Nemyslím si, že postačujúcim liekom na zvýšenie opakovanej chorobne nízkej účasti v župných voľbách a všeobecne na zvýšenie záujmu ľudí o dianie na tejto úrovni samosprávy tkvie v tom, že by sme osem umelých krajov, ktoré sme zdedili ako pohrobka z mečiarizmu, nahradili približne šestnástimi prirodzenými regiónmi, ktoré sa na našom území historicky vyvíjali stáročia. Zároveň som však presvedčený, že druhá, tzv. župná úroveň samosprávy má na Slovensku svoje opodstatnenie.
Ohliadnime sa krátko za priebehom a výsledkom župných volieb, v ktorých sme si v novembri 2009 už po tretí raz volili zástupcov na úrovni krajskej samosprávy.
Nezáujem a prehra pravice
Očakávaná nízka účasť sa potvrdila, keď v prvom kole prišlo k urnám 22,90% (v roku 2005 to bolo 18,02%, v prvých voľbách v roku 2001 26,02%) a možnosť rozhodnúť o mene župana v druhom kole prilákala len 18,39% voličov (v roku 2005 to bolo dokonca iba 11.07%, v prvých voľbách v roku 2001 22,61%). Nevraviac o tom, že účasť bola niektorými politickými stranami umelo zvyšovaná nehanebným kupovaním si hlasov, a to najmä (no nielen) v prostredí rómskej komunity. Haniť by sme mali v prvom rade tie strany. No aj tieto voľby odhalili úskalia, ktoré so sebou nesie všeobecné a rovné volebné právo.
Opakujúce sa široké spojenie v rámci tzv. slovenskej – alebo skôr protimaďarskej – koalície (SMER, SDKÚ-DS, ĽS-HZDS, KDH) v Nitrianskom kraji zas odhaľuje okrem bezhodnotovej politiky pravicových strán v tomto kraji i fakt, že uplatňovanie väčšinového volebného systému v národnostne zmiešanom území nie je vhodné. Tie príčiny napätia však neodstráni ani žiadny iný.
Celkovú prehru pravice v týchto voľbách koriguje len zmena v Bratislavskom kraji, a to tak v zastupiteľstve (očistenom od „odídencov“ z SDKÚ-DS) ako i na poste župana. Bude zaujímavé sledovať, či pravica bude v tomto kraji vládnuť efektívne a transparentne tak, ako sľubovala pred voľbami, a či túto šancu ukázať občanom Slovenska, že to ide i inak, nepremrhá.
Potrebujeme komunálnu reformu
Súčasný nie optimálny stav decentralizácie je dôsledkom neochoty najmä tej postkomunistickej časti politického spektra umožniť realizáciu reformy verejnej správy v takej forme a postupnosti, aká by bola logická a žiaduca. Prv, než boli konštituované samosprávne kraje, malo totiž na Slovensku dôjsť ku komunálnej reforme. Teda k združeniu, či ak chcete k zlúčeniu, takmer troch tisícok našich obcí a miest. Sídelná štruktúra na Slovensku je charakteristická výraznou fragmentáciou – vyše dve tretiny z takmer 3 000 slovenských samospráv predstavujú obce, ktoré majú menej než 1 000 obyvateľov.
Mnohé malé obce dnes nie sú schopné ekonomicky efektívne plniť svoje funkcie v prospech občana. A zbytočne sa míňajú naše dane na aparát pozostávajúci z takmer troch tisícok starostov a primátorov, vyše 21 000 komunálnych poslancov a desiatok tisíc úradníkov pôsobiacich na obecných, miestnych a mestských úradoch.
Župné voľby ako zbytočnosť
Zlúčenie obcí a miest do približne 300 municipalít, ako to navrhujú odborné štúdie, by nebolo samoúčelnou redukciou, ale zefektívnením správy vecí verejných. Po realizácii tohto kroku by bolo potrebné redefinovať i hranice a počet žúp – dnes neosobne a umelo nazývaných tiež vyššie územné celky. Ak by sa približne 300 samosprávnych celkov, ktoré by na Slovensku vznikli po realizácii komunálnej reformy, rozdelilo na základe odborných kritérií do približne 16 žúp v rámci prirodzených regiónov (ako sú Šariš, Spiš, Zemplín a ďalšie), bolo by podľa mňa logické previazať viac obe úrovne samosprávy i zmenou spôsobu delegovania našich volených zástupcov na župnej úrovni.
Župné voľby by sme mohli pokojne zrušiť – našimi zástupcami v župných zastupiteľstvách by sa mohli stať starostovia a primátori budúcich municipalít (združených obcí). Pri počte približne 300 samospráv a 16 žúp by na jednu župu priemerne pripadalo 19 samospráv, teda 19 starostov a primátorov zvolených občanmi v komunálnych voľbách, ktorí by sa zároveň z titulu tejto funkcie stali automaticky členmi župného zastupiteľstva. A pokojne by sme im mohli prenechať i voľbu župana, ktorým by sa mohol stať jeden z nich. Nakoniec, predsedu Národnej rady SR si tiež nevolíme priamo, tak prečo nie?
Dvojúrovňovú samosprávu zachovať
Dvojúrovňový model samosprávy na Slovensku má a mal by zmysel i naďalej aj v prípade realizácie naznačeného návrhu. Sú kompetencie, ktoré je efektívnejšie spravovať na komunálnej (municipálnej) úrovni, no na strane druhej sú tu i kompetencie, ktoré majú širší, než len miestny charakter, a tie by mali spravovať mestá a obce spoločne – ako príklad uveďme správu a výstavbu regionálnej dopravnej infraštruktúry, či niektoré typy sociálnych, zdravotníckych, kultúrnych či školských zariadení. Som presvedčený, že tieto kompetencie by sa efektívnejšie spravovali v prirodzených regiónoch po realizácii komunálnej reformy, a to priamo starostami a primátormi, ktorých väčšina obyvateľov pozná aspoň po mene.
A keď už sme pri tých menách, vedeli by ste nebodaj vymenovať poslancov, ktorí dosiaľ zastupovali váš volebný obvod v zastupiteľstve vášho samosprávneho kraja? Alebo tých, ktorí boli aktuálne zvolení? Ozaj? Lebo ja sa priznám otvorene, že veru neviem…
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2009.
