Keď som publikoval knižku Diablova práca, uložil som si zásadu neodpovedať aspoň v úvodnej fáze na recenzie (ak, pravda, nejaké budú). Určité naliehavé témy, ktoré naznačil recenzný článok Petra Friša v .týždni 46/2005, ma však primäli porušiť svoj záväzok aspoň v obmedzenej miere. Znamená to, že chcem namiesto súhrnnej odpovede uviesť niekoľko bezprostredne dôležitých bodov, ktoré by s časovým odstupom mohli zapadnúť.
Autor ma, po odzbrojujúcom úvodnom pochválení, upozornil, že som sa dopustil nedôslednosti. Nebol som ochotný spojiť jasnejšou čiarou protestantov, osvietencov, liberálov, socialistov, komunistov, fašistov a nacistov, odmietol som rysovať dostatočne jasné prepojenie medzi javmi osvietenstva, francúzskej revolúcie, Osvienčimu a gulagu. A najmä: nedotiahol som svoju kritiku moderných nešvárov tam, kde som mal zaveliť „bajonet auf“ proti demokracii.
Chcem zdôrazniť, že to, čo autor recenzie pokladá za opomenutie, je z mojej strany vedomý zámer. Netreba ma tľapkať po pleci za to, že som to „dobre myslel“, iba nedotiahol. Myslel som to tak, ako som to povedal. Teraz však mienim ísť ďalej: budem vystupovať ako obhajca liberálnej demokracie; nie ako abstraktného modelu, ale ako celkom konkrétneho, časom a priestorom vymedzeného politického systému, v ktorom sa nachádzame v tomto okamihu. Nie je to jediný systém, ktorý si možno predstaviť. A je nedokonalý, všeličo v ňom škrípe a smrdí. Je to však prijateľný systém pre nás a tu. Nie je to priama demokracia. Nie je to iba systém, v ktorom smieme voliť nejakú stranu. Je to aj systém, v ktorom pri vniknutí na svoj majetok voláme policajtov a so žalobou sa obraciame na súd. Mnohé inštitúcie, ktoré zastrešuje, našťastie nikdy demokratické neboli a ak by sa stali predmetom hlasovania, zahynuli by a spolu s nimi aj celá „demokratická“ ústava. To je, koniec koncov, smrteľným nebezpečenstvom pre naše zriadenie a nespomínam si, že by som to niekedy zamlčiaval. Určite tak nerobím z konformistických dôvodov, aby som sa vraj vyhol obvineniu z extrémizmu, ako píše Peter Frišo.
.neplodnosť kultúrneho pesimizmu
Rozchádzam sa – a to celkom vedome – s tradíciou radikálneho kultúrneho pesimizmu. Do tejto tradície patria rôznorodé pramene. Napríklad aj Spenglerov Zánik Západu, Buchananova Smrť Západu či Preisnerove úvahy Oživote a smrti konzervatizmu. Aj poslední dvaja džentlmeni – súčasníci (alebo je džentlmen len druhý z nich?) nám všetkým zvestujú hororovú správu: sme mŕtvi, len nám to ešte nedošlo. Vyzývajú nás na nasledovanie až do horkého konca, snívajúc o návrate v štýle salto mortale do čias, ktoré v skutočnosti nikdy neexistovali, a podľa ich apokalyptických kritérií by sa na zozname „liberálov“ ocitli nielen takí konzervatívci ako Churchill, Burke, Thatcherová, Kohl, Adenauer, de Gaulle, G. W. Bush či Ronald Reagan; ale podľa všetkého aj pápež Ján Pavol II, o ostatných pápežoch, kardináloch a teológoch 20. storočia ani nehovoriac. Takýto prístup odmietam, lebo: 1) predstavuje evidentne chybný pohľad; 2) je politicky nemohúci – žiadna politika, ani tá konzervatívna, sa z neho nezrodí; 3) práve pre svoju politickú neplodnosť môže poslúžiť ako manuál pre deštruktívnych revolucionárov, hoci „pravicových“. Z radikálneho pesimizmu nikdy nevznikne skutočná politika, deštrukcia však z neho vzniknúť môže. To nie je len teória. Je za tým skúsenosť. To, čo nazývam „liberálnou demokraciou“, teda nie je stelesnením „demokratického ideálu“ – a to je na nej správne. Je to zmiešaný systém a len dovtedy, kým je zmiešaný, je aj životaschopný. Možnože jej vlastné krízové javy, ktoré pociťujeme, nakoniec spôsobia jej kolaps. Ten už v dejinách nastal a nebolo to dávno. Ale prostá skutočnosť, že tento systém sa vyznačuje rozpormi, nie je dôvod na jeho zatracovanie. Dovolím si to povedať tvrdo: dovtedy, kým pociťujeme problémy a rozpory, dovtedy žijeme. Až sa jedného dňa prebudíme s tým, že nás už nič nebolí, pravdepodobne sme mŕtvi. Podobne je to aj s liberálnou demokraciou.
