V súvislosti s regionálnymi voľbami, ktoré sa stretli s mimoriadnym nezáujmom voličov, navrhlo Združenie miest a obcí Slovenska zrušiť volebné moratórium s odôvodnením, aby bol dostatok času na informovanie voličov. Úvaha, žeby predĺženie času volebnej kampane o dva dni mohlo urobiť niečo dramatické s volebnou účasťou, vzbudzuje úsmev. Návrh ZMOS-u si však zaslúži pozornosť z iného dôvodu: Moratórium je len ďalším z dlhého radu prípadov, keď štát zasahuje do súkromnej sféry, hoci na to neexistuje dostatočne vážny dôvod.
Volebné zákony zvyknú okrem samotného procesu volieb upravovať aj isté aspekty volebnej kampane a v rámci nej aj volebné moratórium. Najstriktnejší je zákon o regionálnych voľbách, podľa ktorého je “volebná kampaň 48 hodín pred začatím volieb a v deň konania volieb zakázaná”. Zákon o komunálnych voľbách síce tiež konštatuje, že “vedenie kampane mimo určeného času je zakázané”, zároveň však upresňuje, že “v čase 48 hodín pred začatím volieb a počas volieb je zakázané v rozhlasovom a televíznom vysielaní, v hromadných informačných prostriedkoch, v budovách, kde sídlia okrskové volebné komisie, a v ich bezprostrednom okolí vysielať alebo zverejňovať informácie o politických stranách a nezávislých kandidátoch v ich prospech alebo v ich neprospech slovom, písmom, zvukom alebo obrazom”. To nevylučuje, aby sa aj počas moratória konali volebné mítingy, boli distribuované letáky, či vylepované plagáty, ak sa tak nedeje v okolí volebných miestností. Takmer identickým spôsobom je upravené moratórium v zákone o eurovoľbách. Pôvodne sa moratórium vzťahovalo aj na parlamentné voľby, nový zákon o voľbách do NR SR ho však v roku 2004 zrušil.
Existencia moratória býva zdôvodňovaná obavou, aby kandidujúce subjekty na poslednú chvíľu neprišli s nejakou manipuláciou, na ktorú už ostatní nebudú mať možnosť reagovať, prípadne sa brániť falošným obvineniam. Pätnásť rokov po prvých slobodných voľbách je však existencia moratória prejavom podceňovania voličov a ich schopnosti rozoznať pokusy o manipuláciu a samostatne sa rozhodovať. Niežeby voliči nemali sklon podliehať manipuláciám, ale nie je úlohou štátu chrániť ich pred manipuláciou zo strany politikov prostredníctvom takéhoto umelého zásahu do slobody prejavu (zákaz volebnej kampane dva dni pred voľbami). A napokon, takéto úsilie ani nie je účinné: Počas volieb v roku 1994 volebné moratórium platilo, ale flagrantnejší príklad odpálenia mediálnej bomby priamo v deň volieb, ako bolo divadlo okolo “znemožnenia” hlasovať predsedovi HZDS Vladimírovi Mečiarovi, už sotva niekedy zažijeme.
Na začiatku 90. rokov bola tendencia upraviť volebnú kampaň komplexnejšie – boli obmedzené výdavky na kampaň i zverejňovanie preferencií politických strán dlho pred voľbami. Postupne sa tieto obmedzenia odbúravajú. Nie je náhoda, že staršie volebné zákony (komunálny z roku 1990 a regionálny z roku 2001) upravujú túto problematiku v paragrafe nazvanom Volebná kampaň, kým v novších zákonoch (pre eurovoľby z roku 2003 a parlamentný z roku 2004) je obdobný paragraf nazvaný Vysielanie politickej reklamy a umiestňovanie volebných plagátov. Symbolizuje to tendenciu neregulovať zákonom volebnú kampaň ako takú, ale stanoviť iba isté povinnosti verejným subjektom (obce a miesta pre vylepovanie plagátov, verejnoprávne médiá a vysielanie pred voľbami) a v istej miere aj súkromným subjektom vysielajúcim na základe licencie (ak vyhradia čas na vysielanie politickej reklamy, musia ho rovnomerne ponúknuť všetkým kandidujúcim subjektom). Zrušenie volebného moratória by malo byť ďalším logickým krokom. Nový zákon o parlamentných voľbách z roku 2004 poskytuje v tomto smere nasledovaniahodný príklad aj pre ostatné volebné zákony.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2005.
