. Toto poznanie by malo byť mementom a zdrojom odmietania ďalších podobných experimentov ako fatamorgány „demokratického socializmu“ a všetkých jeho prvkov, vrátane nacionálne či progresívne ladených sociálno-inžinierskych predstáv. Znamená to aktívne odmietať nielen štátno-mafiánsku, ale aj inú koncentráciu moci.
Odkaz novembra 1989 totiž znie – slobodu (hoci dnes nedostatočnú a obmedzovanú) si treba viac ceniť, brániť ju a rozvíjať.
Autor je riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a spolueditor pripravovanej publikácie Socializmus: realita namiesto mýtov.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 2. decembra 2020.