.choď a konaj podobne!
Nakoniec: autor recenzie ma v úvode vyzdvihol na politologickej scéne Slovenska, kde vraj vládne profesor Kusý – ako jeho svetlý protipól. Táto pririeknutá rola vo mne budí rozpaky. Profesor Kusý môže vyslovovať názory, ktoré nezdieľam. Jeho ideový základ vychádza z marxizmu a nikdy sa tým netajil. Môžeme spolu vecne polemizovať. Môžeme sa aj do krvi pohádať. Ale aj keby som nemal úctu k nikoho šedinám, Miroslav Kusý pre mňa vždy bol a zostáva mužom, ktorý sa vzoprel komunistickému režimu v čase, keď iní čušali, lebo to bolo výhodné. Zachoval sa ako chlap tam, kde sa iní zachovali ako sraľovia. Isteže, nebol jediný, kto sa vzoprel. Ale ako taký požíva moju úctu – v mene toho, čo je podstatné. Je dobré pripomenúť si z času na čas, že naša skutočná povaha sa vyjavuje v čase kríz. Ale ako často tu zlyhávame! Utiekame sa k infantilným dišputám o tom, kto je pravovernejší konzervatívec, neraz len preto, aby sme unikli pred prostými a bezprostrednými povinnosťami. Tieto povinnosti evanjelium zhrnulo do jedinej vety: „Choď a konaj podobne!“. Nie náhodou tento Ježišov výrok smeroval proti náboženským profesionálom, ktorí sa domnievali, že sú vyšší druh než „nejaký samaritán“ („protestant“, „liberál“, dosaďte si, čo chcete) a z tohto dôvodu mali tú bezočivosť pýtať sa „Kto je môj blížny?“. A dovolím si povedať aj to, že každá skutočná politika musí začať akceptáciou blížneho, ako služba blížnemu. Eric Voegelin, ktorého meno tu visí medzi riadkami, hoci doteraz som ho ešte nespomenul, to nepriamo parafrázuje: „Ježiš neprišiel ku kresťanom, ale k ľuďom. A to, že sme kresťania, nás nezbavuje povinnosti byť ľuďmi.“ Konkrétne sa tu vyjadril na tému cirkvi v Nemecku – protestantskej aj katolíckej – ktorá bola podľa neho napadnutá jedom odcudzenia. Ale platí to pre nás všetkých. Platí to dovtedy, kým trvá tento svet, ktorý Boh napriek jeho pádom milostivo udržiava aj s jeho hriešnymi a smrteľnými inštitúciami; ľudský svet, ku ktorému sme povinní cez všetky jeho chyby a katastrofy, krehkosť a smrteľnosť pristupovať s láskyplnou, ošetrujúcou pozornosťou. Platí to aj pre náš vzťah k inštitúciám. Tie nie sú dokonalé a neboli dokonalé ani v čase, ktorý nazývame „kresťanský stredovek“. Aj ten bol plný bojov, rozkolov a napätí – a, ako všetci vieme, nakoniec im podľahol. Môžeme tento zánik ľutovať, ale nemôžeme dva razy vstúpiť do tej istej rieky, ani vrátiť sa do detstva. Rieka, ktorá netečie, nie je rieka. A tradícia, ktorá už netrpí rozpormi, nerieši otázky a neadaptuje sa na nepredvídateľné, môže byť iba mŕtva tradícia.
