Neobdivujem senátora McCarthyho, neobdivujem jeho metódy, neobdivujem spôsob, akým sa s touto otázkou vyrovnal, ale nemôžeme ho hodnotiť tak zle ako tých, ktorí Spojeným štátom ubližovali či mohli ubližovať, hovorí americký filozof a teológ slovenského pôvodu Michael Novak.
Vaši starí rodičia pochádzali zo Slovenska. Cítite sa Slovákom?
Áno. Keď Slováci vyhrali majstrovstvá sveta v hokeji, bol som veľmi šťastný. Byť Slovákom znamená byť niečo iné ako byť Nemcom. Cítim to, keď sa rozprávam so svojimi kamarátmi, ktorí majú korene inde ako ja. Ale aj keď v sebe cítim Slováka, som predovšetkým Američan.
Na Slovensko prichádzate pomerne často. Aký bol váš vzťah k Slovensku počas komunizmu?
Prvýkrát som tu bol v roku 1973. Dvíhal sa mi žalúdok, keď som videl psy a ostnaté ploty popri Morave a Dunaji. Pri odchode ma zastavili vojaci a asi pätnásť minút študovali moje doklady. Keď prichádzate zo slobodnej krajiny, nie ste na to zvyknutí. Vždy som sa bál najmä o svojich príbuzných tu.
Nový slovenský premiér Robert Fico bol členom Komunistickej strany Československa a podľa vlastných slov nezaregistroval november 1989. Čo si o tom myslíte?
Keď som sa o tom dozvedel, vyrazilo mi to dych. V čase komunizmu som počul zvláštnu vec, že v Moskve funguje čulý trh s vypálenými žiarovkami. Stáli päť kopejok. Prečo?, pýtal som sa. Odpovedali mi, že vypálené žiarovky sa nosia do úradu, a tam sa menia za dobré, ktoré si zamestnanci berú domov. Keď som to počul, povedal som si, že ten systém padne. V apríli 1989 som o tom chcel napísať článok, ale nikto mi ho nechcel publikovať. Mysleli si, že snívam. Tú zmenu musel zaznamenať každý. Nerozumiem, prečo to nový premiér nevidel.
Komunistické dedičstvo bude východ Európy sprevádzať ešte dlho. Bol pád do područia Sovietskeho zväzu dôsledkom vôle ľudu, dohôd mocností alebo niečoho iného?
Z môjho pohľadu to bola strašné morálne zlyhanie Američanov a Britov. Bolo zlyhaním, že to dovolili. Američania nevedeli nič o histórii strednej Európy a táto ignorancia spôsobila, že neurobili takmer nič. Nepohli takmer prstom, aj keď to mali urobiť.
Podľa vás sme teda boli Západom ponechaní napospas Sovietskemu zväzu?
Áno i nie. Nesmieme zabúdať na to, aká krvavá bola svetová vojna. A ako nedočkavo ľudia čakali na šťastie. Urobili teda obchod, z ktorého chceli vyťažiť čo najrýchlejšie čo najviac, ale bol to zlý obchod. Namiesto slobody prišla diktatúra.
Veľa ľudí striktne rozlišuje sovietsky komunizmus, taliansky fašizmus a nemecký národný socializmus. Bol medzi nimi nejaký rozdiel?
Boli dva druhy totalitarizmu – komunistický a nacistický. Oba vytvorili extrémne politické systémy – jeden stál akoby napravo, druhý akoby naľavo. Ale keď si politické spektrum nepredstavujeme len ako priamku, ale ako kruh, tak sa nám oba extrémne konce spoja. Jeden totalitarizmus bol založený na nacionalizme, druhý na internacionalizme, ale oba rovnako potláčali jednotlivca a ničili ľudský život.
Existujú názory, že komunizmus nebol až taký nebezpečný ako nacizmus. Niekto dokonca tvrdí, že komunistická myšlienka nie je až taká zlá a keby ju boli realizovali lepší ľudia, iste by sa vydarila…
Sú rovnako nebezpečné, i keď niektorí intelektuáli tvrdia opak. V skutočnosti komunizmus zabil oveľa viac ľudí. Cynicky by sme mohli dodať, že na to mal aj viac času. A mal aj podporu más i vzdelaných ľudí. Stalin sa pasoval za jediného odporcu fašizmu a ľudia mu uverili. Nechceli už politický systém, ktorý delil ľudí podľa rasy a prijali systém, ktorý ľudí delil podľa iných kritérií, napríklad bohatstva či robotníckeho pôvodu.
Akú podporu mal komunizmus v povojnovej Amerike?
O širokej podpore sa hovoriť nedalo, ale niektorí intelektuáli ním boli nadšení. Je ironické, že najvzdelanejší ľudia sú najrýchlejšie ovplyvniteľní aj tými najhlúpejšími myšlienkami, kým obyčajní ľudia sú často rozumnejší. V Amerike sme nepotrebovali socializmus. Nemuseli sme riešiť takú chudobu ako v Európe. Sem síce tiež prichádzali chudobní ľudia, ale o dvadsať rokov boli už o niečo bohatší. V Európe to tak nemuselo byť. A potom prišiel komunizmus, ktorý ponúkal liek na všetky choroby, najmä na chudobu.
Bola však ešte jedna dôležitá podmienka toho, prečo sa u nás komunizmus neujal. Ako napísal Dostojevskij v Bratoch Karamazovovcoch, keď zomrel Boh, je všetko dovolené. Môžete si robiť, čo chcete a môžete veriť, čomu chcete. Napríklad komunizmu. Ale v Amerike ešte Boh nezomrel.
V novom filme herca a režiséra Georgea Clooneyho, ktorí sa hlási k ľavici, Dobrú noc a veľa šťastia, bol zobrazený senátor McCarthy, ktorý viedol senátny výbor na vyšetrovanie neamerickej činnosti, ako záporná postava, kým ľudia, medzi nimi mnohí herci, o ktorých sa neskôr ukázalo, že spolupracovali so Sovietmi, ako dobrí. Čo si o tom myslíte?
Film som, priznám sa, nevidel. Ale k samotnému McCarthymu vám niečo poviem. Neobdivoval som ho. Bol mimo reality a bol najhorším advokátom inak výbornej myšlienky antikomunizmu. Bol to najhorší prípad antikomunistu, a to bolo tragické. Pretože bolo veľa dôvodov, aby bol človek antikomunistom. V Amerike boli na ľavej strane politického spektra dva druhy ľudí. Jedni boli antikomunistickí ľavičiari – tých obdivujem najviac. Ale v tom čase žili v Spojených štátoch aj ľudia, ktorí vyvíjali aktivity v prospech inej mocnosti proti vlastnej krajine. Skutočne tam boli. A po páde komunizmu sa potvrdilo, že v Hollywoode bolo ešte viac komunistov ako McCarthy predpokladal. Ale ľavičiari stále radšej obviňujú senátora ako komunistov. Je to zvláštne. Neobdivujem McCarthyho, neobdivujem jeho metódy, neobdivujem spôsob, akým sa s touto otázkou vyrovnal, ale nemôžeme ho hodnotiť tak zle ako tých, ktorí Spojeným štátom ubližovali či mohli ubližovať.
Veľa intelektuálov, ktorí sa v šesťdesiatych rokoch prikláňali k ľavici, sa stalo neokonzervatívcami. Vy ste sa za tie desaťročia zmenili tiež…
Ja som sa nezmenil. Zmenil sa len svet okolo mňa. Mal som rád Johna Kennedyho, ktorý hovoril, že budeme ochotní zaplatiť za slobodu akúkoľvek cenu. Páčilo sa mi to. A dnes to isté hovorí George W. Bush. Takže ja som sa nezmenil, ale zmenili sa Republikánska a Demokratická strana. Demokrati opustili svoje pôvodné pozície, na ktorých pred vyše štyridsiatimi rokmi stál prezident Kennedy.
Nedávno ste napísali článok, v ktorom tvrdíte, že práve v čase, keď má prezident Bush najnižšiu popularitu, vy ho obdivujete. Je to zvláštne. Boli ste priateľom zosnulého pápeža Jána Pavla II., ktorý bol proti vojne v Iraku a zároveň obdivujete Georgea W. Busha, ktorý túto vojnu začal…
Kardinál Ratzinger, dnešný pápež Benedikt XVI., povedal, že k interrupciám môžeme zaujať jediný postoj, ale na otázku vojny a mieru je viacero možných odpovedí. Treba brať do úvahy veľa premenných. Bol som za vojnu v Iraku skôr ako George W. Bush. A bol som za nastolenie demokracie v Iraku skôr ako George W. Bush. Takže si nemyslím, že nasledujem prezidenta. Skôr nasleduje on mňa.