.cena honby za abstrakciou
Systém, v ktorom žijeme, nevznikol preto, že by ho niekto konšpiratívne na nás uvalil. Môžeme a vlastne ho musíme kritizovať – je to naša bytostná potreba. To by nám však nemalo brániť uvedomiť si, za čo všetko mu (popri našich neurózach) vďačíme.
Uvedomovali si to aj veľkí konzervatívni kritici demokratických ideálov, tí, ktorí vedeli, že stávajúce inštitúcie si zaslúžia našu kritickú podporu tak, aby sme nezničili to, vďaka čomu môžeme zmysluplne existovať. Vedeli, prečo sa oplatí chrániť aj „demokratickú“ konštitúciu, hoci len pred jej vlastnými samovražednými sklonmi. Vedel to Voegelin, vedel to Leo Strauss, vedel to de Tocqueville, vedel to Oakeshott, hoci dnešní, najmä mladí „jedinekonzervatívci“ to ignorujú, alebo v tom vidia odpadnutie od pravej doktríny. Hovorili to na obranu toho prirodzeného prostredia, mimo ktorého (ako vedel aj Aristoteles a jeho stredovekí interpreti) dokáže žiť iba zviera alebo božstvo, ale nie človek. Je to prostredie politické, rozumej prostredie, kde dochádza k uzmierovaniu protichodných záujmov. Toto prostredie môže mať zriadenie rôzne, veľmi rôzne. My však máme k dispozícii väčšinou jednu konkrétnu podobu a aj tá je výslednicou rôznych tlakov a nutností, nielen plánov a zámerov. Je napríklad určitou zábezpekou pred tým, aby sme si neporoztĺkali hlavy v dôsledku rôznosti názorov či náboženských vyznaní, a táto rôznosť je faktom, či nám to vyhovuje alebo nie. Iba konkrétna politická ústava sa stáva predmetom našej plnohodnotnej lojality alebo nášho skutočného odporu. Náš vzťah k niečomu, čo je iba možné, je vždy podmienečný a akosi abstraktne bezkrvný.
To isté sa týka aj idylických, rustikálnych obrazov idealizovaného stredoveku. Honba za takouto abstrakciou je politicky neplodná a môže sa stať deštruktívnou pre skutočné vzťahy medzi ľuďmi a inštitúciami – rovnako ako honba za „beztriednou spoločnosťou“ či „sociálnou spravodlivosťou“. Ak niekto náhodou ešte stále pochybuje o nejednoznačnosti našej pozemskej kondície, nech si prečíta List Rimanom, kapitolu 13. o vzťahu kresťana k entite dnes nazývanej „štát“. Túto kapitolu nepísal apoštol pre poddaných Habsburgovcov, ale v čase, keď nad kresťanmi vládli pohania, pre všetky budúce časy a kultúry, v ktorých kresťania musia žiť a správať sa zodpovedne. Ten istý apoštol sa pri prenasledovaní odvolával pred pohanskými úradmi na to, že je rímsky občan. Nedáva nám právo zaútočiť na základy inštitúcií len preto, že nie sú „kresťanské“ či „katolícke“. Áno, zodpovednosť môže v krajných prípadoch znamenať povinnosť vzoprieť sa – nemožno ju škrtnúť ani zo zoznamu kresťanských povinností.
To je však posledné slovo v konkrétnej situácii a nie apriórny univerzálny predpoklad nášho správania voči okoliu. Ak toto posledné slovo vyslovíme predčasne, vyslovíme tým rozsudok – nie nad svetom, nie nad demokraciou, ale nad vlastnou politickou a morálnou spôsobilosťou amožno aj nad našou ľudskosťou. Varujem vás. Je to vysoká cena.
Autor je politológ, poradca predsedu NR SR a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 49/2005 dňa 5. decembra 2005.