Dôvodom, prečo som tak uvažoval, je fakt, že terorizmus nemožno prekonať tým, že budete likvidovať jednotlivých teroristov. Ak chcete poraziť terorizmus, treba, aby mali mladí ľudia na Blízkom východe alternatívu, aby mali ekonomické príležitosti, aby niesli zodpovednosť za vytvorenie vlastnej vlády. A to si vyžaduje dlhodobú liečbu. Bush vedel, že za to bude platiť vysoké úroky a napriek tomu sa do toho pustil.
V čom vidíte najväčší rozdiel medzi Európou a Amerikou?
Alexis de Tocqueville napísal už v tridsiatych rokoch devätnásteho storočia, že najväčší rozdiel je v náboženstve. V Amerike je náboženstvo na strane slobody a sloboda je na strane náboženstva. V Európe ste museli voliť medzi slobodou a náboženstvom.
Pretrváva podľa vás vzťah náboženstvo a sloboda aj dnes?
Áno. Kto bol viac na strane slobody? Bol to Ronald Reagan, ktorý znižoval dane obyčajným Američanom, podporoval podnikanie alebo jeho oponent, ktorý chcel väčší štát, väčšie výdavky a vyššie dane? Bol to republikán Reagan! Republikánsku stranu podporujú viac ľudia, ktorí chodia pravidelne do kostola. Pred štyridsiatimi rokmi to tak nebolo. Väčšina katolíkov volila demokratov. Ale dnes volia katolíci, ktorí chodia pravidelne na bohoslužby, čoraz častejšie republikánov. Ľudia, ktorí neveria vôbec, volia demokratov. Náboženstvo sa tak stalo jednou z hlavných deliacich línií medzi dvoma stranami.
V prednáške, ktorú ste mali pred tromi týždňami v Bratislave, ste hovorili o budúcnosti Európy. Aký je najväčší problém súčasnej Európy?
Relativizmus, ktorý nepodrýva len náboženstvo, ale aj sebavedomie a vieru v seba samého. Takto sa kontinent môže stať potenciálnou obeťou. Z praktického hľadiska je najdôležitejšie, že sľuby, ktoré dáva sociálna demokracia, sa nemôžu splniť. Pretože sú založené na myšlienke, že na jedného dôchodcu bude stále sedem pracujúcich. To však už dlho nie je pravda. Slovensko je jednou z krajín, ktoré sa to pokúsili vyriešiť. Uvidíme, ako to bude riešiť s novou vládou.
Boli ste priateľom Jána Pavla II., ktorého nazývate Jánom Pavlom Veľkým. Ako sa po vyše roku pozeráte na nového pápeža Benedikta XVI.?
Kritici a odporcovia súčasného pápeža sa obávali autoritárstva, uzatvárania sa cirkvi do seba, nepriateľstva k modernosti a utláčania vnútrocirkevného disentu. Hovorili, že sme sa ocitli späť v devätnástom storočí. Počúvajte ho, prečítajte si jeho knihy a utvoríte si názor aj sami. Považujem ho za milého človeka a dôstojného nástupcu.
Michael Novak (1933, Johnstown, Pennsylvania, USA), vnuk slovenských prisťahovalcov, študoval históriu a filozofiu náboženstva na Harvardovej univerzite, na Gregoriánskej univerzite v Ríme a na Stonehill College. Vo svojej činnosti sa okrem iného venuje vzťahom katolíckej etiky a demokratického kapitalizmu. Pôsobil ako zástupca USA na Konferencii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, bol americkým veľvyslancom pri Komisii OSN pre ľudské práva v Ženeve a poradcom Bieleho domu pre etnické otázky. V roku 1994 dostal prestížnu Tempeltonovu cenu za šírenie náboženstva. Michael Novak napísal štvrť stovky vplyvných kníh venovaných teológii, filozofii a náboženstvu, v súčasnosti spolupracuje s American Enterprise Institute. Dňa 10. júla 2006 predniesol v Bratislave na pôde KI prednášku Ó, Európa. Nájdete ju na stránkach KI tu.
Rozhovor bol uverejnený v denníku Hospodárske noviny dňa 28. júla 2006.
